Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odpust mi 2.kapitola

06.06.2009 (09:30) • dida • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2968×

Oktober.

November.

December.

Január.

Február.

Čas plynie. Aj keď sa to zdá nemožné. Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolí. Ako keď sa do modriny nahrnie krv.Plynie nerovnomerne, podivne skáče alebo sa pokojne naťahuje, ale plynie. Dokonca aj pre mňa.

„Jacob...Jacob, nechaj ma. Ja nechcem žiť. Ja nedokážem žiť bez neho. Ja to nechcem." Kričala som na Jacoba. Keď sa ma ZNOVA pokúsil zachrániť, pred tým aby som sa mohla v pokoji zabiť.

„Bella, takto to už nejde. Nič s tým nenarobíš. Musíš ísť ďalej. Ja viem ako strašne ťa to bolí, ale musíš sa cez to preniesť. Proste odišiel." Povedal a mne zovrelo hrdlo. Vedela som rovnako ako on, že má pravdu. Ale ja som tu pravdu nechcela prijať.

„Jacob, prosím nechaj ma." Teraz som už bola zúfalá. Nevedela som čo mám robiť.

„Nie, Bella. Poď odveziem ťa naspäť domov." Povedal a zohol sa ku mne. Vzal ma do svojho teplého náručia a šiel pomaly ku môjmu autu.

Keď sme prišli domov odvliekol ma do obývačky a sadol si ku mne. Kolísal ma v náručí až kým som si neuvedomila, že musím ísť spraviť Charliemu večeru. Vonku už bola tma a Jacob bol stále u nás v obývačke.

„Jacob, ako sa dostaneš domov?" Spýtala som sa lebo tu nemal auto. On na mňa len mrkol a ja som hneď pochopila. Ako som mohla zabudnúť, že môj najlepší kamarát sa stal vlkolakom, krátko ako ONI odišli? Zistila som jednu super vec. Ja sa neviem priateliť s obyčajnými ľuďmi, vždy len s mýtickými bytosťami.

Všetci moji priatelia sa ma pokúšali po jeho odchode podržať, ale ja som bola ako oživlá mrtvola. Vôbec som nevnímala, nikdy som neodpovedala a jednoznačne som nikdy nezačala hovoriť sama od seba. Zo začiatku mi aj volali domov, ale po nejakom čase to prestali skúšať. Aj tak som im nezdvíhala. Teraz sa moji priatelia rozdelili na dve skupiny. Jedna je tá, ktorá je stále pri mne a to je Angela a jej frajer Ben. A druhou skupinou je tá, ktorá sa potešila, že ONI odišli a to je Mike, Jessika a ďalší.

Z mojich myšlienok ma vytrhol až Jacob keď mi mával pred tvárou rukou.

„Bella....Bella? Už si prítomná?" Spýtal sa ma a nahodil svoj starý úsmev.

„Čo?" Spýtala som sa zmätene, keď som sa znova vrátila do reality.

„Bola si mimo....asi tak 5 minút si pozerala úplne do blba." Zaškerila sa a bolo vidieť, že ho to veľmi trápi. Viem čo ku mne cíti, ale ja to nie som schopná opätovať. Zmierila som sa s jeho odchodom ale stále mi veľmi chýba.

Už som rozmýšľala ako by som sa zachovala, keď by som mala znova možnosť vidieť. Ale odpoveď stále nepoznám. Milujem ho, ale predsa opustil ma. Rozmýšľala som či by som sa k nemu vrátila ak by teda chcel. A odpoveď? Je rovnaká ako predtým. Neviem.

„Bella? Čo sa to s tebou deje?" Pýtal sa ma Jacob dookola.

„Nič. Len som sa zamyslela." Odbila som ho.

„Znova rozmýšľaš nad ním. Bella netráp sa, keď nemusíš. Sám ti povedal „zabudni". Tak ho poslúchni a zabudni. Začni znova žiť."

„Ale ja nechcem zabudnúť. Ty to nechápeš. Nikto to nechápe. Ja...Ja.." Nevedela som čo mám ďalej povedať, bola som taká zúfalá ako ešte nikdy. Nikto ma nechápe. Nikto nikdy neprežil to čo ja. Ani Jacob ma nepochopí.

Jacob ma strhol do svojho objatia a ja som si hlavu položila na jeho hruď. Začala som plakať, nemala som chuť prestať.

Keď som sa dostatočne vyplakala povedala som Jacobovi, že môže ísť domov. Chvíľu protestoval, ale potom mu z úst uniklo zívnutie a ja som ho doslova vyhnala z domu.

Večera pre Charlieho bola hotová. Ja som si šla spraviť praženicu a k tomu hrianky. Všetko som zjedla závratnou rýchlosťou. Keď som po sebe všetko umyla a upratala vbehla som do kupelky. Bola som veľmi unavená. Zúrivo som si vyčistila zuby a osprchovala sa. Ešte som sa šla pozrieť či už náhodou neprišiel Charlie. Nebol tu. Šla som sa pozrieť do kuchyne či mi nenechal nejaký odkaz, pretože nikdy nechodil takto neskoro. Na chladničke bol pripnutý odkaz.

Bella,

Chvíľu sa zdržím v práci. Nerob si starosti a choď si ľahnúť. Mám ťa rád.

Charlie.

Vôbec som si to nevšimla. Vybehla som hore do mojej izby a zababušila sa do perín. A poddala sa spomienkam. Spomínala som na naše prvé stretnutie, na náš prvý bozk, ale aj na to ako mi povedal, že ma nemiluje. Tento obraz sa mi zjavoval každý deň.

Po chvíli som zaspala. Spala som ako každú noc nepokojne. Sníval sa mi stále ten istý sen. Sen ako ma opúšťa. Znova som sa zobudila s krikom a aj s tým, že ma strašne bolí brucho. Vyškriabala som sa na nohy a utekala do kupelne. Nahla som sa nad záchod a zvracala. Toto sa mi deje v posledných 5 mesiacoch stále. Znova som si vytiahla moju kozmetickú taštičku. Vybrala som si kefku a vyčistila si zuby. Keď som ju vracala naspäť spadol mi pohľad na krabičku s....s...tamponmi.

Preboha. Tie ranne nevolnosti, všetko to jedlo. Ale ja nemôžem byť...tehotná. To predsa nejde. Posledný sex som ma s E...E...Edwardom. A predsa on je upír. A upíry nemôžu mať deti, sám mi to povedal. A bolo to pred vyše 5 mesiacmi a ja ešte nemám ani bruško. To nemôže byť pravda.

Musím to zistiť na 100%.

Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem zistiť svoje podozrenie. Ale čo ak sa mi to potvrdí. Čo budem robiť? Pýtala som sa sama seba. Teraz už nemám nikoho kto by mi mohol pomôcť.

Viem, že mám stále tie 2 zlaté kreditky od mojej najlepšej kamarátky. Alice. Našla som ich ešte v ten deň. A k nemu mi dala aj list. Pamätala som si ho veľmi dobre. Čítala som si ho najmenej milion krát. Už je taký opotrebovaný, že sa bojím, že sa mi za chvíľu rozpadne. A to som nechcela.

Drahá Bella,

Je mi to ľúto čo spravil môj brat. Kvôli tomu som sa s ním strašne pohádala. Strašne ma mrzí, že som ťa tu nechala sama. Nechcela som, ale on ma donútil. Pridala som ti aj tieto 2 kreditky. Ja viem, že to neospravedlní to, že som ťa tu nechala samú. Ale aspoň nejak som to chcela odčiniť, to čo som ti spravila a to čo ti spravil môj brat. Ver mi strašne ťa mám rada, ale inak to nešlo. A určite nezabudni na to, že sme stále najlepšie kamarátky. Tie peniaze použi rozumne. Ja viem, že veľmi nenakupuješ, ale možno sa ti zídu. Dúfam, že mi odpusíš.

Mám ťa strašne rada, Tvoja najlepšia priateľka Alice.

Potom ako som si ho prečítala po prvý raz strašne som plakala. 3 dni vkuse. Bolo to strašné už som myslela, že som vyplakala svoje zásoby slz, ale nebolo to tak. Hned ako som si spomenula na Edwarda zmustili sa ďalšie. Strašne mi chýba moja najlepšia kamarátka. A jej celá rodina....a hlevne on.

"Veeľmi mi chýbate. Všetci." Zašepkala som do ticha.

Ľahla som si späť do postele a po chvíli zaspala.

http://www.stmivani.eu/37-shrnuti-povidek/odpust-mi-3kapitola/

tot je ďaší dielik neviem kedy bude oficiálne zverejnený ale keby ste chceli tak tu vám ho dávam.

Autor: dida, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odpust mi 2.kapitola: