Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 1

11.09.2009 (08:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5260×

„ Už zas ideš ku Cullenovcom?!“ pýtal sa otec, ale jeho otázka vyznela skôr ako obvinenie. „Dnes máš predsa 17 a ja by som celkom rád s tebou oslávil narodeniny aspoň raz.“ Zašomral si popod nos.

Usmiala som sa naňho. Môj milujúci, láskavý otec. Keby ten vedel...

„ Ocko, neboj, sľubujem, že do večera som naspäť a potom môžeme oslavovať pre mňa za mňa aj celú noc.“ Pokojne som mu sľúbila, zavrela za sebou dvere a mierila som k autu, ktoré tam na mňa už pár minút čakalo.

„ Ahoj, Bella. Všetko najlepšie, zlatko.“ Materinsky sa spoza volantu čierneho mercedesu ozvala Esme a už aj rukou naznačovala, aby som si nastúpila.

„Zdravím Esme. Ako sa máš?“ ako vždy som začala zdvorilou otázkou, na ktorej odpoveď som ale v skutočnosti bola naozaj zvedavá.

Zlaté oči sa jej šibalsky zaleskli a v úsmeve odhalila dokonalé zuby. „ Veľmi dobre, zlatíčko. Zastavila som sa po teba, aby nemusel Ed, mala som to po ceste. Všetci sú doma.“ Znova sa usmiala, ale už sa venovala šoférovaniu, aj keď to, ako poznám Cullenovcov- a to ich poznám veľmi dobre- absolútne nebolo potrebné. Celou cestou mi rozprávala, ako bola včera s Carlislom na nákupoch- znova chce renovovať jeho pracovňu. Potom ale zmenila tému.

„ A čo Charlie? Nehnevá sa, že k nám ideš aj dnes?“ významne na mňa žmurkla. Isteže, otec sa v skutočnosti nehneval, akurát občas mal trochu problém s tým, že jeho dospelá dcéra trávi viac času s niekým iným, než doma. Ale nevadilo mu to. Poznal Cullenovcov už od môjho detstva. Vlastne iba časť z ich rodiny. Skutočnosť, že nestarnú, sa zrejme rozhodol prehliadať. Boli vlastne akoby naša blízka rodina. Mali už jedného syna- môjho najlepšieho priateľa Edward- ktorý ale nebol ich syn. Teda nie biologicky. Dalo by sa povedať, že ho adoptovali. Teda to bola aspoň oficiálna verzia. Kým ja som mala ešte len 10, Ed mal už 17. A ešte stále aj má. Až na fakt, že Cullenovci nestarnú, môjho otca vlastne nič neznepokojovalo. Oni sa mestu vyhýbali, tak ľudia si veľmi nevšímali ich anjelské tváre bez náznaku najmenšej zmeny. Charlie s radosťou prijal skutočnosť, že moje a Edwardove kamarátstvo nám aj za tie roky, kým som bola malá vydržalo, aj keď to bolo nezvyklé.

Neskôr si ale ešte “adoptovali“ ďalšie deti. Alice, Jaspera, Emmeta a Rosalie. To bola moja upíria rodinka... Ich tajomstvo mi odhalil Carlisle. Na moje pätnáste narodeniny. Podľa neho som si zaslúžila vedieť pravdu a ja som bola rada, keď sa vysvetlilo ich občasné zvláštne konanie Pre mňa sa tým nič nezmenilo. Iba to, že sme k sebe boli viac otvorenejší a nemali sme tajomstvá. So všetkými som vychádzala bez problémov. Ale Edward,Edward bol môj najlepší priateľ. Bol ako moja spriaznená duša, ako starší brat, ktorého som nikdy nemala. Milujúca Esme mi nahrádzala matku, ktorá bývala ďaleko. Carlisle, najmúdrejší a najsúcitnejší človek akého poznám, bol môj druhý otec. S Rosalie a Jasperom, som ale nevychádzala až tak dobre. Neviem, čo proti mne vlastne majú, ale nedávajú mi nič najavo. Vlastne sa ani veľmi nerozprávame...

Zastali sme pred ich obrovským prepychovým domom, kúsok od garáže. Hneď mi niekto utekal otvoriť dvere.

„ Všetko najlepšie, malá sestrička.“ Objal ma Edward a vtisol mi bozk na čelo. Aha! Takže oni si tu nachystali oslavu! Myslím, že pri organizačných schopnostiach Alice, sa ani iné očakávať nedalo. Alebo mám skôr povedať, že pre jej panovačnosť, s ktorou si vydobývala všetky svoje želania sa nikto neschoval? Dnes mi to ale nevadilo. Dnes bolo niečo iné ale nevedela som prísť na to, čo. Mala som sedemnásť, možno to bolo tým. Konečne sedemnásť. Z domu sa ozývali tlmené hlasy a tichá hudba.

Len čo som vstúpila do dverí, všetci ako na pokyn zvolali : „Všetko najlepšie!!!“

Zrazu som už ani nevidela, čo som, kde som... Z každej strany znel veselý hovor, každý mi prial všetko najlepšie a podával krabice s darčekmi. Oslava bola naozaj vydarená- vďaka Emmetovi a Alice. Emmet všetkých zabával a Alice pripravila všetko potrebné. Takmer po celej miestnosti boli popriväzované farebné balóny, prevažne pastelových farieb. Neušlo mi ale, že väčšina z nich bola, ako by povedalo malé dieťa- “nebíčkovomodrá“. Skvele sme sa bavili, dokonca aj Jazz s Rosalie akoby prekonali nejaký ten ich blok a s úsmevom na perách mi tiež pogratulovali.

Okolo pol piatej Edward navrhol, že ma odvezie domov. Súhlasila som, ale ja som mu zas navrhla, aby ostal u nás a oslávil to s nami ešte raz. Trochu ma mrzelo, že odmietol, ale sľúbil mi, že v noci- ako vždy, keď nie je na love- príde. Otec nevedel o tom, že Edward u nás trávi noci sedením v hojdacom kresle už od mojich trinástich. Necítila som sa vinná- Ed bol iba môj najlepší priateľ. Nehádala som sa teda s ním a poslušne som nasadla do jeho auta.

„ Páčila sa ti oslava? A čo darčeky?“ vypytoval sa s neskrývaným záujmom po ceste domov.

„ Áno..vlastne veľmi sa mi páčila...a ďakujem za darček...je to naozaj krásne. Som rada, že na rozdiel od ostatných si ma poslúchol a nemíňal veľa peňazí na darček.“

Na zadnom sedadla ležal fotoalbum, do štvrtiny zaplnený rôznymi fotkami- moje fotky z detstva, školské fotografie, fotografia otca a mamy spred pár rokov, fotky Edwarda a mňa ako v piesku staviame hrad a mnoho ďalších. Všetci- hlavne ja, boli na každej fotke iní. Jediný, kto bol na tých fotkách stále rovnaký, bol Edward. A jeho rodina.

„ Nemáš začo. Som rád, že sa ti to páči.“ Oslnivo sa usmial a už aj parkoval na príjazdovej ceste pred mojim domom.

Ostala som sedieť v aute a čakala som, aby mi otvoril dvere, ako bolo jeho zvykom. Odprevadil ma k dverám a zastavil. Ani neviem prečo, ale dnes to bolo akoby nejaké iné. Nevedela som si to dať v hlave dokopy. Chvíľu sme tam mlčky stáli a hľadeli si do očí. Pre mňa v tom nebola žiadna romantika, bol mi ako brat. Samozrejme nadľudsky krásny brat, to si nikto nemohol nevšimnúť. Niekedy som mala pocit, že ma pozná lepšie, ako ja sama. Dnes ale za jeho priateľským výrazom driemala emócia, ktorú som nemala čas identifikovať. Zrejme si všimol ako mu skúmavo a sústredene hľadím do očí a hneď sklopil pohľad. Potom si potichučky, akoby ani nepredpokladal, že ho budem počuť, povzdychol a objal ma na rozlúčku, tak, ako vždy. Niekedy mu naozaj nerozumiem... Teraz je čas na ďalšiu oslavu, povedala som si a vkročila som do chodby. Tam ma čakalo ešte väčšie prekvapenie, ako u Cullenovcov.

Pri dverách stál Charlie, smerom k obývačke boli rozostavení ďalší ľudia. Poznala som takmer všetkých, až na jedného. Stál v kúte, tváril sa veľmi nezúčastnene. Keď sa na mňa ale pozrel, žiarivo sa usmial. Pomyslela som si, že by určite prerazil v reklame na zubnú pastu. Jeho žiarivo biele zuby ostro kontrastovali s hnedastou pokožkou. Do orieškovohnedých očí mu padali neposlušné čierne vlasy, celkom vypracovanú hruď mu obopínalo biele tričko. Bol naozaj krásny, nevyzeral o veľa starší než ja, alebo Edward. Z úvah  o tom neznámom chlapcovi ma vytrhla pani Clearwaterová, mama Setha a Leah. Boli tu všetci známi z La Push.

„Bella, toto je môj synovec Embry. Doteraz študoval v Anglicku, ale konečne sa rozhodol vrátiť domov.“ Šťastne hrkútala, okolo presne toho istého chlapca, ktorý mi padol do oka. Embry. Zvláštne meno, také... nezvyklé.

Váhavo pristúpil ku mne a podal mi ruku. Bola horúca, veľmi horúca v porovnaní s hocikým. Vlastne rovnako horúca ako Jacobova, Samova, Paulova, Jaredova, Quilova, Sethova a dokonca aj Leah mala rovnako horúce a pevné zovretie. Vtedy si vedľa neho niekto- Sam - potichu odkašľal a on ma hneď pustil. Dnešný deň bol čím ďalej tým viac zvláštnejší. V jednu chvíľu toho už na ma bolo priveľa, vyšla som z domu a nechala vnútri všetkým pokračovať v nadšených rozhovoroch. Otvorila som si dvere, jeden schod, druhý schod, tretí schod a už len pár metrov smerom k lesu.

Zbadala som, že tam nie som sama. Na mojom obľúbenom mieste, kúsok hlbšie do lesa, kde bol zvalený strom obrastený machom, ako mäkká lavička skrytá v tieňoch papradí, sedel Embry s hlavou v dlaniach. Na chvíľu stuhol, keď začul kroky, ale nezdvihol hlavu. Potichu som ho pozdravila.

„ A-ahoj...ja...nevedela som, že tu niekto je, nebudem ťa...rušiť.“ už som sa otáčala na odchod, veď čo, môžem si ísť posedieť aj niekam inam. Ale vtedy som sa zarazila. Ja si nechcem ísť posedieť inam. Chcem si posedieť s ním. Nechcem ísť inde! To nebolo jediné, čo ma zarazilo. Zarazil ma aj jeho tichý jemný hlas.

„ Nie, nechoď preč, to je v pohode.“ Pokúsil sa o úsmev a poklepkal na miesto vedľa seba. Šla som si prisadnúť možno až s prílišným nadšením. Dúfala som, že to nepostrehne. Asi som sa mýlila. Potichu sa zachechtal, ale vzápätí si už bez slova obzeral tenisky.

Bolo to trochu trápne, ako sme tam v tom tichu sedeli. Bolo to iné. Nebolo to ako keď sme niekde sami dvaja s Edwardom. A to sme osamote strávili veľmi veľa času. Práve som sa chystala prerušiť to trápne ticho, keď sa zrazu ozval on.

„ Takže, Bella?“ začal akoby si nebol istý. „ Všetko najlepšie, tam vnútri som ti nestihol zablahoželať. Som rád, že som ťa spoznal. Teta mi toho o tebe už veľa porozprávala.“ Na konci sa mierne zamračil. Nepochopila som ho. Čo TAKÉ mu mohla Sue povedať?

„ Aj ja som rada, že som ťa spoznala.“ Veľmi. Dodala som si v duchu.

Ešte som nestretla chlapca, s ktorým by som sa mohla normálne porozprávať. Okrem Edwarda. Jeho ale vlastne ani nepočítam, je to predsa moja rodina. Rozprávali sme sa dlho, veľmi dlho. To mi došlo až keď sme spolu vyšli z lesa a celý dom bol ponorený do tmy. Nevidela som na krok, všetci už boli isto doma. Radšej ani nechcem vedieť, čo asi kvôli tomuto malému “výletíku“ budem musieť počúvať.

„ No paráda!“ hlesla som nešťastne.

„ Bojíš sa tmy?“ opýtal sa, až som počula ako sa v tej tme usmieva.

„ Okrem iného.“ Zašomrala som znova. Ruky sa mi zľahka dotklo niečo teplé. Od prekvapenia som tichučko zhíkla. „ Pokoj, to som len ja.“ Ozval sa mi pri uchu Embryho hlas.

Viedol ma nocou až k domu. Nevidela som na krok, hoci sa zdalo, že on si je cestou veľmi istý. Trochu som zakopla a zakolísala som sa, keď som zle dostupila na schod. Pomohol mi hore tými troma(!!!) zradnými schodmi a zastal. Moja dlaň bola stále ukrytá v tej jeho. Nevedela som, čo by som mala spraviť. Bolo to pre mňa také..nové...

Aj v tej tme som pocítila pri tvári jeho teplý dych ako sa nakláňal ku mne. Žeby ma chcel pobozkať? Nie, to určite nie. Iba si niečo nahováram...

„ Dobrú noc, Bella“ zašepkal a pobozkal ma na čelo. Vymanil svoju ruku z môjho slabého zovretia a nečujne zmizol v tme. Už som začula len jeho vzďaľujúci sa hlas: „ Čoskoro sa uvidíme.“ Vtedy opäť na chvíľu zavládlo ticho, ktoré preťalo len tiché vlčie zavytie. Uvedomila som si, že sa trasiem. Či od zimy alebo od strachu, to som nevedela.

Po chvíľu sa mi konečne podarilo odomknúť vchodové dvere a snažila som sa, čo najtichšie vyjsť  hore schodmi do svojej izby. Isteže, to by som nebola ja, keby znova nezakopnem. Čo už, zvykla som i stále padať. Moje problémy s rovnováhou vyvažoval jedine Edward. Vždy, keď som niekde vonku už takmer zoznámila svoj noc so zemou, šikovne ma zachytil v chladnom náručí.

Už som sa zmierila s tým, že znova budem mať na tvári alebo inde nejakú modrinu, v najhoršom prípade zlomený nos. Zavrela som radšej oči ale stále som nepadala. Okolo mňa vial vzduch a zrazu som už sedela na posteli. Žmúrila som do tmy a šmátrala po vypínači. Keď sa mi podarilo rozsvietiť, žmúrila som chvíľu do svetla a potom mi pohľad padol na Edwarda sediaceho v kresle v kúte. Tváril sa ustarane a znepokojene.

„ Si v pohode?“ pýtala som sa JA jeho. Najprv neodpovedal, iba sa stále akosi zmätene mračil. Po dvoch minútach sa zhlboka na dýchol a spustil.

„ Kde si bola? Vieš, ako som sa bál? Čakal som tu..už ani neviem ako dlho, a zrazu už boli všetci preč a teba nebolo. Čakal som a čakal a zrazu som ťa začul na schodoch... Vieš vôbec koľko je hodín???“ aha, takže on tu teraz bude robiť kázania?! To odkedy?!

„ Tak prepáč, trochu som zabudla na čas a naozaj netuším koľko je hodín, takže by si mi teraz mohol dať chvíľku pokoj aby som sa vyspala?“ nahnevane som odvrkla ale on stále sedel bez pohnutia. Znova len ten zvláštny výraz v tvári. „ Prosím!!!“ dodala som hlasnejšie a on sa s povzdychom vytratil von oknom. Čo si vôbec myslí?? Nie je  môj otec!

→pokračovanie

ZHRNUTIE

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 1: