Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá - 3. kapitola

Posadnutá - 3. kapitolaBella sa sťahuje do Forks so svojimi súrodencami a po prvýkrát sa stretáva s Edwardom. Ako to bude vyzerať, to sa nechajte prekvapiť. Prajem príjemné čítanie, vaša Wejusss. :)

(trailer je robený od 2. kapitoly)

3. kapitola

Tma. Všade naokolo bola tma. Len slabý lúč svetla prenikal cez štrbinku v stene. Pozrela som sa cez ňu do druhej miestnosti, no nič som nevidela. Žiadne postavy, žiadny nábytok, ktorý by mi pohol určiť, kde presne sa nachádzam. Dokonca som ani nenašla zdroj toho oslnivého svetla, ktorý ma bodal do oka a pálil na sietnici. Odtiahla som sa a zaklipkala viečkami, keď sa mi do nosa dostala omamná vôňa. Ešte nikdy som nič krajšie necítila. Priťahovala ma ako magnet a skôr, ako som si mohla niečo uvedomiť, som už hľadala zdroj. Nemusela som po ňom pátrať dlho. Bola to vôňa, silný odér vysokého chalana. Bol ku mne otočený chrbtom, takže som mohla sledovať len jeho dokonale tvarovaný zadok a široké ramená. V tme som nespoznala farbu jeho vlasov ani keď som podišla bližšie. Zodvihla som ruku, že ho otočím a zistím, kto to je, no ruka mi zamrzla vo vzduchu. Otočil sa, nevidela som však jeho tvár. Môj pohľad okamžite upútali dva zelené smaragdy v jeho očných jamkách. Boli také krásne a zvláštne zároveň. Akoby to ani neboli oči človeka, lež dve hlboké studne plné tajomstiev. Hrozivých tajomstiev.

Prehltla som na prázdno a chcela sa od nich odtrhnúť, ale nešlo to. Držali ma v pevnom objatí, v smrteľných okovách. Cítila som ako sa okolo mňa sťahujú a zabraňujú mi nadýchnuť sa. Srdce mi bilo ako splašené, keď sa ku mne priblížil a jeho vôňa sa zintenzívnela. Oči mi zabodol hlboko do mysle, akoby sa mi snažil prečítať všetky myšlienky. Chcela som utiecť. Pery sa mu rozšírili do úsmevu, pričom odhalil dva rady bielych zubov. Ale nebol to úsmev šťastia. Ani ničoho podobného. Vycítila som podraz. Bolo to niečo zákerné, akoby ma chcel bodnúť nožom do chrbta. Pri tej myšlienke mnou prebehol mráz a vykríkla som. Čo najhlasnejšie, aby ma bolo dobre počuť, pretože aj keď som nemala ani tušenie, kde som, či kto je on, jedným som si bola na sto percent istá: nebola som s ním v bezpečí...

„Bella? Bella, preber sa!“ ktosi na mňa kričal a ja som sa pomedzi vlastný výkrik snažila rozpoznať ten hlas. Prudko som otvorila oči, keď mnou nemilosrdne zatriasol a stretla sa s vydeseným pohľadom Jaspera. Uvedomila som si, že ešte stále kričím, alebo lepšie povedané, vydávam z úst ten chrapľavý zvuk, ktorý až mrazil v kostiach, a rýchlo som stíchla.

„Bella, si v poriadku? Čo sa stalo?“ chcel vedieť. Rozšírenými zreničkami si ma prezeral od hlavy po päty. Chcela som mu odpovedať, ale nevedela som ako. Nedokázala som slovami vyjadriť to, čo som cítila. O čom sa mi snívalo. Nie, to nebol sen, rázne som pokrútila hlavou. To bola nočná mora.

„Bella!“ naliehal Jasper stále ma držiac za ramená. Silno som sa nadýchla a znova pokrútila hlavou.

„Nič to nebolo, len zlý sen.“ Chabo som sa usmiala a dúfala, že mi to zhltol. Bola som totižto mizerná klamárka.

Ešte chvíľu skúmal moju bledú tvár a ja som bez pohnutia sedela na sedačke spolujazdca. Srdce mi búšilo ako o závod, aj keď som sa snažila upokojiť. Bola som taká sústredená na dokázanie vlastného klamstva, že som si ani neuvedomila, že stojíme. Až keď Jasper znovu naštartoval zhasnutý motor a so šmykom vyšiel z benzínky. Prehltla som naprázdno a pozrela na cestu pred sebou.

„Už sme vo Forks?“ hlas sa mi zachvel.

Jasper mi opäť venoval jeden z tých svojich dlhých pohľadov, pri ktorom máte pocit, že vám vidí až do hĺbky duše a tak som radšej odvrátila tvár. „Áno. Bella, naozaj si v poriadku? Tvoje pocity pri tom sne...“ Nedokončil. A aj keď som vedela, že to bude ďalšie klamstvo, prikývla som.

So vzdychnutím som sa oprela o sklo. Bolo chladné ako upírska hruď... Alebo ako jeho oči. Nie, pretože tie vôbec nehoreli hrejivými plameňmi, ktoré by mi aspoň ako tak dávali nádej, že je to človek. Ten istý človek, ktorého si pamätám zo svojej minulosti. Tieto oči boli chladné, plné nenávisti a hnevu. Akoby to nebol ten, koho som poznala ale jeho zlé dvojča. Odtiahla som sa a zbavila sa tak tejto nechutnej myšlienky. Obzrela som sa okolo a zľahka nadhodila novú tému:

„Kde je Alice a Rosalie s Emmettom?“ Ich autá som nikde na blízku nevidela.

„Asi už bočia k domu,“ odvetil krátko a nespúšťal oči z cesty. Po chvíli sme zabočili na starú cestu do lesa a zastavili autom pred novou rezidenciou Cullenovcov.

„Wow,“ zalapala som po dychu skúmajúc podrobne celú modernú architektúru dvojposchodového, preskleného sídla. „Alice,“ šepla som ohúrene a pribehla k otvoreným hlavným dverám. Prehliadka domu mi trvala niekoľko minút, pretože aj keď tu nebolo veľa miestností, z každej mi padla sánka kdesi až k nohám. Keď som na druhom poschodí stretla svoju drahú sestričku, ktorá zariadila celé sťahovanie, chytila ma pod ruku a viedla na koniec chodby.

„Je to úžasné, nemyslíš? Keď som to videla na fotkách, nemohla som odolať,“ rapotala nadšene a ja som musela len prikyvovať. Ani ja by som neodolala. „A tu je tvoja izba.“ Alice otvorila posledné biele dvere a pred nami sa prestierala dokonalá izba. Nebola priveľká, ale za to ani primalá. Čierne závesy s veľkými bielymi ľaliami dokonale kontrastovali s tmavo-bielym nábytkom a slabo-modrým baldachýnom nad posteľou. A koberček, do ktorého sa mi doslova zabárali nohy čiernej farby. 

„Alice, ja, neviem, čo na to povedať. Je to nádherné,“ vydýchla som v úžase a vyčarila žiarivý úsmev.

„Som rada, že sa ti to páči. Aj keď si túto izbičku asi moc neužiješ. O polhodinu sa nám začína škola.“ Poklepkala ukazovákom po hodinkách a prevrátila zlaté oči v strop. Zamraučala som a hodila kufre k zemi. „Priprav sa a potom sa stretneme dole. Ja ešte musím zbiť Jaspera. Myslím, že mu práve padol môj kufor s topánkami na schodoch.“ Započúvala sa do domu a potom dodala: „Alebo že by tam boli šaty?“ Túto otázku nechala visieť vo vzduchu. Naskytol sa mi už len pohľad na jej zamyslene vzďaľujúci sa chrbát. Uchechtla som sa nad jej posadnutosťou a ľahla si na posteľ.

Škola. Ako divne to znie. A ešte divnejšie to je, keď sa mám do nej vrátiť. Aké to asi bude? Spoznajú ma? A aký bude on? Bude tam ešte? Alebo lepšie povedané, bol tam vôbec niekedy? Premýšľala som a nenachádzala odpovede. V mysli sa mi opäť objavila jeho tvár. Tie nádherné oči a okúzľujúci úsmev. A tie pekne vykrajované pery, na ktoré si akosi náhle spomenuli moje pery. Pobozkal ma vôbec niekedy? Zahryzla som si do pery a horko si uvedomila, že všetko sa dnes dozvie. Telo sa mi roztriaslo. Búrili sa vo mne dva pocity. Strach a napätie. Srdce mi búšilo ako splašené a ruky sa mi potili. Vstala som a začala si vyťahovať oblečenie, aby som sa aspoň trochu upokojila. Vytiahla som si nové rifle a topík čiernej farby. Pre prvý deň som radšej zvolila štýl utiahnutej myšky, ako by som mala byť stredobodom pozornosti.

„Bella? Ešte desať minút,“ zakričala na mňa Alice cez celý dom a ja som sa uškrnula. Prezliekla som sa do čistého a vlasy prečesala pomedzi prsty. Alice ma už nervózne volala z predsiene, keď som sa ešte asi stí raz obzrela v zrkadle. Áno, zapadnem, uznala som nakoniec a vyšla z izby.

 

Škola, zopakovala som si v duchu. Areál menších budov, ktoré nemajú konca kraja. A študenti. Na parkovisku ich bolo ako maku a všetci sa pozerali na nás. Alebo lepšie povedané, na naše auto. Nemala som silu nadýchnuť sa a nie to ešte vystúpiť. Telo mi zovrel obrovský kŕč stiesnenosti. Alice vedľa mňa mi pevne stisla ruku.

„Bude to dobré, Bells. Len si trochu ver.“ Chabo som sa na ňu pozrela a rázne pokrútila hlavou.

„Čo ak ma predsa len spoznajú? Čo mám urobiť potom?“

„Tak utečieš. A my s tebou,“ natiahol sa k nám Emmett so širokým úsmevom. Rozosmial ma, ale stále som si až príliš uvedomovala svoju situáciu. Rozhodnutie vrátiť sa späť do Forks mi odrazu neprišlo také perfektné. Ach, čo všetko by som dala za návrat späť na Aljašku?

„Tak na to ani nemysli, Isabella Hale,“ zastavila ma Alice. Svojou prekliatou schopnosťou vidieť budúcnosť ma niekedy dostávala naozaj do kolien. Škoda len že nefungovala teraz. A tu. Vedieť tak čo sa stane som v siedmom nebi.

„Poďme. Začínajú byť všetci nervózny,“ zahlásil Jasper. V spätnom zrkadle som videla jeho zvraštené čelo. Keď si všimol môj pohľad, usmial sa a ja som sa odrazu cítila nesmierne uvoľnene. Naozaj sa mi nemohlo nič stať. Boli to predsa len ľudia. To ja som bola nesmrteľným upírom. No, možno nie až tak nesmrteľným.

Zatlačila som do dvier a vystúpila. Spolu so mnou aj moji súrodenci. Vrava ustala a všetkým sa zastavili dychy. Bolo to zábavné. Ich vypúlené oči a sánky, ktoré im padli k nohám. Pohľadom som preletela celé parkovisko a s vytržením – a trochu aj strachom – hľadala jeho tvár. Márne.

„Čo ak sem nechodí?“ šepla som súrodencom. Alice pokrútila hlavou a otvorila dvere do kancelárie.

„To ešte nevieme. Určite to neboli všetci študenti,“ ubezpečil ma Jasper a Rosalie ma chytila pod ruku. Vďačne som sa na ňu pozrela, pretože nohy sa mi podlamovali. Naozaj som ho chcela stretnúť, ale zároveň nechcela. Bolo to zložité. Sama sebe som nerozumela. Bála som sa toho stretnutia ako zviera klietky, no chcela som ho stretnúť. Chcela som vidieť jeho tvár, spoznať jeho správanie. A hlavne si spomenúť.

Rossie ma odrazu potiahla dopredu a ja som zalapala po dychu. Už vybavili všetky papiere a teraz bolo na čase rozdeliť sa a ísť každý na vlastnú hodinu. Ani som poriadne nevnímala, keď mi Alice podala papier a poslala ma opačným smerom. Kráčala som ako duch a sledovala. Sledovala a pozorne si prehliadala každú tvár okolo. Nič. Žiadne zelené oči. Moja nádej pomaly pohasla.

„Prepáč, kráska,“ ospravedlnil sa mi akýsi indián. Zastavila som a zaklipkala očami. Ani som si nevšimla, kedy do mňa narazil. Niečo hovoril a podával mi ruku. Nechápavo som pozrela najskôr na neho, potom na ruku.

„Čo-čože?“

Usmial sa. „Volám sa Jacob Black. A ty si?“ Zružoveli mi líca. Tak toto hovoril. Potriasla som mu krátko rukou a predstavila sa mu.

„Och, tak Isabella. Krásne, veľmi krásne meno. Si z Talianska?“

„Nie, z Aljašky a už meškám na hodinu,“ odvetila som, keď práve zazvonilo. Obrátila som sa, no odrazu ma chytil pod ruku a vytrhol mi papiere z rúk. Ohromene som sa na neho pozrela, ale on sa tváril akoby nič.

„Ou, takže hodina angličtiny s profesorkou Denielsovou. Aká náhodička, presne s ňou mám hodinu práve teraz aj ja. No nie je to úžasné?“Rozhodil voľnou rukou, pričom udrel chudého študenta, ktorý na neho zagánil a viedol ma pomedzi budovy. „Ukážem ti skratku, súhlasíš, bela Isabella?“ zatiahol s talianskym prízvukom a mňa to rozosmialo. Jeho správanie bolo neskutočne uvoľnené. Po dvoch minútach som si pripadala ako jeho najlepšia priateľka.

„Tak a sme tu. Rád som ti robil spoločnosť a dúfam, že sa ešte uvidíme.“ Gentlemansky sa uklonil a pobozkal mi ruku. Potom sa otočil na odchod.

„Počkaj. Nemáš mať náhodou teraz hodinu angličtiny?“

Šibalsky sa usmial a mrkol. „Mám. Ale nejdem tam. Mám ešte nejaké mimoškolské povinnosti. Uvidíme sa.“ Vzdušne mi poslal bozk a ja som sa chvíľu naozaj nezmohla na slovo. Ohromene som sledovala ako odchádza a potom vošla do triedy.

Pani Denielsová nebola práve dvakrát nadšená z môjho neskorého príchodu. Vlastne ani jeden z profesorov. Keď sa skončila hodina, akoby náhodou sa pri dverách opäť objavil Jacob Black a doprevadil ma na ďalšiu hodinu, na ktorú – pochopiteľne – zase nešiel. A tak sa to opakovalo každú prestávku až do obeda. Na každej hodine vo mne narastala zvedavosť či náhodou neuvidím jeho tvár. Ale ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj odišla. A tesne po zvonení sa pri dverách vždy objavil Jacob. Striaslo ma, keď som zase videla jeho tmavšiu pleť a svalnaté telo ako sa ležérne opiera o stenu budovy s rukami prekríženými na prsiach. Na tvári mal radostný úsmev a mne práve vtedy pohasol.

„Tak čo, odprevadím ťa aj na obed. Mohli by sme sedieť spolu.“ Objavil sa dáviaci reflex. Nebol zlý, dokonca vyzeral neskutočne dobre a správal sa ako gentleman, ale odtiaľ potiaľ. Určite za mnou nechodil každú prestávku len tak a nevypytoval sa ma na moju minulosť a na súrodencov.

Zaspätkovala som dozadu, keď mi podal ruku a vystrúhala grimasu. „Prepáč, ale mám sa stretnúť so súrodencami. Možno inokedy. Zatiaľ sa maj, Jake.“ Otočila som sa na opätku a zmizla skôr, ako stihol niečo povedať.

Nemala som tušenie, kde je jedáleň, ale bola som pevne rozhodnutá hľadať ju aj do konca večnosti, len nech som čo najďalej od Jakea, ktorý možno mal milú tvár a práve to ma nútilo podozrievať ho.

„Ahoj, prepáč, Angela, však?“ oslovila som tmavovlasé dievča s okuliarmi, ktoré som si pamätala z prvej hodiny. S otvorenými ústami prikývla. „Mohla by si mi povedať, kde je tu jedáleň? Mám strašné orientačné schopnosti a nechcem znova zablúdiť,“ priznala som pravdivo.

„No ja... Ale samozrejme. Ja tiež... idem tam,“ vykoktala sa nakoniec a červená ako paprika sa pustila po chodníku. Poľahky som ju dohonila.

„Angela? Mám niečo z nosom, že sa na mňa všetci tak pozeráte?“ opýtala som sa smrteľne vážne a prstami si prešla po celej dĺžke nosa. Angela zodvihla pohľad a chvíľu jej trvalo, kým sa rozosmiala. Napätie medzi nami konečne povolilo.

„Nie, nos máš naozaj v poriadku. To len že ti neskutočne... no krásna. A tvoji súrodenci... Vyzeráte ako vystrihnutí z módneho časopisu.“ Tentoraz som sa musela zasmiať ja. Presne to isté som si myslela o svojich súrodencoch ja po prvý raz, keď som ich uvidela po premene. Svojou krásou mi vyrážali dych a pol dňa som ich presviedčala o tom, že sú anjeli a ja som mŕtva. Komické.

„Líčidlá,“ zaklamala som. Líčidlá sme vôbec nepoužívali. Naše pokožky boli vždy bezchybné pripomínajúce mramor.

„Chcela by som tak vyzerať. Možno by si ľudia zo mňa prestali strieľať,“ vzdychla a vysnene pozrela do oblohy na čierne mračná. V duchu som si pomyslela, že keby vedela pravdu o upíroch, svoje slová by hneď odvolala.

„Tak tu je to,“ ukázala na veľkú budovu pred nami, do ktorej sa náhlili všetci študenti vyhladovaný k smrti. Opäť ma pochytila nervozita. Všetci, zopakovala som v duchu a pomyslela na neho. Ak môj neznámi zo snov stále chodí na túto školu a nechodí do môjho ročníka, kde inde by som ho mohla na sto percent stretnúť ak nie na obede? Zarazila som sa a nemo hľadela na dvere, ktorými prechádzal dav. Sťažka som prehltla.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa ma ustarostene Angela a vrátila sa späť ku mne. Chabo som zaklamala zavrtením hlavy. Nezhltla mi to.

„Ja...“ Zasekol sa mi hlas v hrdle a musela som si odkašľať. „Len nemám rada priestory, kde je natlačených veľa neznámych ľudí. Cítim sa tam stiesnená.“ Tentoraz to nebolo úplné klamstvo.

„Ale no tak, nie sú predsa všetci neznámi. Už poznáš dvoch.“ Prekvapene som nadvihla obočie. „Predsa mňa a Jakea.“ Striasla som sa pri tom mene, na čo sa Angela schuti zasmiala.

„Ani mi ho nepripomínaj. Nie že by bol zlý, ale je proste divný. Na môj vkus sa správal akosi veľmi priateľsky a každú prestávku za mnou chodil ako šteniatko a vyzvedal.“

Angela pokrútila hlavou. „Ani sa mu nečudujem. Forks je zaspaté mestečko na konci sveta a len sotva sa tu objaví niekto nový. Ale to si časom určite všimneš aj sama. Pôjdeme? Strašne mi vyhladlo a ja mám chuť na hranolky s tatarkou.“ Na to jej zaškvŕkalo v bruchu, akoby jej vlastné telo chcelo dať za pravdu, a tak sme sa pohli. Tesne pred vchodom som zakvačila prsty do tašky prehodenej cez plece a zahryzla si do pery. A plná očakávania som vošla.

Zase nič. Nie je tu, splašene som skríkla do svojho vnútra. Medzi študentmi som našla len svojich súrodencov, ako sedia na konci jedálne za okrúhlim stolom. Alice na mňa zakývala a ja som sa pokúsila o úsmev. Nervózne som prešliapla z nohy na nohu a ešte raz preletela pohľadom celú miestnosť. V jednej chvíli, niekde medzi strachom a zúfalstvom, sa mi skutočne uľavilo, že som mu nemusela čeliť. Čeliť minulosti. Čo ak by som sa o svojom predchádzajúcom živote dozvedela niečo, čo nemusím? Čo by ma bolelo? Čo by som nakoniec oľutovala. Spoza úst sa mi vydral trochu hlasnejší výdych a potom prišlo zúfalstvo. Ale chcela som to aj napriek všetkým týmto rizikám zistiť. V duchu som sa opýtala, čo je horšie – žiť v desivej nevedomosti alebo poznať pravdu, nech už je akákoľvek? Striasla som sa. Ani jedna z možností nebola práve ideálna. Odrazu sa mi prevrátil žalúdok úplne naruby a celá som sa roztriasla. Cítila som, ako mi chabú nohy. Obrátila som sa k Angie.

„Prepáč, ale akosi nie som hladná. Pôjdem si radšej sadnúť k súrodencom. Uvidíme sa.“ Prikývla a ja som sa kymácavým pohybom dostala až ku svojej rodine. Rosalie sa na mňa zdesene pozrela.

„Si v poriadku? Si celá biela. Už si ho našla?“ zahrnula ma otázkami, na ktoré som jej odvetila krátkym, záporným kývnutím hlavy. Naozaj mi nebolo najlepšie. Chcela som odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Predstava dvoch hodín, na ktorých by som ho mohla ešte stretnúť ma odrazu začala desiť.

„Bella, ešte to vydrž,“ zastavila ma Alice v ďalších myšlienkach. „Nie je to žiadny trojhľavý drak, ktorého musíš poraziť. Je to iba chlapec. Nič viac.“ Bránila som sa Alice povedať, že teraz by som radšej brala toho draka. A šokovalo ma, ako jednoducho to brala. Ako by to vlastne ani nič nebolo, len stretnutie pri rieke s rybami.

A presne tak to aj je, to len ty z toho robíš vedu, Isabella, ozvala sa moja druhá polovica, ktorá bola za pravdu a nie za útek a sladkú nevedomosť. Alice má pravdu. Je to len chlapec, žiadna obluda. A ty si predsa upírka. Nemáš sa čoho báť. Aj v aute si sa bála a pozri, došla si až sem... Odignorovala som ďalšie slová a pozrela na Jaspera.

„Použi na mňa svoju schopnosť,“ povedala som krátko a sotva počuteľne. Vytreštil oči. Nerád používal svoju schopnosť v rodine. Hovoril o zasahovaní do súkromia. Ale ja som už nemala na výber. Potrebovala som sa cítiť v pohode, aby ma nič netrápilo a nemala som ďalšie pochybnosti. Inak hrozilo, že z tejto školy zmiznem skôr, ako by stihli povedať Bella.

„Jasper, prosím, použi svoju schopnosť,“ zopakovala som svoju prosbu. Naozaj som bola zúfalá a on to musel vidieť. Všetci to museli vidieť.

A potom to prestalo. V krátkej stotine sekundy to zmizlo. Telom sa mi rozlial príjemný pocit a bola som pevne rozhodnutá dokončiť začatý deň. Musela som predsa odhaliť svoju minu...

Do nosa mi udrela nádherná vôňa krvi. Bola nečakaná a zaútočila na mňa od chrbta. Okolo nášho stola sa mihla postava s podnosom a sadla si k vedľajšiemu stolu. V jednej krátkej a o to desivejšej sekunde, ktorá prebiehala ako v spomalenom filme, som sa otočila na stoličke a plne nasala ten odér. Zježili sa mi chĺpky a telom mi prebehla elektrina. Pulzovala mi zo srdca až do špičiek prstov na nohách. Oči mi sčerneli a v krku sa rozhorel oheň. Pálčivý a bolestivý. Horká príchuť jedu v ústach mi jasne radila, aby som okamžite uhasila rozpálenú túžbu po krvi, kým bola ešte v zárodku. Tajomný hlas v mojej hlave naliehal. Vstaň a zabi ho, hovoril. A presne to som aj chcela urobiť, keď si vysoký chalan sadol a nestretli sa nám pohľady. Vtedy by sa krvi vo mne nedorezali. Stuhla som ako skutočný mramor a dopadla späť na stoličku bez toho, že by sa mi pohol jediný sval. Šokovane som hľadela do zelenkavý očí pripomínajúcich smaragdy. Prenikavých a hrejivých. Pod tmavým obočím sa tvárili rovnako zaskočene ako ja. Pery sa mu pootvorili do ohúrenia a nozdry zatriasli. V tvári zbledol.

Šťastie. Strach. Ohromenie. Šok. A neskutočná nástojčivosť zahryznúť sa mu do krku. To boli pocity, ktoré prebili Jasperovu schopnosť a teraz mi trýznili telo i myseľ. Snažila som sa to všetko potlačiť a triezvo uvažovať, ale bolo to silnejšie než ja. Nutkanie vstať a vysať mu všetku krv z tela sa zväčšilo čím dlhšie sme sa na seba dívali a neuhýbali pohľadmi. Niečo mi štuchlo do lopatky a ja som z akoby diaľky začula Alicin hlas.

„To je on?“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Aj napriek tomu som však prikývla a vtedy som si uvedomila jedni desivú otázku – čo ak ma spoznal? V hrdle sa mi vytvorila nepríjemná hrča a zalial ma pot. Po nekonečných minútach, ktoré mi však pripadali len ako jedna krátka chvíľa, som ukončila očné spojenie a obrátila sa tvárou k svojim súrodencom.

„Spoznal ma,“ povedala som sucho a v strede slova sa mi zlomil hlas. Emmett aj Rosalie sa pozreli poza mňa a rázne pokrútili hlavami.

„Nič také. Už sa netvári, akoby videl ducha. Zavrel ústa,“ zažartoval Emmett a mnou šklblo.

„Teraz naozaj nemám chuť na vtipy.“ Rosalie ho udrela lakťom a on previnilo sklopil pohľad.

„Naozaj, Bells, je to v poriadku. Už vôbec nevyzeráš ako vtedy.“ Rosalie sa naklonila viac nad stôl a úplným šepotom pokračovala. „Isabella Swanová ušla pred rokom a odvtedy sa neozvala. Môže byť kdekoľvek. Teraz si Isabella Tamie Hale, naša sestra. Oficiálne len ďalšie z adoptívnych detí bohatého magnáta, ktorý je v zahraničí. Náš príbeh, ktorý sme dnes podstrkovali študentom a učiteľom na každej hodine, je taký odlišný od tvojho predchádzajúceho života, že ťa s ňou nikto nebude spájať. A ver mi, že nám uverili.“

„Na jasné, sadli nám na to ako včely na med,“ uškrnul sa Emmett a víťazoslávne si tľapol s Jasperom. To ma trochu povzbudilo. Áno, nikto ma so Swanovou nemohol spájať. Nikto.

„Ale on sa stále pozerá,“ prerušila nás Alice. Zadržala som dych a otočila sa. Naozaj sa pozeral. Už to však nebol ten pohľad, čo predtým. Tvár mal nečitateľnú, šok vystriedal iba čistý záujem o nových spolužiakov. Rýchlo som sa odvrátila a nadýchla sa.

„Myslím, že s ním budeš mať ďalšiu hodinu.“ Prekvapene som sa pozrela na svoju malú sestričku. Pohľad mala sklenený. Vízia. Perfektné. Pomyslela som si a zúfalo zakňučala.

Ale no tak, je to predsa dokonalá príležitosť niečo sa o sebe dozvedieť, nemyslíš? Ok, teda nie o tebe, ale o tvojom prvom živote. Súhlasila som, aj keď predstava jeho a mňa v ešte menšej miestnosti než toto bola desivá. A čo jeho krv? Pozrela som na súrodencov.

„Mám problém. Ja... teda jeho krv... strašne mi vonia. Ja som ho chcela zabiť. Ešte nikdy som nič podobné necítila. Niečo také intenzívne a nutkavé. Čo ak to na ďalšej hodine nezvládnem a naozaj mu nejako ublížim?“ S nádejou som pozrela na Alice a dúfala, že príde s nejakým prevratným nápadom ako vždy, ktorý mi pomôže vyriešiť to. Ale neprišla. Len pokrčila ramenami.

„Mohli by sme ísť s tebou a počkať za dverami. Nič iné ma nenapadá.“

„Aj to beriem, ďakujem,“ vydýchla som rýchlo a šťastne. Bolo to lepšie ako nič, aj keď hrozilo, že keď sa naozaj neovládnem a rozhodnem sa predsa len zaútočiť, Alicine vízie, ani to, že budú stáť za dverami ma nezastaví včas, aby som jeho krv aspoň neochutnala. Och, nie, dosť! Nesmiem na to myslieť. Nič sa mu nestane. Nedotknem sa ho.

 

Alice mi stlačia prsty a pridala sa k svojmu Jasperovi. Ten sedel niekoľko metrov od vchodu a ladabo pozoroval okolie. Nadýchla som sa a vošla do triedy. On tu ešte nebol. Dokonca sa nezačala ani hodina, čo som brala ako svoje malé plus. Sadla som si na koniec triedy so prázdnej lavice a nevšímala si pohľady svojich novopečených spolužiakov. Mechanicky som si vybalila všetky knihy a zahniezdila sa na stoličke. Pohľad som zabodla von oknom a bránila som si pozrieť sa na dvere. Rozpršalo sa. Kvapky dažde stekali po oknách a vytvárali kľukaté potôčiky. Tak veľmi som sa zahĺbila do ich pozorovania, že keď sa pri mne so škripotom odsunula stolička, vyľakane som nadskočila.

Stretla som sa s olivovými očami a automaticky zadržala dych. Usmial sa. „Prepáč, nechcel som ťa vydesiť. Pýtal som sa, či je tu voľné, ale zjavne si ma nepočula.“ Uhádol. Prebehla som pohľadom od jeho tváre ku stoličke a opätovala mu úsmev. Sadol si a vybalil knihy. Správal sa tak normálne, akoby sa tá scénka v jedálni ani nebola stala. Ale stala sa a ja som sa už zadúšala nedostatkom vzduchu a do očí mi vbehli slzy. Zakryla som si rukou nos a trochu sa odtiahla. Až potom som sa odvážila nadýchnuť.

Môj chabý filter nepomohol. S čerstvým vzduchom sa mi do pľúc nahrnula aj sladká vôňa jeho krvi. Všetky svaly sa mi napli a telom mi prebehol kŕč ostrej bolesti. Zase sa rozhorel ten oheň, ktorý mi dráždil hrdlo, no tentoraz oveľa intenzívnejšie. Jed na jazyku ma pálil.

Stisla som pevne pery a nechty zaryla do dlaní až kým som neucítila druhú bolesť a vlastnú krv. Privrela som viečka a rozmýšľala, kedy naposledy som bola vlastne na love. Bolo to včera? Alebo predvčerom? Nejasne som si spomínala na les a niekoľko vlkov, ktoré som ulovila. A potom tam bol Jasper. Ó áno. Jasper aj Alice stoja vonku. Ten chalan je v bezpečí. Všetko je v poriadku.

Otvorila som oči a zistila, že nič nie je v poriadku. Ten chalan si ma zvedavo obzeral a keď som otočila hlavu podal mi ruku. „Ešte som sa nepredstavil. Edward Masen.“ Uvoľnila som zovretie pästí a krátko mu ju stisla. Bola taká teplá.

Cítila som, ako mu ňou preteká krv, jeho životná energia a to ma neskutočne priťahovalo. Dočerta, bol tak blízko. Prečo bol tak blízko? Očami som našla jeho krčnú tepnu a zaúpela. Jeho krv mi spievala. Skutočne mi spievala a ja som od toho nemohla odtrhnúť oči. Od modro-fialovej tepny. Nasala som do pľúc ďalšiu dávku jeho vône. Táto už tak nedráždila moje hrdlo, no miesto toho sa ešte viac zvýšilo nutkanie zahryznúť sa. Len raz. Ochutnať z tak sladkej ponuky, ktorá sama prišla. Áno, ja som ho predsa nevolala. Sám si ku mne sadol, čím sa mi vlastne ponúkol. Trochu som sa načiahla. Voňal naozaj dokonale. A ešte tá jeho kolínska. Rozplývala sa mi v pľúcach a z úst sa mi vydralo chabé zavrčanie. Áno, musím sa napiť. Musím to ochutnať, uhasiť ten smäd. Načiahla som sa, keď sa ozvala... poplašná siréna?

Prebrala som sa z omámenia, akoby mi dali facku a rýchlo sa odtiahla. „Tak dobre, niekde je asi požiar. Prosím, aby ste si zobrali všetky veci a rýchlo opustili miestnosť,“ oznámil profesor a sám sa začal baliť. Okamžite mi bolo jasné, kto má toto všetko na svedomí. Nebol to žiadny oheň. Rýchlo som sa zbalila a chcela odísť z miestnosti, keď ma Edward zastavil.

„Ešte si mi nepovedala svoje meno.“ Otočila som sa nevediac, že stojí tesne za mnou. Ocitla som sa tak blízko jeho tváre, že ma jeho dych pohladil po tvári a jeho pery sa nechtiac dotkli mojich vlasov. Po tele ma pošteklili príjemné vibrácie. C

„Isabella. Isabella Hale, ale radšej mám Bella.“ To ho dorazilo. Zase zbledol ako stena a srdce mu vynechalo úder. Spoznal ma, bola moja posledná myšlienka predtým, než som si vytrhla ruku a vyšla z triedy.


Pre vysvetlenie, Bella nie je obyčajná upírka. Je niečo ako poloupír, neprešla úplnou premenou, niečo sa proste pokazilo a ona môže umrieť ako obyčajný smrteľník. Od upírov má len neuveriteľnú rýchlosť, silu a živí sa krvou. (Nikdy nie obyčajnou potravou smrteľníkov.)

Tak dúfam, že sa vám táto kapitola páčila a podporíte ma komentárom, vaša Weja. :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá - 3. kapitola:

 1
02.01.2013 [21:27]

Sal333krásny prekrásny trailer a úžasná kapitola... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.01.2013 [21:23]

mima19974Krááásne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. martty555
02.01.2013 [13:18]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.01.2013 [12:27]

jesikatauzasne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Pegi
02.01.2013 [10:56]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!