Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 18. kapitola

19.12.2011 (19:15) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1310×

Ráno som sa zobudila v akejsi posteli a prisahám, že netuším, koho je. Tak dobre, tuším, ale radšej si to nebudem pripúšťať. Pretože keď som ráno otvorila oči, do nosa mi ihneď prenikla sladká vôňa, ktorá sálala z perín. Viem, je to možno trošku nenormálne, teda myslím to, že mi je Edwardova vôňa príjemná... No veľmi som sa tým vtedy nezaoberala, iba som sa spokojne usmiala a išla sa dole naraňajkovať. Človek by neveril, ako úžasne dokáže upír, konkrétne Esme, variť!

„Ježišmária, Bella! Máš sa sústrediť. Sme tu už dve hodiny a zatiaľ si... no... veľmi nepokročila,“ prerušila Leah moje vnútorné myšlienky. Zamračene som sa obzrela za seba a uvidela som slameného panáka ako horí. Hneď vedľa neho bol panáčik, ktorý bol celý mokrý a ten vedľa nich bol celý zarastený burinou. O štvrtom sa radšej ani nebudem zmieňovať, zasekol sa totiž kdesi medzi konármi. A Leah ma za to dosť pokarhala, pretože pri skúškach nemám ničiť „cvičebný materiál“. Aj keď na horiaceho panáčika nepovedala nič!

Tak ja som teda urobila nič? Nepokročila som? A kto akože živlami zničil tých smiešnych pajácov?

Vnútri mňa to začínalo bublať. Ak teda chce vidieť, že som pokročila a že som dostatočne silná, nech sa teda pozerá!

Obloha sa náhle zamračila, mraky, doteraz bielej farby, sa sfarbili do tmavomodrej a následne začalo hrmieť. Leah iba prevrátila oči, a lá OMG, ty si teda mrzutá! 

Ja som sa na ňu iba zaškerila a mraky som rozpustila. Všetci vlkolaci aj upíri si úľavne vydýchli. Spomínala som totiž, že som minule v mojom náhlom návale hnevu nechtiac poslala hurikán na Jacoba? Samozrejme to prežil. Aj keď takmer nahý (vietor mu doslova strhol oblečenie z tela), ale prežil.

„A v čom konkrétne som nesplnila tvoje očakávania?“ spýtala som sa jej unavene a pretrela som si oči.

„Svoje živly ovládaš dokonale, pri počasí mám pocit, že ovláda skôr ono teba, ale aj tak je to obstojné. Našou najväčšou zbraňou je však tvoj psychický štít, a ten ledva udržíš pätnásť minút,“ vzdychla si. No hej, no... Ovládanie svojich štítov nie je moja silná stránka.

„Ja viem,“ zafňukala som zlomene. Cítila som sa strašne a výnimočne ma nikto z nich nepozoroval. Všetci sa venovali tréningu – buď spolu bojovali, alebo plánovali rôzne stratégie. Mňa si, chvalabohu, nikto nevšímal.

„Bojím sa, že všetko pokazím, Leah,“ zverila som sa jej. Spoločne sme si sadli na nejaký pník a pozorovali sme dianie okolo. Zapojili sa dokonca aj Cullenovci, Jacobovi vysvetľovali, ako bojujú Volturiovci. Sú užitoční.

„Bella, nepokazíš. Ver mi, že tam, myslím tým na bojisku, ti to pôjde najlepšie. Keď zistíš, že ťa budú chcieť zabiť... Alebo zabiť tvoju rodinu... Budeš dosť silná. Hnev a strach sú tie najlepšie prostriedky k tomu, aby si bola silná. Všetci ti veríme, Bella.“ Potom nastalo hrobové ticho a ja som sa hlboko zamyslela.

Má pravdu? Ak by ohrozovala mňa a ostatných vlkolakov, dokázala by som to? Ak by chceli zabiť Alice, alebo Edwarda... Bola by som dosť silná?

V tej chvíli som si predstavila, ako nejaký upír bez tváre oddeľuje Edwardovu hlavu od zvyškov tela a akoby v spomalenom zábere ich hádže do horúcich plameňov. Striaslo ma. Už len tá predstava je hrozná. Život bez Alice... a bez Edwarda... Umrela by som s nimi.

V tej chvíli som sa zahľadela na Edwarda. Stál tam, medzi ostatnými Cullenovcami, a o niečom živo diskutoval s väčšou polovicou Vyššej rady. Asi vycítil môj pohľad, pretože sa zamračil a poobzeral sa okolo seba. Jeho oči našli tie moje a takmer neviditeľne sa usmial. Niečo povedal Jacobovi a ostatným a vybral sa smerom ku mne. Keď to zbadala aj Leah, len si vzdychla, ospravedlnila sa a odišla.

„Máš chvíľku?“ opýtal sa ma Edward sladkým hlasom, keď už bol len krok odo mňa.

„Jasné,“ prikývla som a venovala som mu žiarivý úsmev.

Podal mi ruku, aby mi pomohol vstať, a ja som ju spokojne prijala. Keď už som stála vedľa neho a nehrozilo, že by som spadla, pomaličky mi pustil moju ruku. Trošku som sa nad tým zamračila – chcela som, aby ma aj naďalej držal za ruku, no ani som nepípla. Spoločne sme sa vydali neznámo kam a pri tom medzi nami panovala hustá atmosféra. Obidvaja sme boli ticho. Pobrali sme sa ale smerom preč z lúky a po chvíli sme kráčali po vychodenej, lesnej cestičke, ktorá viedla k stanom.

„Kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa ho po chvíli, ale on len pokrútil hlavou a povedal:

„To je prekvapenie.“

Keď sme prechádzali okolo hlavného stanu, Edward odrazu zamieril doľava – k vile Cullenovcov. Len som nadvihla obočie, ale nijako som to nekomentovala. Po chvíli sme však nestáli pred veľkým honosným domom, ten sme širokým oblúkom obišla. Stáli sme totiž na ich menšej lúke, ktorá sa rozprestierala za ich domom. Už som sa chcela spýtať, čo tu robíme, keď som si to odrazu všimla. Uprostred záhrady stál veľký zástup ľudí. Všetci stáli za sebou a po dvojiciach – jeden muž po pravej stane a žena po ľavej.

„Čo to...“ Ale nedopovedala som. Nevšimla som si totiž, že na menšom výbežku stál veľmi, ale že veľmi zvláštny pán, normálne by som ho nazvala kňazom. A v podstate som sa aj trafila.

„Hromadné sobáše. Všetci tí ľudia sa teraz berú za manželov,“ vysvetlil mi Edward šeptom – aby sme ich priveľmi nerušili.

„Čo? Ale prečo tu? A prečo teraz?“ stále som tomu nerozumela.

„A kedy? Boja sa, že boj prehráme. Teraz majú poslednú možnosť na to, aby boli svoji aj na papieri. Chcú byť pred smrťou právoplatne jeden,“ šepol Edward a pohľadom, ktorý som nevedela identifikovať, sa na mňa pozrel. Chtiac-nechtiac som sa zapýrila a pozrela sa do zeme.

Len okrajovo som zbadala, ako sa pousmial. Nežne ma chytil za bradu a zdvihol mi tvár tak, aby som sa mu musela pozerať do očí. Tie je ho boli nádherné, farby tekutého zlata, a mala som pocit, že sa v tých jeho studničkách utopím. Odrazu sa ku mne začal nakláňať, pri čom sa mi stále pozeral do očí. Hľadal čosi, čo by ho zastavilo, no ja som vedela, že tam nič nenájde. Chcela som, aby ma pobozkal.

Keď si bol istý, že to chcem rovnako ako on, nežne spojil naše pery. Jeho pery boli mäkké a hladké. Náš bozk bol najprv opatrný a bojazlivý, po chvíli sa začal prehlbovať a ja... Som bola v siedmom nebi.

O pár sekúnd neskôr Edward náš bozk prerušil a opäť sa mi zahľadel do očí. Nesmelo som sa na neho usmiala. Vedela som, že ho mám rada. Dokonca viac ako rada, no môj cit k nemu sa len začal vyvíjať – nebola som si istá svojimi citmi. A preto som vedela, čo musím povedať.

„Edward, ja... Mám ťa rada. A asi ku tebe cítim aj čosi viac, ale teraz sa to nehodí. Možno po boji, keď už budeme mať všetci pokoj a nebudeme sa musieť skrývať, by sme to mohli skúsiť... Hneváš sa?“ chcela som vedieť. On sa na mňa iba pousmial a pohladil ma po tvári.

„Ja si počkám,“ zašepkal, potom sa otočil a už ho nebolo.

................................

„Kedy navštívime moju sestru, Mia? Vieš veľmi dobre, že bude potrebovať našu pomoc,“ ozval sa krásny, indiánsky chlapec a zahľadel sa na svoju priateľku. Tá sa na neho iba milo usmiala a povedala:

„Neboj sa, Seth. Pomôžeme, keď príde ten správny čas. Teraz je ešte skoro. Och, opäť sa pohlo! Poď rýchlo sem.“ Seth sa rýchlo postavil a prebehol k Mii, ktorá spokojne ležala na veľkej posteli. Priložil svoje ruky na jej bruško a s láskou ho pohladil.

„Budem tam musieť ísť sám...“ zašepkal si pre seba Seth, no ona to aj tak počula.

„Nie, pôjdeme tam spolu. Neboj sa o mňa, Seth. Staraj sa o svoju sestru. Ja budem v poriadku, to ti sľubujem.“ On sa iba pousmial a ľahol si vedľa svojej polovičky. Spoločne po chvíli zaspali...

19. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 18. kapitola: