Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 7. kapitola

16.08.2011 (21:45) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1371×

Pôvodne som chcela celú poviedku ukončiť úplne ináč - o čom hovorí aj samotný názov - no keďže ohlas aj počet komentárov bol mizivý - z celého srdca ďakujem všetkým, ktorí mali tú výdrž a nechali aspoň jeden komentár a prečítali si celú poviedku - rozhodla som sa poviedku ukončiť. Pridávam teda poslednú kapitolu, takže dúfam, že si ju poriadne užijete. :)

_____________________________________________________________________________________

7. kapitola

Edward:

Zamyslene som sa túlal nočnými uličkami Chicaga. Sám som nevedel, čo hľadám. Možno nejakú stopu po Victorii. A možno som len chcel premýšľať o nej – o Belle. Mojej krásnej Belle.

Takže teraz je z nej upír. Sám som tomu nemohol uveriť. Keď mi to Alice oznámila do telefónu, neveril som jej a vykričal strašné hlúposti, ktoré som teraz strašne ľutoval. Čo som to za brata, keď neverím vlastnej sestre? No na druhej strane, po tom, čo stvárala ona, to nie je také zlé.

Potom volala Rosalie. Pekne mi vyčistila žalúdok. Keď som sa jej spýtal, či aj tentoraz to bol jeden z Aliciných trikov, rázne to poprela. Musel som jej veriť – Bellu nemala dvakrát v láske, ale neklamala by mi o nej.

A tak som sa teraz pasoval s veľmi zložitou dilemou: ísť za Bellou alebo to nehať tak? Poprosiť ju o odpustenie a vrátiť sa k nej alebo ju nechať žiť svoj vlastný život upírky? A bude ma vôbec chcieť?

Z vrecka som vylovil mobil a vyťukal Alicino číslo. Potreboval som teraz jej radu.

„Ahoj, Alice,“ pozdravil som ju.

„Ach, Edward, ahoj! Som taká rada, že si zavolal!“ Hej, akoby to už nevedela predtým.

„Aj ja, aj ja. No už asi vieš, prečo volám.“

„Edward,“ povedala naoko prísne, „musím počuť najprv tie dva milióny otázok – to vieš, preto, aby si vedel, ktorá odpoveď je na ktorú otázku. Ale keď už sme pri tom, áno, s Bellou sa stretneš.“

„Naozaj?“ cítil som sa ako päťročné dieťa, keď mu rodičia povedia, že mu kúpia lízanku. „Kedy?“

Krátke ticho a potom povzdych. „Pozri sa za seba.“

A presne to som aj urobil.

Predo mnou stála kráska. Bola to najkrajšia upírka akú kedy svet videl. Vlasy mala tmavé, mahagónovo sa jej leskli a padali jej až po pás. Postavu bohyne mala oblečenú v bledom kabáte, modrých volánových šatách pod kolená a bledých čižmách na opätok – všetko krásne, jednoduché a vybrané s triezvym vkusom. Štíhle ruky mala prekrížené na prsiach, plné, červené pery zovreté – pravdepodobne od hnevu a oči zlaté, inokedy nežné, no momentálne tiež prísne. Voňala, no, jedným slovom prenádherne – cítil som upokojujúcu vôňu levandule, svieže mango, čokoládu a zmes lúčnych kvetov.

Bola to ona.

Moja Bella.

Prvá myšlienka bola: Ach, tá je nádherná. Druká: Bože, ako ma našla? Potom ďalšia: Alice! A nakoniec: Ešte stále ju bláznivo milujem. Teraz ešte silnejšie než kedykoľvek predtým.

Bella stále nehybne stála – už niekoľko sekúnd sa ani nepohla. Jedinou zmenou bolo, keď sa jej pery uvoľnili do jemného náznaku úsmevu - asi som vyzeral naozaj smiešne, keď som tam tak na ňu civel ako blázon – a vlasy sa jej pohli v chladnom nočnom vetre. Vyzerala ako sama bohyňa pomsty a lásky.

V návale viny som pred ňou klesol na kolená.

„Bella,“ zašepkal som do vetra.

Bella si vzdychla. Očividne sa v nej odohrával boj.

Bella:

Alice mi po veľmi, ale fakt veľmi dlhom presviedčaní – musela som použiť slovné spojenie „ak mi to nepovieš, ja si ťa aj tak nájdem a potom sa teš!“ – povedala, že posledné Edwardovo rozhodnutie ho priviedlo do Chicaga – a aj to mi povedala veľmi neochotne. Keď ju ešte niekedy stretnem, vyťahám ju za tie elfské uši. Vôbec jej to neuškodí, aspoň narastie a zapamätá si, že ma nemá štvať.

A tak som sa dala na cestu. Nechcela som riskovať pobytom v akomkoľvek dopravnom prostriedku; bolo by to nebezpečné a ja som nechcela riskovať aj napriek tomu, že by to bolo rýchlejšie. Radšej som si teda zbalila do batohu nejaké náhradné veci a celú cestu som utekala. Do Chicaga mi to s Forks trvalo tri dni a aj to len preto, lebo som pár hodín zabila s lovom. Dorazila som sem dnes podvečer. Bol jasný deň, a tak som musela počkať, kým sa zotmie, aby som mohla ísť medzi ľudí, ten čas som využila aj na to, aby som sa prezliekla. Sama neviem, čo ma k tomu viedlo, ale ako šialená som si obliekla šaty a opätky. Musela som nad sebou iba krútiť hlavou.

Niekedy po deviatej večer, keď už bola bezpečne tma, som sa pustila do obhliadky Chicaga. Vážne som netušila ako a kde nájdem Edwarda, a tak som si povedala, že proste len budem kráčať, kam ma nohy zavedú a nechám sa viesť osudom.

Stratená vo vlastných myšlienkach som došla až na breh jazera Michigan. A tam – na móle – som ho zrazu uvidela. Stál tam, v ruke zvieral strieborný mobil a očividne nad niečím silno premýšľal. No stále bol krásny. Ešte krajší, než z mojich spomienok – tie boli obyčajné, ľudské. Rovnako dobre som mohla byť aj slepá. No teraz, keď som ho uvidela mojimi novými očami a super zrakom, cítila som sa ako slepec, ktorý po prvýkrát v živote uvidí Slnko a krásu hviezd.

Po niekoľkých sekundách si priložil mobil k uchu a zatváril sa nedočkavo. Dobre som vedela, že načúvať cudzím rozhovorom sa nepatrí, ale nemohla som si pomôcť. Chcela som vedieť, komu bude volať; možno si našiel nejakú sexi upírku, s ktorou si práve dohodne rande.

Pravdu povediac, vôbec som nečakala, že bude volať Alice.

„Ahoj, Alice,“ pozdravil ju nedočkavo. No jeho hlas znel akosi... prázdno. A bez života. Akoby vôbec nebol šťastný.

„Ach, Edward, ahoj! Som taká rada, že si zavolal!“ zaštebotala Alice. Uškrnula som sa. Akoby nevedela, že jej zavolá už v momente, keď sa pre to rozhodol.

„Aj ja, aj ja,“ vzdychol si. Potom zvážnel. „No, už asi vieš, prečo volám.“ Hej, on to možno vie. Ale chcem to vedieť aj ja. A s Alice si rande asi dohovárať nebude, takže to chcem vedieť o to viac.

„Edward,“ vzdychla si, „musím počuť najprv tie dva milióny otázok – to vieš, preto aby si vedel, ktorá odpoveď je na ktorú otázku. Ale keď už sme pri tom, áno, s Bellou sa stretneš.“

On chcel vedieť, či sa so mnou ešte niekedy stretne?! Robí si srandu. To nie je možné! Veď som mu ukradnutá, do čerta! Prečo by ma chcel vidieť? A prečo chcem tak strašne vidieť ja jeho? A potom sa ozval ten hlások v kútiku mojej hlavy – ten, čo som mu už niekoľko dní kázala sklapnúť, ten, čo mi neustále opakoval, že som sa možno mýlila a jemu na mne záleží. Aspoň trochu. A tuším – teda len možno - to tak naozaj je.

Edwardovi sa rozjasnila celá tvár. Akoby ožil. A bolo to počuť aj v jeho hlase. „Naozaj? Kedy?“

A vtom som sa rozhodla. Najtichšie ako som vedela som sa prikradla niekoľko metrov zaňho. Na tvár som nasadila nahnevanú masku a čakala, kedy sa otočí.

Poznala som Alicinu odpoveď ešte predtým, ako ju ona sama vyslovila.

Obidve naraz sme povedali: „Pozri sa za seba.“ Bol v tom iba ten rozdiel, že ona to povedala rezignovane a ja pobavene.

A presne to aj urobil.

Keď ma uvidel, akoby dostal šok. Fakt som sa na desatinu sekundy bála o jeho duševné zdravie. Nebola som si istá, ako zareaguje, a tak som sa ja nehýbala tiež. Pre istotu.

Čo ak ma znova odmietne? Veď nemal ani najmenší dôvod zmeniť názor. Keby som sa mu teraz hodila do náručia - a na to som v tomto momente mala naozaj obrovskú chuť a musela som vynaložiť obrovskú námahu, aby som to nespravila – všetko by som len pokazila. A tak som si radšej zahryzla do jazyka a len sa kúpala očami v jeho kráse. A čím viac som sa naňho pozerala, tým viac moja nenávisť k nemu vyprchala. Sem som prišla so žiadosťou o vysvetlenie a tým, že sa ho zbavím a potom sa zbavím aj seba. No akosi sa nestalo. Zrazu som si uvedomila, že ho nemôžem zabiť – nemôžem zabiť niekoho, koho milujem celým svojím telom a celou svojou dušou, nemôžem zabiť niekoho tak krásneho a dokonalého. Veď to by bol hriech.

Nesmelo som sa pousmiala.

Môj úsmev opätoval a potom sa zviezol na zem. Vyzeral ako stredoveký mučeník na hranici – toľko bolesti a utrpenia bolo v jeho tvári, keby som sa mu ešte stále chcela pomstiť bolesťou, nechať ho nažive by bol ten najlepší spôsob.

„Bella,“ zašepkal moje meno zničene, jeho hlas nebol silnejší než závan vetra.

Nevedela som, čo mám robiť.

Ostať, neostať? Pomstiť sa, nepomstiť? Vyčistiť mu žalúdok? Nakričať naňho?

Nie. Ani jedno z nich mi nepripadalo ako dobrá reakcia. Ja som mala lepšiu predstavu – hodiť sa mu celou silou okolo krku a pobozkať ho na zamatové pery.

A možno ešte niečo viac.

Priznať si, že ho milujem viac, ako svoj vlastný život, čo život hocikoho iného, bolo zrazu ľahšie. Vôbec mi to nerobilo problém.

Nad tou situáciou som sa rozosmiala, nedalo mi to.

„Bella, bože, si to naozaj ty?“ spýtal sa ma neveriacky.

Zamračila som sa. „Nemala by som to byť ja?“ odpovedala som mu otázkou.

„Nie. Som rád, že si to ty.“ Usmial sa. Mojím milovaným šibalským úsmevom.

Nedalo mi to – aj ja som sa usmiala. „Aj ja ťa rada vidím.“

Mala som pocit, akoby sa nič nezmenilo. Akoby vôbec neodišiel. Ale spravil to, pretože inak by zo mňa nebola nesmrteľná bytosť.

Zavládlo trápne ticho. Mala som pocit, že by som mala niečo povedať. Ibaže ma nenapadlo nič vhodné k tejto chvíli, a tak som mlčala a radšej si ho pozorne prezerala; ak teraz odíde, chcem si ho pamätať čo najlepšie.

On bol ticho tiež a tiež vyzeral, že si ma prezerá – čomu som vôbec nechápala. Jedna časť môjho mozgu sa zaoberala tým, čo chcel povedať slovami som rád, že si to ty. Bola to len zdvorilostná fráza a súčasť konverzácie medzi mužom a ženou, alebo to myslel vážne? Pretože ak by to myslel vážne, načo odo mňa potom odchádzal? Pretože nemusím byť génius na to, aby som vedela, že keby to naozaj myslel vážne – prosím, prosím, nech to tak je! – potom by to znamenalo, že ma... miluje? Nedávalo mi to zmysel.

„Neruším ťa?“ spýtala som sa zdvorilo. Predsa len – telefonoval.

„Nie!“ vyhŕklo z neho až priveľmi rýchlo – to bývavala moja replika. „Ty nikdy,“ doplnil.

Keby som bývala človek, srdce by mi zlyhávalo, tak rýchlo bilo.

Edward bol zrazu priveľmi blízko mňa. Vlastne stál rovno predo mnou – a očividne čakal, ako zareagujem.

Ako prvé sa dostavilo prekvapenie. Potom úžas.

A potom ma, tuším, osvietilo.

Povedala som si, že ja na to všetko kašlem. Je mi jedno, že jeho odchod mi znova zlomí srdce – aj keď je z kameňa –, a že budem znova ako taká zombie. Nevadí. Táto chvíľa – chvíľa s ním – mi za to stojí. A bola by som ten najsprostejší človek – či vlastne upír – na svete, keby som ju premárnila. A tak som sa rozhodla počúvať hlas svojho srdca a svoje inštinkty a na zdravý rozum som sa zvysoka vykašľala.

A hodila som sa mu okolo krku.

No moja reakcia nebola nič oproti prekvapeniu a ohromeniu nad jeho reakciou. Pretože on ma objal tiež. Celou svojou silou si ma privinul na svoje telo. Keby som bývala človek, tak sa na jeho kamennej hrudi rozpučím. Teraz mi však pripadala príjemne mäkká, teplá a chcela som, aby ma objímal ešte silnejšie.

Konečne sme boli úplní. Konečne sa spojili tak dlho hľadané kúsky skladačky. Dva kúsky, ktoré sa spojili do jedného a úplného celku. Dokonalého. Takého, čo nič nerozdelí.

„Prepáč Bella, prosím ťa, prepáč mi to,“ šepkal mi Edward do ucha skrúšene.

„Už sa stalo,“ znela moja tichá odpoveď. „A teraz by si mal odpustiť sám sebe.“

Pokrútil hlavou. „To sa nikdy nestane.“ Jeho zmučený pohľad hovoril za všetko.

Zamračila som sa. „Prečo mám pocit, že sa mi sníva?“ zmenila som tému.

„To neviem. Prečo?“

Vzdychla som si a znova si pľúca naplnila jeho krásnou vôňou. Aj vôňu mal lepšiu, než som si pamätala.

„Pretože táto chvíľa je taká nádherná, až mám pocit, že sa každú chvíľu zobudím z príjemného sna. A ty sa rozplynieš.“

„Ja sa ale nikam nechystám a už vôbec ťa nemienim pustiť,“ uistil ma. Na dôvažok svojich slov si ma privinul ešte tuhšie.

„To mi celkom vyhovuje. Ale mal by si ma o tom presvedčiť naozaj, pretože v sne by si urobil presne toto,“ povedala som vyzývavo.

Pochopil, kam mierim. Prstom ma chytil pod bradou a donútil ma tak zdvihnúť hlavu. A potom sa jeho nádherné, zamatové a hrejivé pery dotkli mojich. A ani zďaleka sa ich nechystali opustiť. Bozkával ma vášnivo, náruživo, vlastnícky. Keby som bola človek, už dávno by skončil. A o to viac sa mi to páčilo. Nohami som ho oblapila okolo pásu, ruky som mu ovinula okolo krku a celý svet mi bol ukradnutý. Mohla pokojne vypuknúť tretia svetová.

A tých niekoľko tisíc otázok, čo som naňho mala, zrazu vyzerali úplne bezvýznamne.

Po prvýkrát v živote som sa od neho odtrhla prvá.

Tváril sa zmätene.

Zasmiala som sa. Bola som taká šťastná! „Vieš čo? Je mi úplne jedno, či to je sen alebo nie, aj tak si to chcem poriadne užiť a...“ poobzerala som sa okolo seba – bola tam voda, mólo, stromy a málo súkromia, „a mali by sme si nájsť nejakú poriadnu posteľ, ktorú by sme mohli otestovať. A prípadne ju zdemolovať.“

„Hmmm...“ perami mi prešiel od priehlbinky pod krkom až k uchu, do ktorého mi zašepkal: „Tak v tom nevidím ani najmenší problém.“

A skončili sme v jeho spálni.

Na ostatné veci je času dosť. Máme pred sebou celú večnosť. _____________________________________________________________________________________

Dúfam, že sa celá poviedka páčila a ďakujem za podporu. Vaša Charlotte.

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 7. kapitola: