Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Once - Prológ

01.10.2010 (21:45) • MishellCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1227×

Once – Prológ

Stále som tomu nemohla uveriť. Prečo sa to musí diať práve mne? Stále dookola som si skúšala odpovedať na túto otázku, ale odpoveď nie a nie prísť.

Ešte pred rokom som bola to najšťastnejšie dievča na svete. Chodila som s tým najdokonalejším chlapcom, aký kedy mohol existovať. Volal sa Tony. Môj Tony...

Začalo sa to jedného dňa, keď sa sťažoval na príšernú bolesť hlavy. Opakovalo sa to každý deň, tak som to už nevydržala a išla s ním do nemocnice. Bývali sme vo Phoenixe. Nemocnica tu bola veľká a plná "ochotných ľudí", takže sme čakali dve hodiny.

„Nemusíš tu byť, Bells. Uvidíš, že to nič nebude,“ dohováral mi.

No ja som ho tam nemohla nechať samého. Čo ak to bude niečo vážne? pýtala som sa sama seba.

A áno, bolo to niečo vážne.

„Pán Stonem. Viete...“ zapieral doktor. Začínala som pociťovať paniku. „Máte nádor na mozgu. Máte ešte asi osem mesiacov života.“

Pozrela som naňho so slzami v očiach. „Tým chcete povedať, že mu už nič nepomôže?“

Doktor len nesúhlasne pokrútil hlavou, pobúchal Tonyho po pleci a išiel kade-ľahšie.

Vtedy sa mi zrútil celý svet. Nemohla som to vydržať a rozplakal som sa. Začal ma utešovať, ale moje slzy sa nedali zastaviť. Malo to byť naopak. To ja som mala utešovať jeho.

O niekoľko mesiacov sa jeho stav začal zhoršovať. Častejšie odpadával a mával veľké bolesti. Prisťahovala som sa k nemu. Jeho matke, Susane, to nevadilo. Sama to nezvládala a po smrti jeho otca už vôbec nie. Jedného dňa som mu robila raňajky.

„Bells, ja nechcem zomrieť...“ povedal zrazu.

Rozbehla som sa k nemu a tuho ho objala. „Takto nehovor, ty nezomrieš!“

Pozrel sa mi do očí a povedal: „Ja cítim, že dnes je môj posledný deň,“ odmlčal sa, „a preto si ho chcem užiť naplno!“

V kútiku duše som si vydýchla. Nahodila som úsmev a spýtala sa ho: „A čo by si chcel dnes robiť?“

„Poďme do mesta,“ odpovedal mi s tým jeho úžasným úsmevom.

Neváhali sme ani minútu a dali sa na útek. Nechceli sme premrhať ani sekundu. Cestou do mesta sme poskakovali, naháňali sa, bozkávali... Užívali sme si tieto spoločné chvíle. Mohli byť totižto naše posledné...

Najprv sme sa zastavili pri stánku so zmrzlinou. Ja som si dala jahodovú s veľkými kúskami čokolády a Tony, ako vždy, pistáciu a tiramisu.

Veľa sme sa nasmiali a úplne sme zabudli na tú prekliatu vec, ktorá si vravela nádor.

Tony bol dnes veľmi pekný. Nikto by na neho nepovedal, že je chorý. Ale presne tak sme to aj chceli. Tony totižto nechcel, aby ho hocikto ľutoval.

Zašli sme na námestie, kde boli dokonca aj kolotoče. Neváhali sme a okamžite sme šli na autodrom. Bláznili sme, narážali do seba, pretekali sa... Až nás nakoniec istý pán vyhnal. Že vraj sme mladí delikventi, ktorí ničia detské atrakcie. Pche!

Keď sme sa rozhliadli, bolo jasné, čo bude nasledovať. Evolution! Na tomto kolotoči sme sa s Tonym spoznali. Je to vlastne taký kruh sedadiel, pripevnený na veľmi silnú tyč, ktorá vás vyzdvihne hore a začne vás točiť. A navyše sa točia aj sedadlá, takže sa točíte dva krát. Vtedy ma na to neviem akým zázračným spôsobom nahovoril a začali sme sa stretávať častejšie.

Zaplatili sme lístky a netrpezlivo čakali na nasledujúcu jazdu. Takmer všetky sedadlá boli obsadené. Bože, to bude vreskot!

„Are you ready?“ ozvalo sa z reproduktoru.

Človek ani nestihol odpovedať a už nás to vyzdvihlo hore závratnou rýchlosťou. Urobili sme asi štyri otočky, keď sa to zrazu zastavilo. Všetko by bolo dobré, keby sme neboli dolu hlavou. Začali sa s nami krútiť sedačky. Všetci kričali, ziapali, nadávali, tešili sa... A my s Tonym tiež. Chvíľu to tak ešte pokračovalo, no potom sa to začalo točiť úplne všetko. Bola to tá najlepšia jazda môjho života!

Celý červený od smiechu sme prešli k stánku s občerstvením. Kúpili sme si pollitrovú fľašku koli a prechádzali sa medzi kolotočmi.

„Ďakujem,“ ozval sa Tony. Pozrela som naňho, usmiala sa a spojila naše pery.

Ja ho tak strašne milujem! Bože, prečo... Prečo práve on? Čo ti urobil, že ho tak trestáš? On si to nezaslúži. On nie...

„Poď za mnou,“ povedal a ťahal ma kamsi do stredu tohto chaosu.

Podišli sme k malému stánku s názvom Surprise.

„Tri, prosím!“ povedal predavačovi. Usmial sa na mňa a vlepil mi rýchli bozk na líce.

Predavač mu podal pušku, Tony zamieril a začal strieľať. Nevedela som, že má takú dobrú mušku. Vystrelil mi tri ruže a jedného medvedíka so srdiečkom.

„Ľúbim ťa, Bella! Navždy!“ hovoril, keď mi dával tie veci. Pocítila som slzy, ktoré sa chceli silou-mocou dostať von. Nechcela som, aby videl, ako mi stekajú po líci, tak som tuho objala.

„Tony, milujem ťa a vždy aj budem. Vždy!“ hovorila som sťažka. Myšlienka na to, že ma opustí, bolo to najhoršie.

Napokon sme si kúpili ešte dve cukrové vaty a pobrali sa domov. Cestou sme sa zastavili ešte v malom parku, kde sme si spravili spoločnú fotku na... húpacom koníkovi. Odjakživa sme blázni a odjakživa sme spriaznené duše.

„Nemôžem uveriť, ako rýchlo ten deň ubehol,“ povedala som s úsmevom. „Pozri, veď je deväť hodín!“

„Pokiaľ som s tebou, môže byť aj koniec sveta a budem šťastný!“

Usmiala som sa a venovala mu jeden dlhý bozk. Keď sme sa od seba po nekonečne dlhej dobe odtiahli, Tonyho výraz sa úplne zmenil.

Úsmev mu zamrzol na tvári a začal sa triasť.

„Tony? Tony!“ skríkla som, keď sa zviezol k zemi.

Pokúšala som sa ho prebrať, ale nereagoval. Okamžite som zavolala sanitku a modlila sa. Takže mal pravdu? Dnes je jeho posledný deň? Ale ako to mohol vedieť?

„Tony, počuješ ma?“ opýtala som sa ho už po desiaty krát, ale on stále nič. Dokonca ani tie dve facky nepomohli!

Sanitka prišla do dvoch minút a okamžite zobrala Tonyho do nemocnice. Viezla som sa s ním a celý ten nekonečne dlhý čas som ho držala za ruku.

„Pohnite si, krucinál!“ skríkla som na šoféra.

„Upokojte sa!“ umlčal ma ten hnusný doktor. Fúzatý, strapatý, tlstý... Horor!

Cítila som, ako mi slzy stekajú po oboch lícach. Neboli to kvapky, ale vodopády. A ja som ich nedokázala zastaviť... A ani som nechcela. Vedela som, že je koniec. Koniec nie len jeho života, ale aj môjho. Medzi nami bolo niečo viac, než len obyčajná láska. Niečo neopísateľné, ale nádherné. A teraz bol koniec.

Sanitka zastala a to bolo znakom príchodu do nemocnice. Vystúpili sme z tej pomalej dodávky a utekali na operačku. Ja som musela tvrdnúť v čakárni. Nezniesla som to. Nezniesla som pocit, že neviem, čo s ním je. Bože, nie teraz, prosím! Ešte nie je teraz...

Po štyroch hodinách vyšiel doktor z miestnosti. Pozrel sa na mňa a ukázal hlavou, že mám ísť ďalej.

Bez váhania som sa rozbehla s nádejou, že to bude v poriadku.

„Tony!“ vykríkla som, keď som vbehla do izby. Odpoveďou mi bolo len hlasné pípanie prístrojov a jeho ťažký dych. Podišla som k posteli, chytila ho za ruku a jemne ho pobozkala na pery.

„Bella,“ hovoril sťažka a mňa to tak trápilo.

„Pšššt, odpočívaj.“

„Bella, ľúbim ťa a vždy aj budem!“ hovoril mi.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa niečo povedať. „Aj ja ťa ľúbim a veľmi. Nikdy na teba nezabudnem, prisahám!“

Ľahla som si k nemu na postel a tuho ho objala. Vedela som, že je koniec a chcela som ho mať ešte pri sebe. Aspoň chvíľu...

„To je krása,“ vydýchol zrazu. „Vidíš ich?“

Nechápavo som na neho hľadela: „Koho?“

„No predsa tých anjelov!“

Rozhliadla som sa po miestnosti, ale nikde nikoho. „Tony, sme tu úplne sami. Nikto tu nie je.“

„Ty ich nevidíš?“ spýtal sa ma smutným hláskom.

„Nie.“

Pozeral sa kamsi dopredu a iskričky v jeho očiach boli také jasné.

„Bela, prosím ťa, postaraj sa o moju mamu. Viem, že ťa berie už ako svoju dcéru. A pamätaj, milujem ťa!“ povedal a zatvoril oči. Už navždy...

„Nie!“ vykríkla som a plakala ako o život. Kvôli plaču sa mi zle dýchalo, ale bolo mi to úplne jedno. Chcela som zomrieť, chcela som ísť za ním!

„Tony!“ vbehla do miestnosti jeho mama. Pozrela som na ňu uplakanými očami. Utekala som za ňou a objala ju.

Náš svet opustil jeden skvelý človek. Človek, ktorý bol pre mňa všetkým...

O pár mesiacov...

„Bella, poď sem!“ okríkla ma mama z kuchyne.

Zdvihla som sa z postele a išla za ňou. Od Tonyho smrti to išlo so mnou dolu vodou. Nechodila som do školy, s nikým som sa nerozprávala. Len som sedela v izbe a zamýšľala sa len nad jednou, jedinou vecou. O akých anjeloch Tony rozprával?

„Bella, nemôžem sa na teba pozerať. Je to s tebou katastrofálne! Veď pomaly ani neješ!“ hrešila ma mama. Už zasa...

„Mami, na toto teraz nemám náladu,“ povedala som a dala sa na odchod.

„Tak to nie! Ja viem, že Tony... že bol pre teba veľmi dôležitý. Mala si ho rada a...“

„Mala som ho rada?!“ vykríkla som a tým som jej skočila do reči. „Nie mami, nemala som ho rada. Milovala som ho! Bol pre mňa všetkým!“

Zarazene sa na mňa dívala. „Len zveličuješ, Bella.“

„Nie!“ vykríkla som a v kuchyni nastalo hrobové ticho. Ako to mohla povedať? „Vieš, ty to absolútne nechápeš. Tony bol človek, ktorý ma chápal, ktorý ma mal rád a vždy bol pri mne. Robil to, čo si ty toľké roky zanedbávala...“

Dívala sa na mňa a slzy sa jej tlačili do očí. Povedala som pravdu a vôbec ma to nemrzelo.

„Tak dosť!“ povedala po chvíli. „Ideš do Forksu!“

Autor: MishellCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Once - Prológ: