Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posadnutá - 1. kapitola

08.01.2012 (16:00) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 2727×

Ahojte!

Na začiatok mám pre Vás pár riadkov. Dúfam, že sa vám to bude chcieť čítať a ak nie... tak to proste preskočte. Takže, poviedku Posadnutá som začala písať asi pred niečo vyše rokom. Dostala som sa po siedmu kapitolu, no okolnosti spôsobili, že som potom prestala písať. Mala som okno a to dosť veľké. Moja múza si zobrala dovolenku, a tak som písať prestala. Nedávno sa stalo, že mi to všetko začalo chýbať. To odpútanie od reality a preto som sa rozhodla vrátiť. Lenže stalo sa toľko veľa vecí... No inak povedané, za ten rok mojej pauzy som zistila, čo skutočne znamená slovo posadnutá. Myslite si teraz o mne čo len chcete, ale hovorím čistú pravdu. A teraz, keď som si opäť čítala túto poviedku, kapitolu po kapitole, zistila som, že som sa dosť vzdialila od svojho prvotného nápadu. Teda, bolo to, akoby som si obula sedemmíľové čižmy a spravila niekoľko krokov bokom. Niečo hrozné. :/ A práve z tohto dôvodu som zrušila všetky kapitoly až po prvú. Tá jediná mi nevadila v ďalšom pokračovaní – novom pokračovaní. A nakoniec mi ostáva len dúfať, že sa vám moje nové kapitoly posadnutej Isabelly budú páčiť. Pretože už to nebude také jemné ak predtým :)

1. kapitola

Znovu som sledovala Edwarda Masena. Nepomohlo ani moje predsavzatie, že sa na neho viac nepozriem. Že nebudem skúmať jeho dokonalé zelené oči, jeho hranaté pery a bronzové vlasy. Že nebudem porovnávať jeho chudé, určite vypracované, telo s ostatnými futbalistami školy. No nemohla som si pomôcť. Len čo som ho videla prechádzať cez parkovisko, nemohla som uhnúť pohľadom, a tak som porušila svoj sľub – a to neprešiel ani deň.

Okato som ho sledovala až do triedy. Držala som od neho primeranú vzdialenosť a len z diaľky som obdivovala jeho široké ramená, rovný chrbát, zadok a nohy natiahnuté v priliehavých džínsoch. Naozaj nikdy som nevidela dokonalejšiu bytosť ako bol on. Edward Masen bol anjel. Môj anjel.

Edward si v triede sadol na lavicu k najpočetnejšej skupinke chichotajúcich sa roztlieskavačiek a najväčších hajzlov zo školy. Nikdy som poriadne nepochopila, prečo sa baví s takými idiotmi, keď by mal na viac, ale pravdu povediac som o tom nikdy ani poriadne neuvažovala. Moju myseľ totiž až príliš zamestnával samotný Edward.

Sadla som si potichu do prvej lavice a počúvala, o čom sa bavia. Edward chcel usporiadať večierok, alebo ho skôr nútili usporiadať párty roka u neho.

„Edward, miláčik.“ Ten hlas som spoznala okamžite a nedalo mi neotočiť sa. Tanya bola ako pijavica obmotaná Edwardovi okolo krku a bozkávala ho na pery. Medzitým aj hovorila: „Predsa si mi sľúbil, že kaď tvoji rodičia odídu na zimnú dovolenku, usporiadaš pre mňa ten najväčší večierok, aký táto škola zažila. Alebo ty nedodržiavaš svoje sľuby?“ Jej hlas znel tak zákerne, až sa mi dvíhal žalúdok. A to bola ďalšia nepochopiteľná vec. Ako sa mohol krásny Edward dať dokopy s takýmto slizkým hadom?

„Hej, Isabella!“ Tanyin hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Pozrela som sa krásnu blondínku. „Čo tak počúvaš, veď teba nikto nepozýva.“ Všetci sa zasmiali a ja som sa celá červená otočila mrmlajúc akési ospravedlnenie. No keď ich smiech neprestával, chcela som zmiznúť ako mnohokrát predtým, keď si robili vtipy na môj účet. No v okamihu, keď som sa už začala dvíhať zo stoličky, svalnaté telo ma prirazilo k stolu až zapískal. Ohromene som hľadela do zelenkavých očí svojej lásky. Boli také krásne z diaľky, no zblízka sa to nedalo ani opísať. Vo vnútri mali jemný olivový nádych a po vonkajšiu stranu tmavli až do jedinečnej čiernej. Vydýchol.

„Ale ak by si chcela,“ šepkal mi do ucha, až sa mi z jeho omamnej vône zastavoval dych aj srdce, „mohla by si prísť. No musela by si sa so mnou pomilovať.“

V jednej sekunde sa z neho stratilo všetko to omamné, čo mi podlamovalo kolená a vyvalila som oči. Nezmohla som sa na slovo. On sa však len usmial a nevšímal si moje rozpoloženie. Ešte viac ma oprel o lavicu, až sa posunula a rukami mi spútal tie moje. Nevedela som, čo chce urobiť, až kým sa jeho pery nepriblížili k mojim. Venoval mi letmí bozk na hornú peru a jazykom sa dobyl do mojich úst. Prebehla mnou horúčava, chcela som to zastaviť. Ale bola som spútaná nie len jeho rukami, ale aj jeho vášňou. Bola som v siedmom nebi, až kým sa neodtiahol a nezačal smiať na plné hrdlo. A moja ilúzia sa rozbila na kúsky.

V jednom pohľade som videla Edwarda, ktorý mal na tvári už len široký úsmev a skúmal moju tvár; a jeho priateľov stajacich neďaleko a neprestávajúc sa smiať. Pochopila som. Bolo to dohodnuté, žiadne spontánne rozhodnutie, ale ďalší vtip. No tentokrát zaťali do živého.

„Mali ste pravdu, nevie sa bozkávať,“ prehodil nahlas cez rameno akoby nič. V hrudi mi puklo srdce. Oči mi zaliali slzy. Masen sa otočil späť ku mne a v očiach mu hrali iskričky vášne. Naklonil sa k mojej tvári. „Ale naozaj môžeš prísť. Veľmi rád by som dokončil to, čo sme tu začali niekde na pohodlnom matraci...“ šepot prerušil ďalším, oveľa surovejším bozkom. „V mojej izbe. Bol by som k tebe nežný, len stačí povedať áno. Mám rád neobjavené,“ usmial sa. Pri poslednom, nežnom bozku mi jednou rukou prešiel nežne po chrbte a zastavil sa až na zadku. Stlačil jednu polku, čo ma tak ohúrilo a vzrušilo zároveň, až som nebola schopná nadýchnuť sa. Počula som, ako sa mi zasmial do úst a odtiahol sa. Skôr, než som sa spamätala bol naspäť pri Tanyi a omotal jej ruku okolo pása. Ešte stále sa na mne perfektne zabávali a ja som už nezabránila slzám, aby stiekli po mojich lícach. Chcelo sa mi kričať a plakať zároveň.

„Pozrite sa, ona sa rozplakala. Chudera.“ Počula som dievčenský tlmený hlas, ale už som odmietala zúčastniť sa na ďalšom ponižovaní. Vystrelila som z triedy ako raketa a nechala som si všetky veci v triede. Na chodbe som sa len tak-tak že nezrazila s profesorom biológie a niekoľkými študentmi. Chcela som len jedno - dosať sa odtiaľto čo najďalej. Na parkovisku som otvorila hrdzavé dvere svojho spoly rozpadnutého Chrobáka v ošúchanej modrej farbe. Naštartovala som a vyrazila domov.

Cestou som počúvala staré pesničky a premýšľala som o tom, ako to bude vyzerať zajtra v škole. Určite ma budú všetci ohovárať, ale to ma trápilo najmenej. Už som si na to zvykla. Jediné, z čoho ma však bolelo srdce a lámalo sa, bol Edward. Veľmi ma zranilo, ako sa správal. Dúfala som, že je iný. Pevne som verila tomu, že je iný. Ale ako sa ukázalo, ani on nemá rozum rovnako, ako jeho priatelia. Namiesto rozumu má piliny a nič viac.

Srdce ma opäť príšerne zabolelo akoby mi doňho niekto vyrýval nožom Edwardove iniciály. Akoby mi ho išlo na mieste roztrhnúť. Akoby sa mi tam utvorila rana, ktorá už viac nešla zoceliť. Akoby som stratila všetko, na čom mi doteraz záležalo. Myslela som si, že ho milujem, ale ako by som mohla milovať niekoho tak arogantného a namysleného? Nie, rázne som pokrútila hlavou. Bola to len posadnutosť, nič viac.

Zabočila som k nášmu domu a vystúpila som z auta. Bývala som v dvojposchodovom dome s mamou a otcom. Oni ale teraz boli ešte v práci, takže som mala celý dom len a len pre seba. Vbehla som do domu a potom rovno do svojej izby na hornom poschodí. Bola to dosť veľká izba s množstvom násteniek, na ktorých boli fotky len jednej osoby. Edwarda. Človeka, ktorým som odrazu opovrhovala a hnusila sa mi už len myšlienka na neho. Bola som zranená a cítila som sa zradená životom za to, že sa zachoval tak kruto.

Vyrazila som proti stene a strhla z nej všetky jeho fotky. Trhala som ich a hádzala do koša s obrovskou zúrivosťou. A potom - škrtla som zápalkou a hodila ju dnu. Hľadiac na blčiace plamene, sa mi naskytla otázka: Čo teraz?

Nechcela som tu viac ostať. Nie po tom, čo sa dnes stalo. Možno som hlúpa, ale pre mňa bolo vlastne sledovanie Edwarda môj život. Nikdy som sa posledný polrok nevenovala ničomu inému a teraz, keď som zistila pravdu o jeho zvrátenej povahe, čo budem robiť? Najradšej by som odtiaľto utiekla. Niekam strašne ďaleko, kde ma už nikdy nikto nenájde a kde zabudnem na všetky zlé veci. Kde zabudnem na mojich strašných rodičov, ktorí sa stále len hádajú a na mňa neberú ohľad. Kde zabudnem na ľudí, ktorí mi ubližovali celý život. Najradšej by som ušla na miesto, kde by som zabudla na Edwarda Masena.

„Ale to predsa môžem urobiť,“ povedala som už nahlas. „Môžem odísť preč od všetkých problémov. Ja predsa môžem utiecť.“

Usmiala som sa nad tou myšlienkou, vytiahla som si kufor zo skrine a začala som si baliť všetky veci. Potom som si vzala peniaze, ktoré som si šporila už od svojich siedmich rokov a nikdy som s nich nebrala, takže som tam mala celkom slušnú sumičku a nakoniec som sa zastavila v kuchyni, kde som si vzala pero a papier a začala som písať list rodičom.

Milí rodičia,

neodišla som kvôli vám, len toho bolo na mňa trochu priveľa. Všetko, čo sa stalo, ma veľmi mrzí. Neviňte za môj odchod nikoho, prosím. Urobila som len to, čo som pokladala za správne. Možno sa raz vrátim, keď si všetko v hlave a v srdci urovnám. Možno to bude za rok alebo za mesiac. Ale veľmi v to nedúfajte, pretože je dosť možné, že sa nevrátim vôbec. Ale nemajte o mňa strach. Budem si na seba dávať pozor a keď sa aspoň ako-tak spamätám, pošlem vám list a samozrejme pohľadnicu z miesta kde budem. Ani ja sama ešte neviem a klamala by som vám, ak by som povedala, že viem kam idem. Prosím, nevyhlasujte žiadne pátranie ani nič podobné. Viem sa o seba postarať. A vzala som si zo sebou aj peniaze z „prasiatka“ a kreditnú kartu, takže všetko bude v poriadku. Ako som už raz povedala, nevyhlasujte po mne pátranie, pretože naozaj musím byť chvíľu sama. Nebojte sa, všetko dobre dopadne.

Mám vás rada, vaša Bella.

Položila som list na stôl a potom som nasadla do svojho Chrobáka. Naštartovala som motor a pustila som sa cestou neznámemu osudu. Vybrala som sa tam, kde som dúfala, že zabudnem.

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posadnutá - 1. kapitola: