Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 12. kapitola

24.10.2011 (16:45) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1400×

„Dobré ráno, miláčik...“ Pritancovala k Jasperovi Alice. Do rúk mu strčila fľašku s červenou tekutinou (Čo to asi tak môže byť?) a vášnivo ho pobozkala na pery. Keď prestali (konečne), podišla aj ku mne a podala mi vrecúško s...

 „Mňam!“ vykríkla som, keď som otvorila vrecúško a vnútri som zbadala...

 „Kurací hamburger so šalátom a rajčinou! Oh, Alice! Milujem hamburgery!“ tešila som sa jedlu ako malé dieťa. Ono si o mne nemyslite nič zlé. Trénovala som od rána do teraz a popri tom som nič nejedla. A keďže je päť hodín... Je päť hodín! Myslím si, že to pre dnešok zabalíme.

„To je v pohode, Bella. No mali by ste si dať koniec. Totiž, Jasper má aj svoje manželské povinnosti,“ zdôraznila slovíčko manželské. Ja som sa mierne začervenala a tvárila som sa, že som si jej poznámku nevšimla. Alice nad tým len prevrátila očami a ďalej sa zbožne pozerala na svojho manžela. Nemám jej to za zlé. Keby nebol upír, nemal za manželku Alice a mal o mňa záujem, milovala by som ho ja. Totiž, za posledný týždeň som si Jaspera veľmi obľúbila. Odkedy mi dáva tie hodiny, na ktorých sa učím ovládať svoju moc, svet sa mi zdá byť krajší a jednoduchší. Teda, aspoň jedna starosť zmizla. A nahradila ju druhá, pochopiteľne. Samozrejme, som rada, že mi Cullenovci pomáhajú, ale nie je to dosť. Možno od nich chcem veľa, ale mali by sa už rozhodnúť. Samozrejme, Alice je na mojej strane. Aspoň si to myslím. Keď tak nad tým teraz premýšľam, nepovedala mi na to svoj názor. Mám to brať ako nie? Alebo ako to Carlisleove „ešte neviem“, alebo „nebudem sa k tomu vyjadrovať“. Možno som vyzerala, že mi to nevadí. A spočiatku ani nevadilo, no začínam byť nepokojná. Čo všetko im môžem povedať? Ak bude boj, budú proti nám? Pridajú sa k Volturiovcom? Samozrejme, že hej. Volturiovci ako rod zastupujú celú populáciu upírov tak ako Blackovci vlkolakov. Upíri na našej strane byť nemôžu. Respektíve by nemali byť. Bolo by to predsa proti prírode. Mali by brániť svoj rod a za každú cenu zabiť čo najviac vlkolakov.

Oh, čo to vlastne hovorím? Snažím sa ich obhájiť? Cullenovci sú mojou rodinou a ja som ich. Minimálne sme priatelia a vďaka nim viem, že aj upíri majú city. Už len kvôli mne a Katy by mali byť s nami.

„Zem volá Bellu,“ pretočila očami Alice. Čo s tým stále má? No mňa to vážne dostatočne prebralo. Poobzerala som sa okolo seba a videla som širokú lúku. Z jednej strany ju obklopovali stany a z tej druhej les plný vysokých, ihličnatých stromov. Bola to vlastne Cullenovcov záhrada. Na chrbte som pocítila niečí pohľad. Otočila som sa a videla som, ako z ich vily vychádzajú ostatní Cullenovci na čele s Edwardom. Pri pohľade na jeho rozcuchané vlasy a zlatisté oči som sa pousmiala. On mi úsmev opätoval.

„Tak, prišiel som sa pobiť. Všetci už uzavreli stávky. Dosť ma mrzí, že na mňa stavili len Rose s Edwardom,“ povedal mi Emmett. V očiach mu svietili iskričky. Tak Edward stavil na Emma? No počkaj, Edward!

„Fajn. Môžeme začať.“ Usmiala som sa naňho a premenila sa. Edward pri pohľade na mňa otvoril ústa dokorán.

 „Zabudol som, že si jediný biely vlkolak, akého som kedy stretol,“ priznal sa a ďalej obdivoval môj striebristo-biely kožuch.

 „A, Bella. Používať svoju moc je zakázané,“ pripomenul mi vyškerený Emmett a postavil sa do útočnej pozície. Ja som len prevrátila očami a mierne zavrčala. Cullenovci od nás odstúpili a pozerali sa na nás v očakávaní. Ja som sa len v duchu uškrnula a vyštartovala vpred.

…............................................................................................................................................................

„Ja som si myslela, že Bella vyhrá,“ prehlásila Alice keď sme sedeli u Cullenovcov v obývačke na bielych, mäkkých pohovkách. Bitku som, samozrejme, vyhrala. A chudák Emmett stratil malíček. Nešťastnou náhodou som mu ho odhryzla. No čo! Nehody sa stávajú! A Emmett teraz sedel Rose na kolenách a dookola fňukal: „To nebolo fér. Nevedel som, že je dovolené trhať malíčky.“

 „Ó, a, Edward. Dlžíš mi jedno strieborné Volvo a k tomu podpis Emmy Watson,“ nezabudla mu pripomenúť. No odrazu, keď už už chcela na Edwarda vyplaziť jazyk, sa jej pohľad zahmlil. Alice pozerala do prázdna a vypliešťala oči na niečo, čo mohla vidieť len ona.

Má víziu, napadlo mi.

 „Ó môj Bože,“ zašepkala potichu a v sekunde už bola v poriadku. „Unavene“ sa oprela o Jaspera a so strachom v očiach sa na mňa pozerala.

„Alice, čo si videla?“ nedalo mi.

„Volturiovci,“ dostala zo seba.

„Čo Volturiovci, Alice? Čo sa deje?“

„Idú sem,“ zašepkala a ustráchane sa pozrela na Jaspera. Ten ju objal okolo ramien a prstom jej pohladil tvár.

„Kedy?“ spýtal sa Carlisle so zamračenou tvárou. Pre Boha. Volturiovci idú sem a ja... Ešte nie som pripravená! Čo budem robiť? Čo budeme len robiť?!

„Pár týždňov. Možno tri,“ pokrútila hlavou Alice a stlačila Jasperovi ruku.

„Musím to ísť povedať Vyššej rade,“ oznámila som im a postavila sa. Carlisle chápavo prikývol a ustarostene sa pozrel na Alice, ktorá bola ešte stále v šoku. Prednými dverami som sa dostala opäť na lúku. Stan, v ktorom by sa mal zdržiavať Jacob, bol len o pár metrov ďalej. S obavami som sa tam teda vybrala. Cestou som rozmýšľala, či to zvládnem. A či to my všetci zvládneme. Volturiovci mali upírov s obrovskou mocou a my môžeme len dúfať, že nám náš plán vyjde.

Keď sa to Jacob dozvedel, nedal na sebe nič vedieť. Skoro to vyzeralo, že také niečo čakal. Začal sa správať ako správny veliteľ. Zvolal zasadnutie a všetko členom Vyššej rady vysvetlil. Ja som bola takmer celý ten čas ticho. A mala som sto chutí predať velenie Jacobovi. Bol na to viac pripravený než ja. A bol podstatne starší než ja. Mám osemnásť. Zatiaľ čo on asi tridsaťtri. Aj keď to na ňom nevidno vďaka neustálemu sa premieňaniu na vlkolaka. No neurobila som to. Legenda hovorí jasne. Ak nie ja, tak nikto. A toto bola jediná vec, ktorá ma pred tým činom zastavila. Na zasadnutí Jacob všetky podstatné veci vybavil. Jediné, čo mi dal na starosť, boli Cullenovci. A tí sa už konečne museli rozhodnúť.

My či oni?

…............................................................................................................................................................

Tak ľudia, prepáčte ešte raz, že to tak dlho trvalo, no nebol na to ani čas ani inšpirácia a ani chuť. Ak nebudú komentáre, motivácia je akási slabá, nemyslíte? Prosím, zanechajte aspoň päť komentárov.

P.S. Venované čitateľom, ktorí nebudú leniví a zanechajú mi tu aspoň smajlíka.

Killy

 13. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 12. kapitola: