Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 7. kapitola

17.08.2011 (13:00) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1221×

Na nákupoch bolo veľa škriepok. Keď tam prišli, Bella a Katy chceli ísť iba do tých najdôležitejších obchodov a butikov, pretože chceli byť naspäť čo najskôr. Zato Alice, tá Alice, ktorá bola upírkou a v neposlednom rade aj shopaholikom, ich začala ťahať po všetkých obchodoch, ktoré tam boli. Dievčatá, veľmi prekvapené takýmto správaním, sa jej najprv bránili, hrozili jej, že ju roztrhajú na kusy, upália ju zaživa... No Alice sa vždy pozrela do svojej budúcnosti a potom s miernym úškrnom ich aj naďalej svojou upírskou silou vláčila po obchodoch nákupného strediska.

Po celej ceste späť ju dievčatá vzadu nahlas ohovárali, hnevali sa na ňu a spolu vymýšľali všakovaké spôsoby ako sa jej pomstiť... No od tých osudných nákupov sa Alice stala ich kamarátkou. A to bol začiatok niečoho väčšieho a zakázaného.

„Vstávať!" pišťal tenký hlások niekde ďaleko. Myslím, že som sa ešte tuhšie zababušila do perín, ale neviem to iste, pretože momentálne nevnímam. Myslím, opakujem, že to neviem presne, že som ešte stále v ríši snov. Ale prečo ma otravuje ten tenký hlások? Zdá sa mi povedomý. Ale teraz to neriešim. Spím. Odhadujem, že som sa otočila na druhý bok. Ale neviem to iste. Nejaká chladná ruka sa dotkla môjho ramena. Alebo to nebolo rameno?

„Bella! Vstávaj, vstávaj, vstávaj!!!" zopakoval hlas.

Kto si? Prečo ma budíš? pýtala som sa v duchu. Opäť som sa, alebo si myslím, že som sa, otočila na druhý bok ale ruka, alebo aspoň myslím, že to bola ruka, švihla vetrom a buchla do niečoho studeného. To niečo spadlo z postele a tíško zastonalo.

„Ups," pomyslela som si.

„Musím byť na svoje „niečo" opatrná."

A už len táto čudná myšlienka ma poriadne prebudila. Rýchlo som sa posadila a ešte so zalepenými očami hľadala na obeť môjho podvedomia. Na zemi pri posteli ležala Alice a šúchala s líce, ktoré bolo... No, neviem čo bolo, ale vzhľadom na to, že som do niečoho tresla a že to niečo zastonalo, som si bola takmer istá, že som buchla do Alice.

„Ach, Alice!" skríkla som prekvapene.

„Ach, ahoj, Bella. Snažila som sa ťa zobudiť už päť minút," sťažovala sa mi Alice, pričom bola ešte stále na zemi.

„Tak teda dobré ráno," zaželala som jej úprimne.

„Ako pre koho," poznamenala sucho Alice a pritom si ešte stále šúchala bledé líce.

„Poviem ti, že aj keď na to nevyzeráš, tak máš poriadnu ranu," pochválila ma a natiahla ku mne ruku, aby som jej pomohla postaviť sa.

„To myslíš vážne, že ťa to bolí?" spýtala som sa neveriacky.

„Áno, myslím, že to dosť bolí. Aj keď nás nič len tak ľahko nezraní, ale bolesť cítime asi z polovice tak ako vlkolaci."

„Dobre. A koľko je hodín? Spala som dlho?"

„Ani nie. Je pol šiestej ráno." Skoro ani nestihla dopovedať, keď som na ňu zrúkla:

„Pol šiestej ráno?! Alice! Pokojne som mohla ešte spať a ďalej snívať o tom, že som stretla Supermana," vyčítala som jej nahnevane. Ešte ani slnko nestihlo vyjsť.

„Ja viem, ale mala som víziu," povedala na svoju obranu.

„Víziu? A o čom bola?"

„O tebe," odpovedala stručne.

„Nevedela som, že vidíš aj vlkolakov," priznala som obdivujúc.

„Vieš, ani veľmi nevidím, vízie sú len skôr o tých, na ktorých mi záleží a čo by mohlo nejako ovplyvniť mňa a moju rodinu."

„Áno... A o čom konkrétne bola?" vyzvedala som.

„To bude prekvapenie. Poď so mnou," popohnala ma a hodila na mňa nočný župan.

„To mám len v tomto ísť s tebou?" pýtala som sa neveriacky.

„Ach... Tak si daj tamtie tepláky a tričko. Počkať! Tie tepláky si neber. Budú na tebe vyzerať strašne!" A tak, keď som sa obliekla a obula, sme vyrazili do lesa.

Kráčali sme tak asi desať minút, keď Alice došla trpezlivosť a spýtala sa ma, či nemôžem bežať. Ja som, samozrejme, pritakala. Ďalších desať minút som behala s Alice po boku, keď sa začali stromy prerieďovať. Pred jedným z kríkov mi Alice na moju veľkú smolu zaviazala oči, a ďalej ma viedla ona. Veľmi mi to nevadilo. A ani som sa nebála, že na mňa zaútočí. Prešli už vlastne skoro tri týždne od vtedy, čo sme boli ja, Katy a Alice na nákupoch. Odvtedy sa priatelíme. Mám Alice veľmi rada, aj keď smrdí ako skazená čokoláda. Ak niečo také vôbec existuje.

„Tak a sme na mieste. Môžeš si dať dolu šatku!" povedala vzrušená Alice a chytila ma za ruku. V druhej ruke som o chvíľu mala stiahnutú šatku a otvorila som oči.

Najprv som nevidela nič okrem vzdialeného, ale aj napriek tomu, ostrého, oranžového svetla. Každou sekundou bolo väčšie a väčšie a až po chvíli som si uvedomila, že je to slnko. Pozornejšie som sa porozhliadla okolo seba. Slnko vychádzalo akoby z mora, ktoré bolo hladké a čisté ako sklo. Pri slnečných lúčoch vyzerali sťa by ružové. Pláž pokrýval studený, ale i tak čistý, biely piesok. Za plážou boli stromy do polkruhu. Stáli sme na útese, ktorý bol široko ďaleko jediný. A práve preto tak jedinečný. Až po chvíli, keď som si stihla urobiť celkový dojem, som prišla k záveru, že nič krajšieho som nikdy nevidela. Stisla som Alice ruku a pozrela som sa na ňu s veľmi vlhkými očami. Nevedela som, čo povedať. A tak som dostala zo seba jediné slovo, ktoré to všetko vystihovalo:

„Ďakujem." A potom som ju objala. Alice, ktorá na objatia, aspoň z mojej strany nebola zvyknutá, najprv stŕpla, ale potom sa uvoľnila a opätovala mi objatie. Tento okamih patrí medzi moje najkrajšie. A tých bude ešte dosť.

Keď sme sa vrátili do stanu, bolo už dosť neskoro. Hladná som nebola, tak som sa s Alice rozlúčila a išla sa do stanu prezliecť do niečoho vhodnejšieho. Asi o desať minút som vyliezla zo stanu a začala rozmýšľať, čo by som teraz mala robiť. Až po chvíli mi došlo, že som sľúbila Jacobovi opäť prejsť tú... Vec, ktorú mi hovoril. Alebo skôr bľabotal. A tak som kráčala smerom k jedálni.

Jedáleň je vlastne jeden obrovský stôl, ktorý je položený pod stanom. Nebolo ešte tak neskoro a väčšina vlkolakov bude ešte raňajkovať. Keď som vošla bod látkovú strechu, všetky oči sa upierali na mňa. No hej, vlastne som zabudla, že väčšina ma ešte nepozná. Porozhliadla som sa po miestnosti a hľadala Jacoba. Sedel za vrcholom stola a o niečom živo diskutoval s Leah. Keď som prišla až k nim, Jacob si ma najprv vôbec nevšimol.

„Jacob," ozvala som sa napokon.

„Och, Bella. Ja... Zabudol som. teraz budeš za vrcholcom stola sedieť ty." V rozpakoch sa postavil a uvoľnil mi miesto.

„Nie. Teraz nejde o to. A čo sa týka toho miesta... Pokojne si ho nechaj..."

„Ale nie, nenechá," prerušila ma odrazu Leah.

„Tvojou povinnosťou, Jacob, je prejaviť určitú úctu svojmu vodcovi."

Táto veta ma dosť zaskočila, ale napokon som prehltla sliny a povedala:

„Ale to nie je predsa potrebné. Ja... Ja si nepotrpím na nejakých úctach."

„Aj tak by si jej mal uvoľniť miesto, Jacob. Je síce od nej veľmi milé, že ju nemusíme uctievať tak ako teba, ale tvoja povinnosť je sa k nej správať milo. Prinajmenšom," nadvihla obočie.

„Vlastne, nie som tu teraz preto. Jacob, mohol by si na chvíľu?"

Jacob sa postavil, ospravedlňujúco sa usmial na Leah a nasledoval ma. Zatiaľ čo sme šli smerom k východu, sa na nás pozerali desiatky očí. Nebolo to veľmi príjemné. Pred stanom som sa ku nemu otočila čelom a začala som:

„Tak mi napadlo, že by sme mohli prebrať tú vec... o ktorej si hovoril včera ráno,"

„Ach, jasné. Tá vec..." začal Jacob, ale potom sa pozrel za mňa a jeho výraz sa zmenil. Chcela som sa ho spýtať, čo sa to deje, no on ma prerušil.

„Vieš čo? Porozprávame sa o tom večer. Čau." Rýchlo sa obrátil a zmizol sa „dverami" stanu. Prekvapene som sa otočila a videla, ako ku mne smeruje...

6. kapitola - 8.kapitola

Pozor!!! Píšem aj na OurStories pod rovnakou prezývkou a súrne potrebujem čitateľov. :D... Ak máte záujem, tak kliknite tu, na moje zhrnutie. Píšem tam novú poviedku a dajako sa asi nechce uchytiť... neviem. Ak máte záujem o moju tvorbu, máte šancu...:)

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 7. kapitola: