Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 10. kapitola

17.09.2011 (15:30) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1111×

„Aké správy nám prinášajú naši špióni?“ spýtala som sa otrávene. Byť veliteľkou je fuška. Už teraz nevládzem!

„Už sú len dvaja. Na dvoch prišli a tí dvaja to nejako uhovorili,“ informoval ma Jacob podivne nešťastným hlasom.

„Neodpovedal si na otázku,“ zamračila som sa naňho.

„Bella, tí špióni, ktorých zabili, boli moji rodičia,“ povedal zronene. A ja som sa zasekla. Uvedomila som si svoju chybu a teraz mi to bolo strašne ľúto. Jemu zabijú rodičov a ja sa správam ako najväčšia krava na svete. Som zo seba znechutená. Som tá najhoršia veliteľka na svete!

„To... To je mi ľúto, Jacob. Prepáč mi,“ vykoktala som.

„Fajn... Venujme sa plánu. Tí dvaja špióni, ktorí prežili, nám povedali užitočné informácie,“ odmlčal sa.

„Ale to neznamená, že sú to dobré informácie. Bella, majú upíra s podobným darom, aký máš ty,“ doplnila ho Leah.

„Aký dar?“ nechápala som.

„Dar pre oheň. Ovládajú oheň a ten sme doteraz pokladali za najúčinnejšiu zbraň.“

„Takže... Prvá vec, ktorú urobíte, bude, že zabijeme toho s tým ohňom. A potom sa pustím do tých ostatných pijavíc,“ predviedla som im svoj perfektný plán.

„Bude ho ochraňovať Renata.“ A môj perfektný plán zlyhal. Na chvíľu...

„Ja som silnejší štít ako ona. Okrem fyzického mám aj psychický, čo znamená...“

„Že ho môžeš zabiť iba ty. Áno, všetci sme to pochopili,“ skočil mi do reči Paul.

„Nevravela si, že môžeš štít obaliť aj okolo nás?“ prekvapene sa ozvala Katy.

„To áno... Ale len na chvíľu. Závisí to od toho, či budem s niekým bojovať a či sa budem môcť sústrediť len na tú jedinú vec. Ale ak by som mala bojovať, či už fyzicky, alebo psychicky... Neviem, či by som to zvládla,“ priznala som skľúčene.

„No to nič, budem trénovať a hádam sa mi to nakoniec podarí. A ďalej sme sa čo nové dozvedeli?“

„Ešte pár upírov s darmi. Aspoň tých najdôležitejších.“

„Tak začni,“ povzbudila som ho.

„Upír Sam sa vie teleportovať.“

„To by mohol byť problém. Povedz mi niečo viac o jeho moci...“

„Vie sa teleportovať len na miesto, ktoré dobre vidí. To znamená, že sa nemôže odrazu zjaviť tu pred nami.“

„Tým pádom to zvládneme. Pred oči mu dám svoju hmlu a je to vybavené!“

„Eh, Bella, koľko máš vlastne darov?“ ozval sa zmätene Jared.

„Hm, stále prídem na nejaký nový. Počasie, všetky živly a okrem toho tie štíty. No je tu ešte pár menších mocí, ktoré neberiem veľmi do úvahy. Napríklad zohrievanie alebo chladenie vody. Ak viem ovládať vodu, načo ju aj zohrievať?“

„Hm... aj ja chcem byť vyvolený,“ tvrdil nám Seth. Má rovnaké meno ako môj brat. A aj podobne vyzerá. Oh, tak veľmi mi ho pripomína...

„Dobre, vráťme sa k téme. A čo ďalej, Jacob? Koho ešte majú?“

„Jedna vie lietať. Bez krídel, ale vie.“

„To tiež nebude veľký problém. Stačí trošku vzduchu a...“ uškrnula som sa.

„A Bella... Majú ešte jeden nový a silný dar. Ten by mohol byť dosť nebezpečný,“ zamračil sa Jake.

„No tak to už vyklop, Jacob!“

„Majú psychický štít,“ oznámil nám. V sieni nastalo ticho a každý ma napäto sledoval. A ja? Nebola som si sebou istá. Dva psychické štíty. Tak, to by mohol byť problém. A dosť veľký.

„To... Ide len o to, že... Myslím, že by sa to dalo... Nejako... Obísť,“ vykoktala som zo seba nakoniec.

„Ale ako? Jeho nemôžeš len tak zapáliť, Via. A mám také zlé tušenie, že potom ani nikoho iného. Ak je ten štít silný, tak...“

„Sme v riti,“ doplnila Embryho Leah.

„Áno, tak sme v riti. Ale to neznamená, že by sme sa z toho nevedeli dostať! Budem častejšie trénovať a nakoniec, keď sa bude zdať, že všetka nádej pohasla, to zvládnem. Môj štít prekoná ten jeho,“ snažila som sa ich povzbudiť. Alebo skôr seba? Oh, v každom prípade to trošku pomohlo... Aspoň na nich. Na chvíľu...

„A čo vieme o tom „Najsilnejšom-Upírovi-Všetkých-Čias“?“ vyzvedala Katy.

„Tak o tom vieme iba to, že je prísne strážený. Jeho ochrancovia sú Jane, Felix a Renata. Jedni z najsilnejších. Aro si nechal iba Aleca a Demetriho s nejakými slabšími upírmi. Nič viac, bohužiaľ, nevieme.“

„No, myslím si, že...“

„Jacob, Bella! Dva kilometre južne od rieky sme zachytili nejaký pohyb! Rýchlo! Možno objavili našu skrýšu!“ vtrhla nám do stanu udychčaná Sylva, ktorá mala mať dnes stráž na hraniciach.

„Dobre, upokojte sa! Kde je Quil s Benom? Nemali mať s tebou stráž?“ spýtal sa jej Jacob rýchlo.

„Strážia to tam a mňa poslali sem. Och, Jacob, ja som ich tam nechcela nechať, ale nedali mi na výber!“

„Fajn, ideme tam! Seth! Choď za Staršími a povedz im o našom stave. Neodvrávaj a bež!“ začal prikazovať Jacob. A ja? Nemala by som takéto veci robiť ja? No, bola som Jacobvi z istej strany rada. Keď som žila pri rieke ešte pred tým, ako som stretla Cullenovcov, tak ma nikam nepúšťali a strážili ma ako oko v hlave. V živote som o ničom nerozhodovala. Aspoň nie o niečom tak dôležitom.

„A vy ostatní poďte za mnou! Bella, prosím ťa, obal nás tými tvojimi bublinkami alebo čo to vlastne je,“ rozkázal aj mne. Oh, bublinkami?! Urazil ma. No bola som ticho a urobila som ako chcel. Behom sme sa dostali do zatiaľ riedkeho lesa a premenili sme sa.

…..............................................................

„Ešte sú tam?“ zašepkal Jacob Benovi do ucha tak, že to bolo počuť takmer všade v okruhu jedného kilometra. Fakt, si úžasný, Jacob. Tak nenápadného „človeka“ som ešte nestretla, pomyslela som si. Odrazu som začula jedno hlasné prasknutie. Jacob stúpil na konár a zlomil ho. Oh, Bože! Kam som sa to dostala?!

„Áno,“ odpovedal, už aspoň vážne šeptom, Ben.

„No nie sú to upíri. Vyzerá to, že sa sem zatúlali nejakí ľudia,“ doplnil Bena Quil.

„Fajn. Sam, choď to, prosím ťa, skontrolovať.“

A Sam, v ľudskej podobe, samozrejme, vykročil z kríkov. Celkom uvoľneným krokom sa začal približovať ku tým ľuďom. Boli od nás asi päťdesiat metrov a obzerali sa dookola. Videla som, že tam stáli dvaja muži a jedna žena. V pleti by som ich tipovala na indiánov, takže som bola zmätená. Po pár sekundách si všimli Sama a všetci sa na neho otočili. Ostražitým pohľadom ho pozorovali. Nemali dôvod sa tak správať...

Oni to vedia, napadlo mi. Oh, a mala som pravdu. Videla som, že to došlo aj ostatným v našej skupine. A aj Sam to vedel, pretože jeho krok už nebol uvoľnený, ale kŕčovitý a opatrný.

Päť metrov pred nimi zastavil.

„Ste zasvätení?“ spýtal sa ich. Takouto otázkou sa zisťovalo, či o tom vieš. Či vieš o tom, že existujeme.

„Áno. A prišli sme v mieri. Sme vlkolaci, tak ako vy.“ Po tejto vete sme všetci vystúpili zo svojich úkrytov a postavili sa vedľa Sama. Ja s Jacobom sme sa postavili najbližšie k tým neznámym a tým sme dali najavo, že sme vodcovia.

„Načo ste sem prišli?“ položil im otázku Jacob.

„Sme vaša nová posila. Prišli sme bojovať proti nemŕtvym. Dopočuli sme sa, že je tu Vyvolená. Je to pravda? Si to ty?“ ukázal na mňa. Ja som len krátko prikývla.

„Radi prijmeme vašu pomoc. Povedzte nám - ako ste sa o nás dozvedeli?“ nedalo mi a spustila som teraz ja. Som vodca, prečo mám byť stále ticho?

„Táto správa sa v priebehu mesiaca rozšírila po celom kraji. Vedia to všetky vlkolačie svorky a predpokladáme, že aj Volturiovci.“ Táto správa nás veľmi vyľakala.

Tí noví vlkolaci nám povedali, že v ich „dedine“ je pätnásť vlkolakov a dvadsaťdva detí a žien. Bolo nás viac. V prvých pár dňoch sme boli vystrašení, že o nás vedia. Zdalo sa, že naše plány na boj zlyhali. Po týždni sa to však ustálilo a nikto už nepovedal ani slovo. Krátko po udalosti s cudzími vlkolakmi sa nám opäť stalo niečo podobné. Skôr to isté. Prišli ďalší vlkolaci a po nich ďalší. Náš klan sa stále zväčšoval a po mesiaci bolo okolo sedemdesiat vlkolakov a asi sto indiánskych ľudí. No správy od našich špiónov tiež neboli najlepšie. Volturiovci stále zväčšovali svoje rady a bolo ich určite viac ako nás. Upíri s darmi či bez nich boli pre nás obrovskou hrozbou.

A moje stretávanie sa s Cullenovcami bolo čoraz častejšie. Chcela som ujsť od tých zhonov v tábore.

Tlak, ktorý som cítila na pleciach, bol neznesiteľný.

Priateľské rozhovory s Alice, smiech s Emmettom pri futbalových zápasoch, Carlisleove neustále skúmanie môjho DNA, Esmeine materské úsmevy, Roseine a Jasperove nedôverčivé zízanie či Edwardove karamelové oči. Čo?! Tak fajn, to škrtnime... To všetko teraz patrilo do môjho života. Cullenovci mi prirástli k srdcu aj napriek tomu, že som sa to snažila zastaviť. Ale bola som šťastná. Veľmi šťastná. 

11. kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 10. kapitola: