Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 19. kapitola

17.06.2012 (19:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3526×

19. kapitola

Spoznala by ho hocikedy a hocikde. Jeho bronzové vlasy trčali do všetkých strán tak, ako vtedy, keď ho videla naposledy. Na bledej tvári dominovali krásne, smaragdovozelené oči. Bola si istá, že keby k nemu pristúpila bližšie, všimla by si v nich aj jemný odlesk zvláštnej zlatej farby. Bol to on. Ten, na ktorého myslela každý boží deň od svojho odchodu. Na sebe mal oblečenú košeľu a sako. K tomu si dal len obyčajné džínsy, takže z toho vyšla športová elegancia. Vyzeral úžasne. A Bella si uvedomila, že sa vôbec nezmenil. Avšak mala pocit, že bol nejaký smutný. Vždy, keď s ním bola, na tvári mu pohrával pobavený úsmev. Teraz sa síce usmieval tiež, ale nebol to ten úsmev, ktorý ju dostával do kolien. Nemohla od neho odtrhnúť zrak. Teraz jej už srdce bilo ako o život a dlane sa jej spotili, takže si ich musela nenápadne pošúchať.

Odvrátila na chvíľu pohľad, no keď sa naňho pozrela znova, v hrdle pocítila hrču. Sledoval ju. Nie, to nebol dostatočný výraz. Doslova na ňu zízal a skenoval pohľadom. Nemohol uveriť, že tu je. Nemohol uveriť, že ju vidí. Po tak dlhej dobe. Nebola to síce až tak dlhá doba, ale jemu to pripadalo ako večnosť. Tak strašme mu chýbala. Každý deň na ňu myslel. Mal pocit, že miesto toho, aby sa na ňu pokúsil zabudnúť ju miluje ešte viac. A teraz, keď ju uvidel, mal chuť sa na všetko vykašľať, len k nej priskočiť a pritiahnuť si ju do náruče.

Bola taká krásna. Vedel, že stále je do nej až po uši zbláznený. Nevedel, že tu bude. Myslel si, že už ju nikdy neuvidí, nakoľko už sa do Forks nikdy nevráti. A teraz je tu. Tak blízko, že ju môže pozorovať a necítiť sa pri tom zvláštne. Pozerali si vzájomne do očí a Edward mal pocit, že sa čas zastavil a všetci prestali existovať. Okrem nej. O chvíľu sa bol však nútený spamätať sa. Jane mrmlala niečo o tom, kam si má sadnúť, no on ju vnímal len veľmi okrajovo. Celá jeho myseľ sa zaoberala hnedovlasou kráskou pred ním. Došuchtal sa k stoličke a uvedomil si, že má miesto presne oproti nej. Počul, ako jej divoko bije srdce. Musela byť nervózna. Ale z čoho? Na to odpoveď nevedel. Určite nie z neho. Veď k nemu už aj tak nič necítila.

Panebože, zaúpela Bella v duchu, toto snáď nie je pravda. On ešte sedí presne oproti mne!

Bella šľahla pohľadom k Jane, nakoľko od nej chcela vysvetlenie, že čo robí tento chlap tu! A prečo ju dopredu nevarovala? Ale milostivá Jane sa tvárila ako najväčšie slniečko a naschvál si Bellu akože nevšímala. Bella sa pomaly zdvihla zo stoličky, aj keď by najradšej od nervov prevrhla stôl, ale musela sa krotiť, nakoľko tu bolo veľa ľudí. Podišla k Jane a chytila ju za plece. „Mohli by sme sa porozprávať?“ spýtala sa presladeným hlasom. Jane prikývla a Bellu ju zatiahla do kuchyne, kde okamžite spustila: „Čo to má, prosím ťa, znamenať?“

„Čo presne máš na mysli? Tú výzdobu? Myslela som, že zelená farba tanierov bude ladiť s...“

„Nie,“ skočila jej do reči Bella, „nemala som na mysli výzdobu. Ale to, že prečo tu je Cullen!“

Jane si povzdychla a prevrátila oči. „Pretože to je môj kamarát?“ spýtala sa nevinne. Bella zavrčala. „Ty si mi to spravila naschvál, však? Prečo si ma aspoň nevarovala, že tu bude?“ kričala.

„Bella, upokoj sa. Nespravila som ti to naschvál. Ale na svoju vlastnú oslavu si môžem pozvať koho chcem, no nie? A mimochodom, nikde nie je napísané, že sa musíte baviť. Chápem, že ťa stále bolí, že si sa s ním rozišla, ale možno by sa s tým ešte dalo niečo robiť,“ povedala Jane rýchlo a ani nečakala na Bellinu reakciu. Jednoducho sa na ňu usmiala a odkráčala späť k hosťom. Bella mala pocit, že každú chvíľu vybuchne. Že vraj sa nemusia baviť! A sedia oproti sebe! Čo sa na seba budú pozerať ako dvaja pripečení? Zhlboka sa párkrát nadýchla a musela sa upokojiť. Bol najvyšší čas sa vrátiť späť. Nemohla mu dať vedieť, čo s ňou robí a aký má na ňu vplyv. Nie, jednoducho si ho nebude všímať. Ešte raz sa nadýchla a vrátila sa medzi ostatných hostí. Hlavne nenápadne, pripomínala si v duchu.

 Edward stále sedel na svojom mieste a rozprával sa so ženou, čo sedela vedľa neho. Počula jeho hlas a takmer sa jej z toho podlomili kolená. Po tak dlhej dobe znova začula ten najľúbeznejší hlas na svete. Keď Bella odtiahla stoličku, ktorá zavŕzgala, pozrel sa na ňu. A keďže ona na ňom mala oči nalepené odvtedy, čo vyšla z kuchyne, tak sa ich pohľady stretli. Bella zrozpačitela. Tak a čo teraz? Zahanbene sa usmiala a neposlušný pramienok vlasov si zapravila za ucho. Tvár jej doslova horela.  Edward pri pohľade na ňu stratil reč. Ona sa naňho usmiala... To bol preňho ten najkrajší obraz, aký za posledné mesiace videl. Jej úsmev. Úsmev jej opätoval.

Parkerová, hlavne pokoj. Je to len obyčajný, ničím výnimočný chlap, ktorý ťa nemôže predsa rozrušiť. A predsa rozrušil. Ach, ako ho len milovala. Dosť už! Heš, takéto myšlienky!!!

O chvíľu sa podávala večera. Bellin žalúdok bol ako na vode a nevedela do seba dostať skoro ani sústo. Dotyčný oproti nej takisto. A tentokrát to nemalo nič dočinenia s tým, že nie je tak celkom človek. V jedle sa preto len prehrabávala a dúfala, že je Jane tak zahĺbená do rozhovoru s vysokým blondiakom, že si to nevšimne. Bella pohľadom stále kmitala všade naokolo, len nie na človeka, čo sedel oproti. Párkrát prehodila nejakú vetičku s niekým od stola, ale aj to bol len taký rozhovor, že poďme v zime na jahody. Nakoľko tam nikoho dokopy nepoznala, nevedela viesť poriadny rozhovor. A pýtať sa otázky týkajúce sa práce nechcela. Stále na sebe cítila niečo pohľad. Veľmi dobre vedela, komu patrí. A vždy, keď niekomu odpovedal na otázku, ktorú ani nepostrehla, doslova sa v jej hlave rozozvučali fanfáry. Už to viac nemohla zniesť. Ospravedlnila sa a vošla dnu do domu.

Vošla do kúpeľne a oprela sa o umývadlo. Pozrela sa na seba v zrkadle. Ako prvé na svojej tvári si všimla hektické červené škvrny na lícach. Nezačervenala sa už ani nepamätám. A teraz bola červená ako tá najzrelšia paradajka. Prudko oddychovala a prstami si vbehla do vlasov. Nevedela, čo má robiť. Bola z neho úplne mimo. Až priveľmi si uvedomovala jeho prítomnosť. Ešte raz sa zhlboka nadýchla. Poslednýkrát skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle a vyšla z kúpeľne. Stále sa však necítila na to, aby sa vrátila späť. Preto len prešla do obývačky a posadila sa na gauč. Mala šťastie, že tu nikto nebol. Premýšľala aj nad tým, že by povedala, že jej prišlo zle a tým pádom by mohla zostať zalezená vo vnútri. Ale ešte mala čas, pretože ju nikto nezháňal.

Hlavu si zložila do dlaní, ale o chvíľu sa donútila vstať a vrátiť sa späť. Nebude nikomu spôsobovať problémy. Keď vyšla von, našťastie nikto jej nevenoval prílišnú pozornosť. Teda, to si aspoň myslela. Edward ju pozoroval. Premýšľal, či by sa jej nemal prihovoriť, ale – musel si to priznať – bál sa.  Bella si však nešla sadnúť na svoje miesto, ale šla sa prejsť do záhrady. Aj keď ju celú prešla, nechcelo sa jej vracať sadnúť si medzi ostatných hostí. Nakoniec sa šla posadiť na malú lavičku, ktorú mali položenú vedľa domu. Belle toto miesto vyhovovalo, pretože tu ju nikto nevidel a bola sama. Vonku už bola tma, ale aj viditeľne chladnejšie. O chvíľu začula niečie kroky. Zodvihla pohľad, ktorý sa stretol s Edwardovým. Povzdychla si.

„Ahoj,“ prehovoril ako prvý on. Belle sa rozbúchalo srdce. Bolo však slušné odpovedať.

„Ahoj.“ Cítila sa zvláštne, keď sa po viac ako pol roku s ním znova zhovárala.

„Môžem si prisadnúť?“ Bella len prikývla. Nemohla si privlastňovať lavičku, ktorá nie je jej. Edward mal rovnaké právo sedieť na nej ako ona. Edward si sadol tesne vedľa nej. Premýšľala, či to spravil naschvál, alebo tá lavička nie je taká veľká, ako sa na prvý pohľad zdalo. Chvíľu sedeli mlčky, bez slov, len zahĺbený do svojich myšlienok, až kým sa Edward nespýtal: „Ako sa máš?“ Tak veľmi chcel počuť jej hlas, preto sa pýtal takéto hovadiny. Mal nutkanie chytiť ju za ruku, ale musel sa krotiť. To sa už nikdy nestane. A mal čas zmieriť sa s tým... Tak prečo teraz buntoší?

„No, dá sa povedať, že celkom fajn. A čo ty?“ Nie, momentálne sa nemala celkom fajn, ale celkom nervózne. Ale predsa to nepovie, no nie?

„Dobre... teraz,“ slovo teraz zašepkal tak potichu,  že Bella si nebola istá, či mu správne rozumela.

„To som rada.“ Znova ticho. Jediný zvuk, ktorý bolo počuť, bol smiech hostí a šumenie vetra.

„Bella, som rád, že ťa vidím. Možno ty nie, ale ja skutočne áno,“ priznal Edward po chvíli. Nedokázal v sebe tie slová držať už dlhšie. Bella však neodpovedala. Miesto toho len prikývla. Avšak, jeho slová na ňu zapôsobili. Ale vedela, že by mala niečo povedať.

„Aj ja ťa rada vidím.“ A bola to pravda. Cítila, že tá bolesť, ktorú mala v srdci od vtedy, čo od neho odišla, odrazu zmizla a jej sa neskutočne uľavilo.

„Vážne?“ spýtal sa Edward prekvapene. Nedávalo mu to zmysel.

„No jasné. Prečo by nie?“

„Pretože sa mi zdalo, že sa mi vyhýbaš. Odkedy som prišiel si sa na mňa ani poriadne nepozrela.“ Teraz Bella už vážne nevedela čo povedať. Pretože mal pravdu. Odvrátila pohľad a zadívala sa na oblohu posiatu hviezdami. Bolo až neuveriteľné, že práve dnes sa ukázali aj vo Forks. Práve v čase, keď tu bola. Edward si všimol jej zasnený pohľad na oblohu, tak sa na ňu pozeral s ňou. Bolo mu však trochu ľúto, že mu neodpovedala a tým pádom potvrdila jeho myšlienku.

„Videl si to?“ vyhŕkla odrazu Bella.

„Hej, padla hviezda.“ To, že jedna hviezdička sedí už vedľa neho, si nechal pre seba. Ničomu by to neprospelo.

„Prial si si niečo?“

„Áno.“

„A čo?“

„To sa nehovorí, pretože sa to potom nesplní.“  Kútikom oka na ňu pozrel a všimol si jemný úsmev na jej tvári.

„Máš pravdu, ale ja ti moje prianie predsa len prezradím.“

„Myslel som si, že na želanie pri páde hviezd niekto ako ty neverí,“ odvetil zamyslene. Bella sa potichu zasmiala. „Máš pravdu, neverila som. Ale povedala som si, že to skúsim. Možno sa niečo stane.“

„Možno,“ zašepkal. On mal len jedno prianie. Ale to sa mu nikdy nesplní.

„Priala som si, aby bolo všetko tak ako predtým,“ zamrmlala Bella s pohľadom stále upretým na hviezdy. Ona to povedala! Skutočne to prezradila. Edward bol ticho.

„Kedy predtým?“ spýtal sa pomaly. Čo keď si želá, aby ho nikdy nespoznala?

Bella znervóznela. Nemohla dopovedať, stratila guráž. Nakoniec len pokrútila hlavou a vstala z lavičky. Prešla pár krokov a zastavila sa až vtedy, keď si bola istá, že je od neho dosť ďaleko. Premýšľala, čo má robiť. Keď bola pri ňom, pocítila znova túžbu sa ho dotýkať, bozkávať a všetko to, čo robili predtým. Chcela byť znova len jeho. Ale čo, keď on niekoho má? Čo potom? Len by sa pred ním strápnila. To nechcela riskovať.

Edward šiel za ňou. Bella si veľmi dobre uvedomovala jeho prítomnosť. Zafúkal vietor a ona sa striasla.

„Je ti zima?“ spýtal sa jej Edward a už aj si začal vyzliekať sako.

„Nie, dá sa to vydržať.“ Edward jej cez plecia napriek tomu prevesil sako. Belle do nosu okamžite udrela jeho vôňa. A taktiež príjemne hrialo.

„Vďaka.“ Chvíľu tam znova len tak bez slov postávali a pozorovali oblohu. Bella si povzdychla a keď sa chcela otočiť, náhodou vrazila do Edwarda. Ten ju jemne zachytil a jej vyschlo v hrdle. Ruky mala položené na jeho hrudi a dívala sa mu do tváre. Edward sa už viac nedokázal ovládať. Cítil teplo jej tela na svojich dlaniach. Pohladil ju po líci. Najprv len jemne, no potom jej na tvár priložil celú svoju dlaň. Skryl si v dlani polovicu jej tváre.

„Ach,“ vyšlo Belle z úst. Privrela viečka a užívala si tú chvíľu.

„Bella,“ zašepkal Edward zamatovo a Belle sa skoro podlomili kolená. Našťastie to ustála. Keď sa mu pozrela do očí, celé tie mesiace bez neho na ňu doľahli a ona sa odrazu nevedela ovládnuť.  Bez rozmýšľania sa mu hodila okolo krku.

„Prepáč mi, Edward. Za všetko.“ Edward jej omotal ruky okolo pása a tlačil ju k sebe takou silou, až musel dávať pozor, aby jej neublížil. Rýchlo, ale zároveň intenzívne ju hladil po chrbte a nos zaboril do jej vlasov. Bella sa rozplakala. Vzlyky otriasali celým jej telom, kým sa k nemu tisla. Vdychovala jeho vôňu a nevedela sa jej nabažiť.

„Pšt, neplač, prosím,“ šepkal jej Edward do ucha a to ju rozplakalo ešte viac.

„Ale keď mňa to všetko tak strašne mrzí. Ja som taká krava. Nikdy som od teba nemala odísť. Nikdy! Každý deň som na teba myslela a neskutočne si mi chýbal.“ Hlavu mu zaborila do ramena a silno sa ho držala za krkom.

„Aj ty si mi chýbala. Chcel som za tebou niekoľkokrát ísť do San Francisca, ale vždy som si to nakoniec rozmyslel, lebo som sa bál, že by si ma len znovu odmietla,“ šepkal roztrasene a vtisol jej bozk na čelo. Ach, ako mu to chýbalo. Teraz si bol však istý, že ju už nikam nepustí. Nikdy.

„Mňa to všetko tak mrzí. Vtedy som konala neuvážene a trepala som blbosti. Len ťa prosím, odpusti mi to.“

„Nemám ti čo odpúšťať. Nikdy som sa na teba za nič nenahneval.“ Bella len nesúhlasne pokrútila hlavou. Toto bol celý Edward.

„Pozri sa mi do očí, Belli,“ vyzval ju. S uslzeným pohľadom sa naňho pozrela a on jej utrel mokré cestičky od sĺz na lícach. „Nehnevám sa na teba,“ povedal pevným hlasom.

„Milujem ťa,“ zašepkala Bella roztrasene. Edward sa pousmial. Jej slová ho zahriali v srdci. Neveril, že by ho ešte stále mohla milovať. Znova ju jemne pohladil.

„Milujem ťa.“ Chytil jej tvár do dlaní a už nemohol odkladať to, po čom tak dlho túžil. Dlho a vášnivo ju pobozkal. Nič na svete sa nemohlo vyrovnať tomu pocitu, keď sa jeho pery spojili s jej. Bella mu zavzdychala do úst, zdvihla sa na špičky a prsty mu vplietla do vlasov. Sako sa zošmyklo z jej ramien dole, ale úplne to odignorovala. Aj to, že jej bola zima jej prišlo v tejto chvíli nepodstatné.

Potrebovala ho cítiť. Potrebovala vedieť, že je znova pri ňom. Znova celá... Pre Edwarda prestal existovať celý svet a žil len pre túto chvíľu. Jazykom vyhľadal ten jej a zavzdychal. Bella sa od neho ale nakoniec musela odtrhnúť, pretože sa potrebovala nadýchnuť. Edward sa však začal venovať jej krku, ktorý obsypal asi miliónom malých božtekov. Nakoniec už len vdychoval jej vôňu. Hlavu si položil na jej rameno a ona ho hladila po vlasoch.

„Anjelik môj,“ šepol a objal ju ešte pevnejšie. Zdvihol ju na ruky a zatočil sa s ňou. Bella radostne vypískla. Nahla sa a vtisla mu malý bozk na pery. Keď sa však odtiahla, Edward sa zamračil a zaúpel.

„Ešte.“ Bella sa zasmiala nad jeho výrazom a znova spojila ich pery. Ich pery sa pohybovali v súlade a Bella nechcela už nikdy prestať.

„Stále chceš vedieť, čo som si želal, keď padala hviezda?“ spýtal sa jej zadýchane. Bella len prikývla.

„Teba.“

Pri písaní tejto kapitoly sa mi od toľkého sladkého skoro prilepili prsty na klávesnicu. Dúfam, že sa vám kapitola páčila, aj keď bola dosť presladená. Môžem vám však sľúbiť, že ešte sme so sladkosťami neskončili. 

A prosím, nechajte mi tu nejaký komentár, aby som sa mala z čoho tešiť. Pokojne aj smajlíka.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 19. kapitola: