Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 4. kapitola

22.07.2011 (08:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1435×

4. kapitola

Charlie:

Nemohol som tomu uveriť. Jednoducho som tam len stál ako socha a civel.

To nemôže byť pravda. Jednoducho to nie je možné.

Hneď, ako mi Michael zavolal, letel som na miesto. Ale to, čo som tam našiel, bolo... nedalo sa opísať, ako som sa cítil.

Díval som sa na obhorený vrak auta. Auta značky Chevrolet Pick-up zhrdzavenej červenej farby. Teda, kedysi bol taký. Teraz sa z neho iba dymilo. A v tom aute bolo napoly zhorené telo. Nemohol som tomu uveriť. Nie, to nebolo možné. Nie je možné, aby bola Bella mŕtva. Nie tak, nie taká mladá. Jednoducho som tomu odmietol veriť. Je to podvod – iné vysvetlenie nie je.

Každý z kolegov sa na mňa pozeral ľútostivo a súcitne, akoby to naozaj bola ona, moje malé dievčatko, môj anjel Bella. Ešteže to ona nebola.

Pohľad na to telo bol odpudzujúci. Niekoľkí z mladších sa v kríkoch zohýbali v páse a obsah ich žalúdkov putoval von zlou cestou. Ja som tiež už videl všeličo, ale aj na mňa to bolo dosť. Povedal som si, že obhliadnem terén. Veď to auto nemohlo horieť len tak. Vlastne bolo záhadou ako sa chytilo, pretože technik povedal, že motor, pokiaľ nezhorel, bol celkom v poriadku.

Pomaličky som kráčal popri ceste a sliedil po nejakej stope.

A tá stopa tam naozaj bola.

Rýchlo som prebehol k tomu malému kúsku železa v tvare obdĺžnika – poznávacej značke auta. Vytiahol som ju z papradia – bola pokrčená a obúchaná, ale čísla a písmena na nej boli stále zreteľné.

Keď som spoznal Bellinu poznávaciu značku, pichlo ma pri srdci a obklopila ma tma.

„Bella, zlatko, idem za tebou,“ stihol som si pomyslieť.

Nikto:

Charliemu nedokázal pomôcť už nikto. Bol okamžite prevezený do nemocnice, ale zachrániť ho nedokázali. Vtedy si každý z nich prial, aby sa doktor Cullen vrátil. Ten často zachránil ľudí, aj keď im už nikto nedával žiadnu šancu.

No nebol tam, a tak Charlieho srdce prestalo byť.

Ako príčinu smrti určili ťažký infarkt.

Bella:

Sedela som v Rosinej izbe a rozmýšľala. Nevedela som, čo mám robiť ďalej. Už som bola prezlečená – našla som si na seba čisté čierno-šedé džínsy, ružové filtrované tričko, ktoré sa zaväzovalo okolo krku, na nohy som si našla jesenné čižmy – aj napriek tomu, že bola zima -, našťastie bez opätku, a navrch som si obliekla svetlý baloniak.

Mne zima nebola, ale vedela som, že keby som išla len v plavkách, bola by som dosť nápadná.

Spravila som nájazd aj do Alicinej kúpeľne, dúfajúc, že nájdem pár kontaktných šošoviek, ale obišla som naprázdno. Škoda.

Nevedela som, čo mám robiť. Lov som zvládla aj napriek tomu, že ma to nikto neučil. Z jeho rozprávania som vedela všeličo. Aj to, že niekoľko prvých mesiacov som nebezpečná pre každého človeka, ktorého by som ucítila. Zabila by som ho.

No zároveň som priam zúfalo chcela vedieť, čo je s Charliem – čo si myslí, že kde som, čo si myslia ostatní a ako sa má. Lenže uvedomovala som si, že teraz by ma aj tak nespoznal. A ak áno, ako by som mu vysvetlila, že momentálne som krvilačný upír a je nebezpečné byť v mojej blízkosti. Okrem toho, najpravdepodobnejšie by o nejaký čas prišli Volturiovci a zabili ho. Vlastne by ma celkom zaujímalo, prečo mňa nezabili. Alebo aspoň nepriviedli pred Ara – či ako sa to vlastne volal – a nedali ma jemu. Nechápala som to. Keby som to chápala, bolo by to pre mňa oveľa jednoduchšie. To nebolo fér.

Vonku pršalo, takže – teoreticky – by som sa ako upír neprezradila. Ak by som sa dostatočne zamaskovala – myslela som tým svoje oči – mohla by som sa vydávať za niekoho úplne iného. Napríklad za nejakú príbuznú Cullenovcov. Koniec koncov, teraz som vyzerala veľmi podobne. Možno by mi uverili, keby som povedala, že som Esmina neter. Koniec koncov, jedine Esme mala vlasy podobné mojim, nebolo by to veľmi nápadné.

Pomaly som svoj plán privádzala k dokonalosti.

A potom mi padol pohľad na telefón. Bol zapojený a vyzeral, že by mohol fungovať. Rozhodla som sa, že Charliemu zavolám. Môj hlas nespozná, ale ja jeho áno. Môžem povedať, že je to omyl, hlavne ak ho budem počuť.

V momente, keď som sa načiahla za slúchadlom, telefón zadrnčal a mňa takmer trafil šľak. Netušila som, kto môže volať, no napriek tomu som ho váhavo zdvihla.

„Prosím?“

„Bella? Bella, si to ty?“ ozval sa hlas jemný ako rolničky.

„Alice?“ spýtala som sa maximálne prekvapená. Keby mi srdce bilo, najskôr by mi vyletelo z hrude od šťastia, že počujem svoju najlepšiu priateľku.

„Ach, Alice,“ vzdychla som si, „tak si mi chýbala!“

„Bella, veď aj ty mne.“ Potešilo ma, že na mňa nezabudla. No rada by som vedela, prečo mi volala.

„Bella,“ jej hlas zvážnel. Tak hovoriť nezvykla, „ja som videla, čo sa stalo. Všetko.“

Aha, tak preto. Bola som ticho.

„Bella, ja neviem, čo ti mám povedať. Nechcela...“ zaváhala. „Nechcela by si za nami prísť?“

Prekvapene som vydýchla. „No ja...“

Veľmi som ich chcela opäť vidieť. Carlislea, Esme, Emmettov úškrn, Alice, Jaspera, dokonca aj Rosalie. Lenže bol tam ešte on. Chcel by ma on vidieť? Bol by so mnou? Chcel by ma vôbec?

„Alice? Edward o tom vie?“ Vyslovila som jeho meno prvýkrát po niekoľkých mesiacoch.

Ticho.

„Alice?!“

„No...“

„Odpovedz mi!“ Mala som pocit, že sa rozplačem. Sama som netušila prečo.

„Áno, Bella, vie o tom,“ povedala nakoniec. Ja som však vedela, že to nie je všetko. Niečo zatajovala.

„A čo povedal?“ chcela som vedieť.

„Bella...“ Znelo to previnilo.

„Alice, okamžite mi to povedz!“ prikázala som jej.

Nič. Ignorovala ma.

„Alice!“ zvrieskla som.

„Ach, Bella, tak ma to mrzí, ja som nechcela...“

„Alice!!!“ Podľa mňa jej muselo roztrhnúť bubienky. Počula som, ako z neďalekého stromu vyplašene vzlietol akýsi vták aj s rodinou.

„Nezáleží na tom, už je to aj tak jedno, na veci to aj tak nič nemení. Povedal, že na tom nezáleží.“ Jej hlas znel ospravedlňujúco a skrúšene.

Nemohla som tomu uveriť. Je mu to jedno. Nezáleží mu na tom. Na veci to aj tak nič nemení. Znamenalo to, že mu je ukradnuté, že by sme už teraz mohli byť spolu, pretože to nezmení fakt, že ma nemiluje. Lenže ja som jeho milovala. Nemohla som bez neho žiť. Nestačilo mu, že mi do hrude vypálil dieru za živa, musí ma mučiť aj keď som už teoreticky mŕtva?

Prečo, ach, prečo? Ja by som zaňho aj položila život. Bolo by mi jedno, čo sa stane, hlavne, že by on žil a bol v poriadku. A on povie, že to je jedno? Prečo? Prečo mi to robí? Možno keď sa zabijem, bude to lepšie. Lenže ja som chcela žiť. Nepretrpela som premenu na upíra len preto, aby som sa dozvedela, že jemu na mne nezáleží a spáchala samovraždu. Nie.

Nie.

Ja nezomriem.

Ale on za to zaplatí. Za to, čo spravil mne a všetkým okolo. Nebyť jeho, neviem o upíroch. Nebyť toho, že viem o upíroch, nepremenili by ma. A Charlie by nezostal sám.

Rozhodla som sa. Už nie som tá stará Bella, ktorou som bývala. Od teraz budem žiť iba pre pomstu a z pomsty. Stanem sa necitlivou ako Volturiovci.

Telefón v mojej ruke sa rozpadol na prach, tak silno som ho zvierala. Rozhodla som sa čo spravím a nič ani nikto mi v tom nezabráni.

Ale najprv pôjdem pozrieť Charlieho.

Alice:

Bože môj, čo som to len spravila? Prečo som jej ja hlúpa volala? Takto som to nevidela, malo to skončiť inak – celý tento rozhovor. Nechápala som, prečo sa to tak zvrtlo. To vo vízii nebolo.

„Alice!“ Bella bola netrpezlivá a ako upír vedela, že niečo skrývam. Ibaže ja som jej nemohla povedať pravdu. Zranilo by ju to. Po prvýkrát v mojom upírskom živote sa mi chcelo plakať. Dobre som vedela, že ak jej zopakujem Edwardove slová, spraví niečo zlé.

„Ach, Bella, tak ma to mrzí, nechcela som...“ Ani ma nenechala dohovoriť, aby som jej to vysvetlila. Okamžite ma prerušila a mne skoro odpadlo ucho, tak zvrieskla.

„Alice!!!“

Nevedela som poriadne klamať, to vedeli iní. Aj preto som sa s Bellou nemohla rozlúčiť, inak by som jej vyklopila pravdu.

„Nezáleží na tom, už je to aj tak jedno, na veci to aj tak nič nemení. Povedal, že na tom nezáleží,“ povedala som vzlykajúc. „Ale Bella, to všetko je len jeden veľký omyl, on ťa má stále rád, ibaže...“

Nepočúvala ma. Vedela som to. Takmer som cítila ako rukou drví slúchadlo telefónu.

„Bella!“ skríkla som. „Počúvaj ma!“

V uchu sa mi ozval už len zvuk odkazovej schránky: „Píp, píp, píp...“

Tresla som telefónom. To sa nemalo stať.

A potom som dostala víziu. Teraz som vedela ešte aj to, čo sa chystá urobiť. Nič strašnejšie som si nevedela predstaviť. Hrozné – a to všetko kvôli mne. Nemala som ju vôbec sledovať a poslúchnuť Edwarda. Keby som jej, ja hlúpa, nezavolala, nič z tohto by sa nebolo stalo. Nezničila by som jej budúcnosť a celý jej život.

A svoj pravdepodobne tiež.

Mala som jej povedať, ako to naozaj bolo. Už niekoľkokrát som Edwarda oklamala, že Bella je upír v snahe dosiahnuť, aby išiel za ňou. Vedela som, že ako náhle by ju uvidel, už by od nej neodišiel. Lenže zakaždým sa pravda prevalila a o chvíľu mi Edward prestal veriť. A keď som mu včera celá vo vytržení volala, že z Belly je naozaj upír, neuveril mi.

A teraz ho Bella zabije.

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 4. kapitola: