Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 20. kapitola - 1. časť

16.01.2012 (19:15) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1911×

Takmer upíriou rýchlosťou sme prechádzali okolo stanov a zopár ľudí, ktorí sa pravdepodobne rozhodli ponocovať. Bola tma ako vo vreci a ja som si dovidela ledva na špičku nosa. Celou cestou som držala Alice za ruku a iba vďaka nej som sa dostala do Jacobovho stanu celá a nepolámaná. Celý čas som totiž myslela len na jediné, a to, že je to tu. Volturiovci prichádzajú. Záverečný boj medzi vlkolakmi a upírmi sa práve blíži. A ja to mám celé na krku. A som na pokraji hystérie.

„Ahoj, Bella. Čo to...“ No Jake nedopovedal, pretože zbadal Alice. Tá sa na neho neisto pousmiala, ale okamžite sa zamerala na vážnosť situácie.

„Mala som videnie,“ začala príkro.

Jacob k nej zdvihol zrak, ale nevyzeral, že ju počúva s obrovskou dychtivosťou. Skôr... Ako keby musel. Trošku ma to urazilo. Predsa len je Alice moja kamarátka a on si už za tie mesiace mohol zvyknúť na prítomnosť upírov. Samozrejme tu boli dva druhy vlkolakov. Ten prvý nenávidel „studených“ viac ako čokoľvek na svete, zatiaľ čo ten druhý dokázal prijať skutočnosť takú, aká je. A mne je jasné, do ktorej skupiny Jake patrí.

„Volturiovci prichádzajú...“ Jacob sa nezatváril tak, ako by som od neho očakávala. Nezľakol sa, nemal strach a dokonca sa zdalo, že nie je ani poriadne prekvapený. Keď mi Alice povedala, že najväčší a najmocnejší klan upírov prichádza, aby nás zabil, tak som si myslela, že žartuje. A potom som omdlela.

„Pred pár hodinami zopár našich vlkolakov, čo mali stráž, zaznamenali signály, ktoré smerovali k nám od severu. Nevedeli, čo majú robiť, no povedali si, že ak je to od vlkolaka, nič sa nemôže stať. Niekto nám odkazuje, že Volturiovci sú už na ceste, a že nám ten dotyčný vlkolak pomôže. Nevedeli sme však, čo je na tom pravdy a tak sme to nebrali príliš vážne... No tak, Bella, nepozeraj sa tak na mňa. Odkiaľ som mal vedieť, že táto tu dostane víziu?“ A neurčito ukázal k miestu, kde by mala stáť Alice. Nevenoval jej ani jediný pohľad.

„Mal si ma o tom informovať, Jacob,“ zavrčala som na neho a snažila ignorovať fakt, že sa so mnou rozpráva ako keby tu Alice ani nebola. Ona očividne takýmto správaním prekvapená nebola, a tak som to nechala tak.

„Nemôžete si to teraz nechať na neskôr? Ak teda nejaké to „neskôr“ bude. Podľa môjho videnia tu budú Volturiovci za dve hodiny na lúke, ktorá je na našich hraniciach...“ zamiešala sa do rozhovoru Alice a ja som nemo súhlasila. Pozrela som sa na Jacoba.

„Ty zavolaj všetkých vlkolakov, aby sa dostavili na ich veľkú záhradu, ktorá je za domom. Ja tam budem čakať s ostatnými Cullenovcami.“ Jake na chvíľu zaváhal.

„Hneď!“ skríkla som naňho. Rýchlo som chytila Alice za rukáv a vybehla som zo stanu. Smerovala som s ňou opäť k vile Cullenovcov a v duchu som vymýšľala nejaký plán.

Tak fajn, čo to minule Jacob splietal o stratégii? Eh... Hlavná skupina je vpredu. Nie, počkať, v strede. Potom Bočná skupina sa delí na tri... Vlastne dve skupiny a to na Ľavicu a Pravicu. Preboha, kto vymýšľal tie názvy?

Potom Zadná skupina... Zadná skupina? Nevolala sa nejako inak? Počkať, mala by tu byť aj nejaká Náhradná skupina. Čo to o nej Jacob hovoril? Aha, už viem. Tí sa vždy ukrývajú v kríkoch a v prípade, že prehrávame, ide polovica chrániť do tábora deti a ženy. Alebo to robí Zadná skupina? A prečo vždy, keď si spomeniem na Jacobov plán, tak si spomeniem na ovce so zubami?

Ani som sa nenazdala a boli sme tu. Všetci Cullenovci na nás čakali pred hlavnými dverami a každý sa tváril vážne. Dokonca aj Emmett a úprimne - išiel z neho strach.

Bez slova sme sa všetci vybrali smerom na ich menšiu lúku, ktorá mala minimálne tristo metrov štvorcových a s očakávaním sme čakali na vlkolakov.

Všetci sme boli ticho, nikto nič nehovoril. A ja som sa zamyslela nad všetkým, čo sa stalo a čo sa ešte len stane.

Veľmi ľahko sa môže stať, že nevyhráme. Ja viem, je tu tá legenda... Ale aj legendy sa môžu mýliť. Čo ak nie som dostatočne silná?

Všetci tí upíri budú mať väčšinou okolo jedného tisícročia a to znamená, že budú skúsení, pripravení na všetko. Bodaj by nie, keď majú za sebou roky a roky výcviku.

A na začiatku, keď sa postavíme proti sebe... Budú tu aj nejaké zdvorilostné gestá? Pozdravia sa? Povedia nahlas niečo typu: „Začína vojna a presne o tridsaťdva sekúnd na vás zaútočíme.“

Alebo by sme to mali povedať my? Či dokonca ja?

Mám za sebou mesiace tréningu... Tak prečo mi nikto nevysvetlil toto?!

„Je to tu...“ prerušil ktosi moje myšlienky. Bol to Jacob. Stál tesne predo mnou a okolo neho boli všetci členovia Vyššej rady. Ja s ostatnými Cullenovcami som stála za nimi a cez ich vysoké telá a široké ramená som skoro nič nevidela. Je to ako štít, napadlo mi. Nechcú, aby všetci videli, aká som teraz malá a vystrašená...

Pred mojimi „bodyguardami“ stáli všetci. Úplne celá svorka, každý jeden člen.

Okrajovo som cítila, ako sa mi rozklepali kolená. Asi je aj dobre, že ma nie je vidieť...

„To, na čo sme sa celé tie mesiace pripravovali, sa blíži,“ pokračoval Jake, „a ja vám vravím, že to dokážeme! Volturiovci – armáda upírov - je už takmer tu. Za pár hodín budú na lúke pri hraniciach. Ale my budeme pripravení! Ochránime naše ženy a deti a...“ A ďalej som ho už nepočúvala. Namiesto toho som sa opäť stratila vo svojich vlastných úvahách a...

Myšlienkami som sa zastavila na Edwardovi. Istým spôsobom mi dal najavo, že ma má rád. Vlastne viac ako rád. Ja som na to zareagovala jedine tak, že som mu opätovala bozk a povedala som mu moje chabé „možno po boji“. Lenže čo ak žiadne „po boji“ nebude? Čo ak tu všetci umrieme? Čo ak ja a ani on nedostaneme ani len šancu na to, aby sme sa lepšie spoznali? Ak by umrel... Neodpustila by som si to. Ak by neexistoval on, nebola by som už ani ja. Zožieral by ma smútok, žiaľ, ale hlavne pocit viny.

Nebol sklamaný, keď som mu povedala tú hnusnú a sebeckú vetu. Skôr sa zdalo, že niečo také očakával. Bol však smutný. Až priveľmi smutný. Smútok a sklamanie od seba síce nemá veľmi ďaleko, ale ja som nikdy nemala problém pomocou očného kontaktu presne povedať, čo človek cíti. A Edward bol tak milý a krásny. Na upíra bol milujúci a dobrý a nikdy by neublížil žiadnemu človeku.

Je priam dokonalý, napadlo mi. Možno až príliš. Ja si ho nezaslúžim a... Buď ticho!

Na čo to len, preboha, myslím? Ja sa predsa nechcem znížiť na to, aby som milovala beštiu! Nemôžem ľúbiť Edwarda – je upír! A nech už vyzerá akokoľvek dobre, je zlý. Skazený do špiku svojich kostí.

To nie je pravda, ozval sa ktosi vo mne. On dokáže milovať a tým pádom je aj dobrý, hádala sa so mnou moja druhá strana osobnosti, ktorá silou-mocou chcela, aby som si Edwarda pustila bližšie k telu.

Ale ak by som ho čo i len kúštiček milovala, znamenalo by to, že som ako Seth. Ten Seth, ktorý opustil mňa a svojich priateľov kvôli akejsi mŕtvej beštii.

Možno však bola Mia taká istá ako Edward s Alice a zvyškom ich zvláštnej rodiny. Možnože bola dobrá. A ak by bola dobrá, nemala by som dôvod ju nenávidieť...

„Chceme počuť vyvolenú!“ zakričal ktosi z davu a tým pretrhol niť mojich myšlienok. Párkrát som zamrkala a potom som sa porozhliadla okolo seba. Keď som si uvedomila, čo to vlastne ten vlkolak povedal, nervózne som preniesla váhu na druhú nohu.

Ja? Mám im niečo povedať? Oh, Bože! Ak by odo mňa chceli, aby som zapálila strom, nebola by som proti. Ale toto?!

„Ju nechajte teraz na pokoji, musí sa sústrediť na to, aby mala dostatok sily zaštítiť nás všetkých!“ kričal im naspäť Jake. Ach, štít! Ako som len mohla zabudnúť?

„Celé mesiace ju pred nami ukrývate. Videli sme ju sotva dvakrát! Neveríme jej! Ako môžeme vedieť, že nás neposielate na smrť?!“ ozval sa ktosi, tentokrát som jasne spoznala ženský hlas. Jacob sa na mňa otočil a pozrel sa na mňa. Významne zdvihol jedno obočie. Pohľadom ma prosil, aby som mu pomohla. Neisto som prikývla hlavou.

Jake sa posunul o pár krokov doprava, aby som sa ja mohla posunúť dopredu. Edward mi rýchlo stisol ruku a potom ju pustil. Škoda, pomyslela som si a postúpila o dva kroky dopredu. Nervózne som prebehla pohľadom po asi tisícke vlkolakov a nahlas preglgla. Zhlboka som sa nadýchla a začala:

„Chcela by som vám povedať, že... že...“ zajakávala som sa. A odrazu mi prišli na myseľ tie správne slová.

„Že to zvládneme. Vy to zvládnete. Tento boj nebude len o mne a Volturiovcoch. Bude o vás, ako o vlkolakoch, ktorí sa rozhodli zmeniť svet, pokoriť upírov a zachrániť nevinných ľudí. Za pár hodín budeme všetci stáť na lúke, na ktorú prídu hneď po nás Volturiovci. Bude ich viac a budú mať svoje dary... Ale my sa ich nebudeme báť! Nezľakneme sa! Sme lepší a silnejší, so mnou sme silnejší. Vďaka štítu na vás nebudú pôsobiť ich dary a preto si budeme seberovní! A viete, v čom spočíva naša sila? Sme vlci, žijeme vo svorkách, položili by sme jeden za druhého život. Táto noc je naša – víťazstvo je naše! Neexistuje upír, ktorý by sa nám mohol postaviť. Upíri dnes prídu o svoju moc a my tú svoju iba získame!

Verím vám! A verím tomu, že sa sem ráno vrátime ako víťazi. To sa však nestane, ak vy nebudete veriť mne, a preto sa vás pýtam: Veríte mi?“ Nastalo hrobové ticho. Každý splašene pokukoval po tom druhom a čakal, kto sa ozve prvý. Začala som už aj mať strach, že ma tu vysmejú a zosmiešnia, keď sa to stalo.

„Ja ti verím!“ zakričalo jedno malé, päťročné dievčatko, ktoré mama držala na rukách.

„A verím tiež, že ty nedovolíš, aby sa môjmu ockovi niečo stalo!“ povedala ešte a pritúlila sa k mužovi vedľa nej a jej mamy. Všetko ma to dojalo k slzám.

„Verím ti!“ zaznelo.

„Aj ja!“ A potom začali všetci vykrikovať to, čo som chcela, a možno aj nechcela počuť. Všetci začali kričať, že mi veria. Po tomto mojom „predslove“ sme sa všetci vydali za Jacobom a smerovali sme do lesa – na tú lúku. Ja som sa však stále strácala vo svojich vlastných myšlienkach.

Verím si ja?

.................................................

 V lese, kde je väčšinou pokoj, bolo niečo, čo sem nepatrilo. Po pôde, ktorá bola prikrytá tenkou vrstvou snehu, kráčali postavy. Vlastne sa ani nedalo povedať, že by kráčali. Sneh pod ich nohami ostal rovnako nedotknutý, aký bol aj pred ich príchodom. Postavy zahalené v čiernych plášťoch sa pohybovali v úplnej tichosti a kapucne mali stiahnuté až na tvár. Normálny človek by si myslel, že sa tak chcú ochrániť pred studeným vetrom.

Ako prví išli dvaja muži – dalo sa to zistiť podľa ich stavby tela. Boli vysokí, ramená mali široké a celkovo vyzerali silno a mocne.

Tesne za nimi kráčali traja ľudia, no podľa ich vzhľadu sa nedalo presne určiť, či sa nejedná náhodou o ženy. Jeden z tých troch bol však mužom určite, pretože bol dosť vysoký.

Odrazu všetci zastali.

„Si pripravený, Alex?“ ozve sa ten v strede mužským hlasom.

„Áno, Aro,“ prikývne muž, ktorý stál za ním. Aro sa škodoradostne usmeje.

„A nezabudni. Sústreď sa na jej slabosť a využi ju proti nej. Musíš nájsť osobu, ktorú miluje najviac zo všetkých. Matku, otca, milenca... Pokiaľ ju rozptýliš, jej štít sa stratí. A Rob už len využije svoj dar a zabije ju na mieste. No nezabudni, Alex. Musíš vyzerať vierohodne.“

„Áno, môj pane.“

.............................................................

Tak fajn, po dobrom to s komentármi nešlo... Chcete epilóg? V ktorom bude Edward s Bellou (možno) a kde sa objaví aj Seth s Miou? Chcete vedieť, či náhodou nebude mať Edward s Bells dieťa? Možno dvojičky? A Seth s Miou? Nenaznačila som už, že Mia čaká dieťa?

Ja viem, že je vydieranie škaredé, ale vidím, že inak to s vami nepôjde. Stačí mi jediný smajlík, neočakávam žiadne dlhé komentáre. :)

P. S.: Čím viac bude tu, a pri druhej časti 20. kapitoly, komentárov, tým krajší a dlhší epilóg bude.

Killy

 20. kapitola - pokračovanie

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 20. kapitola - 1. časť: