Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 2. kapitola

10.07.2011 (09:45) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 900×

2. kapitola

Prečo som ja blbá neutiekla, kým som mohla?

„Do kelu,“ pomyslela som si.

Niečo by som aj povedala, ale srdce mi bilo tak divoko, že som ledva stíhala dýchať, nieto ešte hovoriť. V duchu som si mohla však iba nadávať. Predo mnou stáli dvaja vysokí upíri v dlhých, čiernych plášťoch s kapucňou. Obaja mali tmavé vlasy, rubínové oči a – ako inak – bledú pokožku. A boli neskutočne príťažliví.

Vydýchla som vzduch, ktorý som akosi podvedome zadržiavala. Toto nemôže byť pravda. Toto sa môže stať len mne. Ach jaj. Menší upír sa chladne pousmial. Heh, snaží sa byť milý, kým ma zabije?

„Isabella Marie Swanová?“ spýtal sa.

„Ehm... no... Áno,“ vypadlo so mňa nakoniec.

„Dobre. Ja som Alec,“ predstavil sa „a toto je Felix,“ predstavil toho druhého upíra. Ja som na nich len nemo civela. Čo chcú? Prečo prišli? Čo prišli spraviť? A čo som urobila ja? Čakala som, čo bude ďalej. Nechápala som už takmer ničomu. Alec sa nadýchol a spustil:

„V mene Volturiovcov, vládcov Volterry, ste vy, Isabella Marie Swanová, odsúdená na smrť,“ oznámil mi. Keby som mala niečo v ústach, najskôr by som sa zadusila. Našťastie mi v ústach dokonale vyschlo.

„Čože?“ zajačala som. Môj strach sa začal meniť na hnev. Nemohla som tomu uveriť. Oni si sem  len tak prídu a oznámia mi, že ma odsudzujú na smrť? Nie, že by som nechcela zomrieť. Od jeho odchodu som na tú možnosť nepomyslela len jedenkrát. Ani desať, či sto. Nedalo sa to spočítať. Kritické boli prvé dva týždne. Ale potom som si povedala nie. To som nemohla. Nemohla som to urobiť. V prvom rade kvôli Charliemu. Zabilo by ho to. A Renée by sa tiež zrútila. A tiež kvôli nemu. On nechcel, aby som zomrela. Preto som to spraviť nemohla. A basta. Proste to nešlo.

Tentoraz prehovoril Felix. Alec si len totálne nezaujato a ľahostajne obzeral nechty. „Porušila ste hlavné pravidlo Zákonu. Viete o našej existencii. Nemá význam chcieť na tom niečo zmeniť,“ povedal.

„Volturiovci druhé šance nedávajú,“ zapojil sa do konverzácie Alec. Volturiovci. To by to vysvetľovalo. Toto neprežijem.

„Ale ja som to nikomu neprezradila,“ ohradila som sa.

Nechcela som umrieť. A nech si hovorí kto chce, čo chce - som ešte mladá a celý život mám pred sebou. Možno ho prežijem bez srdca a s dierou v hrudi, ale zo spomienkou naňho. Jednoducho ešte chcem žiť.

„Mne sa nezdá, že by to niekoho zaujímalo,“ povedal ľadovo Felix. Vlasy som mala od dažďa úplne mokré. Vlastne som bola celá premočená. Zvláštne, že som si to vôbec všimla.

„Prosím,“ zašepkala som. „Mám rodinu, nechcem o ňu prísť.“ Nechcela som žobrať o milosť, o život. Na to som bola príliš hrdá. Lenže ak by som to nespravila, ani by som sa nepokúsila o prežitie. Možno mi to pomôže.

„To nikto z nás.“ Prisahala by som, že v Alecových očiach som uvidela kvapku smútku.

„Na to si mala myslieť skôr!“ Felix sa uškrnul.

Vedela som, že uňho nedosiahnem ani štipku milosti. S nádejou som sa pozrela na Aleca. Tie oči mi naháňali hrôzu, ale vyzeral ľudskejšie než Felix alebo James. Zabíjať mu nerobilo potešenie. Robil to len kvôli potrave. A teraz kvôli rozkazu. Z jeho rozprávania som vedela, že priečiť sa Volturiovcom nemá zmysel. Ich žiadosť je rozkazom a nesplnenie rozkazu sa rovná smrti. Vlastne ak chcem zomrieť bezbolestne, mala by som sa podriadiť a neodporovať. Inak umriem v sakramentsky strašných bolestiach. A Alec kvôli mne nechcel riskovať smrť, to som dobre vedela. Bola som len bezcenná smrteľníčka s úžasným talentom na prúsery.

Rezignovane som si vzdychla. Za minútu ticha som sa dokázala zmieriť so smrťou. Koniec koncov, veď každý raz umrie. A možno odtiaľ z hora uvidím, čo on robí. Či baby stále letia na ten rebelský úsmev a vlasy má rovnako krásne neupravené ako predtým. Kútikom oka som postrehla, ako sa Felix obšmieta okolo môjho auta a niečo s ním robí. Niečím ho polieval. Asi benzínom. No nebola som schopná myslieť na súvislosti.

„Ja...“ začala som ticho, „Chcela by som... Nemohli by ste ma nejako uspať, alebo niečo podobné? Chcela by som, aby som to necítila.“ Zvláštne ako ľahostajne som sa dokázala baviť o svojej vlastnej smrti. Bolo to až morbídne. Chcela som umrieť pri pohľade naňho. Chcela som, aby sa mi o ňom snívalo. Po prvýkrát po tom, čo ma opu... čo odišiel. Chcela som vidieť jeho tvár, predstavovať si jeho sladkú vôňu,  jeho zamatový hlas,  jeho bozky, smiech...

Alec sa na okamih zamyslel. „Mohol by som ťa obrať o zmysly,“ povedal, keď sa presvedčil, že Felix je dostatočne zaujatý podpaľovaním môjho auta.

„Fajn,“ zašepkala som.

Alec sa na mňa sústredene zadíval. Ale ja som necítila nič. Nechápavo som sa naňho pozrela a v jeho výraze som zbadala ten istý, ale niekoľkokrát znásobený. Bol vyvedený z miery.

„To nie je možné,“ zašepkal viac pre seba ako pre mňa. Potom som ucítila silný náraz do hlavy a obklopila ma tma.

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 2. kapitola: