Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nuž, som diablik - 7. kapitola

11.04.2010 (20:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1662×

7. kapitola - škola, školička...

No a tak sa teda začalo sťahovanie. Jake a Embry si len odskočili do neba po svoje neobmedzené kreditky a... Nie robím si srandu. Proste sa len tak ku mne nasáčkovali a zabrali moju posteľ!

„Pozri, ja som návšteva, potrebujem pohodlie,“ obhajoval sa pokojne.

„A ja snáď nie som! Moje miesto!“ začal sa byť o moju krásnu postieľku aj Embry.

„Čo takto dopriať pohodlie právoplatnej majiteľke a dáme?“ spýtala som sa ich podráždene s dôrazom na poslednom slove a so značnou iróniou v hlase.

„Och, jasné. Prepáč. Až nejakú nájdeš, daj vedieť, zatiaľ si ju nechám,“ povedal Jake a ľahol si.

„Myslela som seba!“

Jake sa prekvapene pozrel na mňa a v hlave sa mu začali otáčať koliečka. Po chvíli nahodil chápavý výraz. Skoro som videla, ako sa mu nad hlavou zasvietila žiarovka.

„No jasné! Ty chceš, aby som ti ustlal na sedačke?“ pýtal sa a začal sa stavať.

Vyvalila som oči – povedala som snáď čosi také? Radšej som len prikývla a so zdvihnutou hlavou odišla. Videli ste niekedy takého debila? Takého ani sám Diabol nevidel... A to som k Luckovi priviedla všelijaké exempláre.

Ráno v škole bola ku mne nasmerovaná všetka pozornosť. No... Veď kto by si nevšimol dievča, vedľa ktorého kráčajú dvaja svalnatí chalani s chrupom ako po každodennom bielení? Fakt sila!

Keď sme prišli do prijímacej miestnosti, natrafili sme tam opäť na tu čúzu s “perfektnou“ vizážou. Podala im ich rozvrh a pri pozdrave zošpúlila svoje pery do úsmevu, ktorý považovala za zvodný snáď len ona sama. Jake s Embrym zase zažali svoje lampičky alias hollywoodske úsmevy a mohli sme ísť. Každý z nich mi potom ukázal rozvrh a porovnala som ho s tým svojim.

No, to bude drina, len málo hodín sme mali spoločných. Ale prvú sme mali spoločnú všetci traja.

Cestou do triedy sme sa museli predierať cez dav ľudí, pretože každý bol zvedavý na nové prírastky. Avšak niektorým dievčatám stačil jeden môj pohľad, aby sa stiahli a nechali nás na pokoji. Iné sa však odradiť nedali a obskakovali Anjelikov, akoby sa chceli dostať do neba. Oni sa však vôbec netvárili, že by im to vadilo. Práve naopak. Na každé dievča sa neodolateľne usmiali a odpovedali na jeho dotieravé otázky. Doslova si to užívali a na by aj zabudli. No veď ja im to ešte vytmavím...

Prvá hodina ubehla celkom rýchlo, popravde ani neviem, čo bolo. Jediné, čo som z hodiny mala, bol rozhovor dvoch spolužiakov v lavici za mnou, na ktorý sa nedalo nereagovať.

„Nejako si mimo,“ prehovoril jeden k spolusediacemu.

„Nemám buchtu a neviem, kde by som k nej prišiel,“ prehovoril druhý. Buchtu?!

„No poviem ti, všade. Na diskotéke...“

„A čo takto v oddelení pre hluchonemých?“ otočila som sa k nim a so zdvihnutým obočím som sa na nich pozerala. Ani nestihli zareagovať na moju vetu, keď som začula výbuch smiechu. Otočila som sa a zbadala som pôvodcu tej spŕšky slín. Nebol to nik iný, ako naša modeločka Cullen.

„Len sa nesmej, za taký piskľavý smiech sa do modelingu nedostaneš,“ frflala som a otočila som sa späť na učiteľa. Radšej som sa tvárila že nevnímam jeho pohľad typu ´ja modeling robiť nebudem.´ predstavte si k tomu výraz zúrivého býka a mierneho vrčania a uvidíte to, čo ja kútikom oka – zamračeného Edwarda Cullena.

A to sa dnešný deň ešte ani zďaleka nekončil. Po celý deň ma z každej strany ožaroval ten anjelský chrup, až som mala pocit, že som v solárku. Už rozumiem upírom, čo sa držia v tieni. Keď je slnka veľa, tak ho je príliš.

Zvyšok dňa bol až do obeda zase len priemerný.  Presúvala som sa z hodiny na hodinu a snažila sa im vysvetliť, že by mali trochu brzdiť... Už z nich bola hotová minimálne polovica nášho ročníka.

Na obede ku mne pribehla Alice.

„Nechcete si sadnúť k nám?“ spýtala sa priateľky a hlavou kývla ku ich stolu. Ja som však len záporne pokrútila hlavou. To až jej smutný úsmev ma donútil reagovať aj slovne.

„Vedľa toho namyslené šaška sedieť nebudem. Okrem toho by sme sa tam tlačili.“

Tak nás Alice nakoniec nechala sedieť osamote, ale každú chvíľu hádzala na mňa psí pohľad. Bolo mi jej ľúto, ale čo som mala robiť? Okrem toho to očividne liezlo na nevy Edwardovi, ktorý ak ju uvidel s tým nevinným pohľadom, tak jej niečo nepekné povedal. Okrem toho si k sebe urazene tisol to dievča a každú chvíľu na mňa neprívetivo zazrel. Tomu sa hovorila idylka.

Pozrela som sa späť na svojich spoločníkov pri obede, ktorý sa usmievali na každú stranu, akoby si pýtali ďalšiu pozornosť dievčat. Tak toto sú tí slávni anjeli?

„Tak fajn, ja som svoju vašu požiadavku splnila... Je rad na vás,“ pripomenula som im a tým si vyžiadala ich pozornosť. Toto je vážne! Tu ma to skutočne veľmi nebaví, chcem ísť do temna. A chcem a chcem – dupla som si pod stolom nohou. A pôjdem tam.

Len musím Luckovi doniesť tých upírov.

„No a nemohli by sme si dať ešte deň pauzu? Ešte sme sa neusadili... Alebo by sme mohli vyraziť hneď v piatok,“ dodal, keď som videl môj zúrivý výraz.

„Čo najskôr,“ kývla som už pokojnejšie hlavou.

„Páni, ty vieš, ako niekoho vydesiť,“ priznal sa Embry šeptom.

„Dnes je streda, takže by sme mohli zvoliť nejakú taktiku,“ povedala som a ignorovala jeho poznámku.

„Ale nebuď taká upnutá, Diablik, stačí, ak ho mi zachytíme, zavedieme ťa k nemu a ty ho potom... no veď vieš... ´oddeláš´... roztrháš... zotrieš zo sveta...“

„Pochopila som to. Skús to povedať ešte raž a poletíš za všetkými svätými,“ vyhrážala som sa.

Zvyšok dňa bol už nudný. Škola si síce nezvykla na nováčikov, ale aspoň neotravovali všetci tak otvorene. Možno si zoznamovanie nechajú na neskôr, no aj tak som bola za tú zníženú pozornosť vďačná.

Po škole moji dvaja anjelici odmietli ísť domov, tak sme sa vybrali do kaviarne.

„Takže, aký bude plán...“ začala som, ale nedokončila. Ten zvoniaci mobil sa vážne nedal prekričať, tak som teda nedočkavo pozrela na Embryho, ktorý môj pohľad pochopil a hovor vzal.

Radšej som sa ani veľmi neunúvala počúvať, pohľadom som si zavolala čašníka a objednala som si ďalšie pitie.

„No, keďže som už splnila svoju časť dohody, je rada na vás.“

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nuž, som diablik - 7. kapitola: