Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Od lásky k smrti, od smrti k láske - 4. kapitola

Od lásky k smrti, od smrti k láske - 4. kapitolaJedného dňa si uvedomíš aká je pre teba dôležitá, ale vtedy už bude neskoro. Možno.

„Nezvládnem to. Asi budem grcať,“ pošepkala som Thomasovi, keď sme vstúpili do školy. On sa na mňa iba súcitne usmial. Veď čo iné mohol robiť? Nesmeli sme im povedať, kvôli čomu tu sme.

Teraz bolo na škodu, že sme mali skoro úplne iné rozvrhy. Museli sme sa rozdeliť. Prvú hodinu ani druhú som, našťastie, nikoho z Cullenovcov nestretla. Až keď som prišla na tretiu hodinu, tak tam sedela Rose a Emmett. Obaja sa na mňa pozerali, keď som vstúpila do triedy. Emmett sa na mňa hneď začal usmievať, dokonca aj Rose sa pousmiala. Ja som si zachovala výraz pokrového hráča. Dokráčala som k lavici a sadla som si k Sienne, ktorá na mňa celý čas civela. Celú hodinu som cítila, ako ma prepaľovali pohľadmi.

Hodina skončila práve v čas, ešte o sekundu dlhšie a neudržím sa. Musela som sa odtiaľto dostať. Hneď ako zazvonilo, som si pobalila veci a vybehla z triedy. Thomasovi som napísala sms, že idem domov. Nastúpila do auta a odfrčala domov.

Edwardov pohľad:

Nemohol som uveriť, že je to ona. Bola stále taká krásna, keď nie krajšia, ako som si ju pamätal. Nikdy som ju nemal opúšťať.  Keď som videl, ako toho chlapca chytila za ruku, skoro som zinfarktoval. Určite sú spolu. Všetci súrodenci sa otočili na mňa a ja som len bezmocne pokrčil plecami. Všetci sme šli na prvú hodinu, veď čo iné nám zostávalo. Po dlhej dobre sme boli všetci znova spolu.

Na vyučovaciu hodinu som prišiel ako prvý. Otvoril som si knihu, ktorú som mal rozčítanú. Bola o láske. Stále som sa v myšlienkach vracal k obľúbenej pasáži:

Jedného dňa si uvedomíš aká je pre teba dôležitá, čo všetko by bola schopná pre teba spraviť. Pochopíš ako jej na tebe záležalo, ako tu stále bola pre teba zatiaľ čo ty si tu bol pre iné. Prídeš na to, že ona bola tá, ktorá si zaslúžila to, čo si dával vždy inej. Raz to príde, no v tej chvíli už bude neskoro. Bude po všetkom. Ona tu už pre teba nebude. Odíde. Ďaleko od teba. Niekam, kde sa nebudete môcť vídať. Na miesto, na ktorom bude s niekým iným. S niekým, kto jej k nohám položí aj modré z neba, len aby sa usmievala, len aby bola šťastná ako nikdy predtým. A v tej chvíli pochopíš, že si ostal sám. Sám medzi všetkými falošnými ľuďmi, medzi ktorými nebude nikto taký aká bola ona. Osoba, ktorú si mal tak strašne rád. Človek, pre ktorého návrat by si spravil čokoľvek na svete. No v tom momente ti dôjde, že už sa to nezmení. Odišla, a nič/nikto ti ju nevráti naspäť. Začneš spomínať na tie spoločné chvíle. Chvíle, ktoré by si najradšej zresetoval. Premietneš si v hlave tie momenty, keď ste sa spolu smiali, keď ste blbli ako malé deti. To obdobie tvojho života, o ktorom by si nikdy nepovedal, že sa skončí. Že ti bude len ďalšou spomienkou do zbierky. Ostaneš bezmocne stáť a budeš len počúvať to ticho, ktoré za sebou nechala. To prázdno, ktoré po nej ostalo. . . A v tej chvíli bude zbytočné premýšľať o tom, kto má na tom vinu. Stalo sa, nevrátiš to späť. Uspokojíš sa s niekým, kto jej bude podobný. S niekým , kto ti bude pripomínať osobu, o ktorú si prišiel. Budeš sa usmievať, vravieť aký si šťastný, no v duchu si budeš uvedomovať, že nikto nebol, nie je a nebude ako ona. Osoba, ktorú si navždy stratil...“

Bola to pravda. Stále som sa obviňoval za to, že sme ju opustili. Boli sme rodina. Stále sme určitým spôsobom, len jeden z nás chýba.

Alice mi asi nikdy neprestane vyčítať, že sme odišli. Ona jediná mi to od začiatku celé vyhovárala, vrieskala po mne, ale ja som bol neodbytný. Moji rodičia stáli pri mne, hoci v myšlienkach so mnou nesúhlasili, ale nahlas by to nikdy nepovedali.

Celý deň som ju hľadal v myšlienkach ľudí. Vedel som, že po tretej hodine odišla. Ale stále som dúfal, že sa vráti. Nemohol som uveriť, že je z nej upír. Nakoniec sa stala tým, pred čím som ju chcel chrániť. V hlave som mal množstvo otázok. Kto ju premenil? Kto je ten Thomas a ako dlho sú už spolu. V hlave som mal totálny chaos.

Deň v škole ubehol rýchlo. Hneď ako sme došli domov ma rodičia aj súrodenci bombardovali v myšlienkach. Chceli vedieť, čo teraz. Ale ja som netušil, čo robiť. Zrazu toho bolo na mňa veľa. Musel som odísť. Vybehol som von a ani sa neobzrel. Po pár minútach behu som sa zastavil na lúke. Sadol si do trávy a snažil sa premýšľať.

Zrazu som začul niekoho ako beží lesom. Vietor fúkal dobrým smerom, ale vôňu tohto upíra som nepoznal. Chcel som tomu upírovi prečítať myšlienky, ale nepočul som ich. To mohlo znamenať jediné.

„Bella,“ vydýchol som.

Musela ma začuť, lebo spomalila do chôdze. O pár sekúnd nato som ju uvidel, ako vyšla na druhej strany lúky. Bola ako anjel. Ligotala sa na slnku. Nemohol som uveriť vlastným očiam.

„Bella,“ opäť som musel zopakovať jej meno.

„Edward,“ povedala.

„Čo tu chcete?“ opýtala sa.

Zarazil ma jej nepriateľský tón. Ale v tej chvíli mi to nevadilo. Zdalo sa mi niečo na nej zvláštne. Bol som ňou tak okúzlený, že som nevedel prísť na to čo.

Až po chvíli som si uvedomil, čo to je. Jej oči. Nemala ich zlaté, ale ani červené. Mala ich čierne. Nemala by byť nasýtená, keď chodí do školy medzi toľkých ľudí?

Po chvíli som si uvedomil, že som jej vôbec neodpovedal na otázku.

„Carlisle dostal ponuku ako učiteľ, tak sme prišli všetci,“ povedal som.

„Prečo práve sem?“

„Zdalo sa nám to vhodné miesto,“ povedal som

„Kto ťa premenil?“ opýtal som sa.

Len nadvihla jedno obočie, pokývala hlavou, otočila sa a odišla.

„Bella, počkaj,“ skríkol som.

Ale neskoro, rozbehla sa preč. Dlho som tam len tak sedel. Nevedel som, čo robiť. Po pár hodinách za mnou prišla Alice.

„Bola tu?“ opýtala sa, keď zacítila vôňu neznámeho upíra.

„Hej,“ odvetil som.

„Dozvedel si sa niečo?“

„Vôbec nič.“

Po chvíli ticha sme sa rozhodil, že sa vrátime.  Doma na nás už čakali. Ako prvý ku mne pristúpil Carlisle.

„Musíme si s ňou ísť pohovoriť,“ povedal.

„Nemyslím, že sa bude chcieť s nami rozprávať. Po tých rokoch. Mohla nás sama nájsť, ak by chcela,“ odvetil som.

„Musíme od nej zistiť aspoň niečo,“ pridala sa do rozhovoru Esme.

„Dobre,“ nakoniec som súhlasil.

Podľa školských záznamov už Carlisle zistil, kde býva. Hneď sme sa vyrazili. Bývala asi polhodinky rýchlej jazdy od nás.

Keď sme dorazili pred ich dom, počul som ako Alice a Rose obdivne hvízdli. Zaklopali sme na dvere, hoci nás úž museli počuť. Po pár sekundách otvorila dvere. A ja som zas bol očarený jej krásou.

„Bella,“ vydýchol som.

Ona len zarazene stála vo dverách. Po chvíli k nej pristúpil ten druhý upír.

„Cullenovci, ake milé... prekvapenie,“ povedal.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Od lásky k smrti, od smrti k láske - 4. kapitola:

 1
1. Bella133
24.08.2016 [8:27]

Pokračuj skvele

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!