Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 18. kapitola

15.12.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 684×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

Terryho návšteva ma vyviedla z miery. Nevedela som prestať myslieť na jeho osobu, stojacu v našej predsieni. Niečo, hoci som nevedela čo, mi na tom celom prišlo zvláštne a hoci som ho mala stále v hlave, divnejšia mi prišla návšteva Edwarda. Vyhýbal sa mi dva týždne a potom sa zrazu objaví pred našimi dverami a zhodou okolností to bolo v tom čase, kedy v kuchyni sedel Terry. Buď zhoda náhod alebo sa so mnou niekto hrá nepeknú hru. Snažila som sa Edwardovi zvyšok dňa dovolať, no nedvíhal mi telefón.

Poobede ma navštívila Alice. Vedela o mojej návšteve, zrejme od Edwarda a vypytovala sa na to Terryho. V skratke som jej opísala, kto to bol a nezabudla som podotknúť aj to, že sa tu Edward zjavil a teraz ma opäť ignoruje. Prekvapila ma Alicina reakcia, pred tým sa Edwarda nepriamo zastávala a teraz krútila hlavou nad tým, aký je to somár. Musela som sa tomu pousmiať, možno moje predošlé správanie k niečomu predsa len bolo. Bohužiaľ sa tu Alice nezdržala dlho, vraj má čosi s Jasperom a tak som sa opätovne snažila dovolať jej bratovi.

„Prosím?“ ozvalo sa konečne v telefóne.

„Ahoj,“ hlesla som, no ďalej som nevedela pokračovať. Aj na opačnej strane bolo chvíľu ticho.

„Ahoj Bella,“ ozvalo sa po chvíli. Moje srdce poskočilo. Počuť moje meno z jeho úst, hoci len v telefóne, ma neskutočne potešilo.

„Mohli by sme sa porozprávať? Nemyslím po telefóne ale osobne. Nedal si mi dnes príležitosť a chcela by som si určité veci vyjasniť.“ Keď som to vyslovila, začala som sa obávať Edwardovej reakcie. Čo ak sa opäť stiahne?

„Vieš, dnes som ťa navštívil, aby sme sa porozprávali, no mala si návštevu a nechcel som rušiť. Ak chceš môžem prísť zajtra a môžeme sa ísť prejsť. Malo by byť celkom pekne.“ Vysypal zo seba a ja som ostala prekvapene sedieť na posteli. Skôr som sa prikláňala k tomu, že  sa opäť stiahne a nie, že budeš súhlasiť.

„Môže byť. Bude ti to vyhovovať o druhej?“ spýtala som sa, no snažila som sa krotiť svoje nadšenie. Možno mi len chce objasniť prečo ma ignoroval a ukončí naše priateľstvo aj osobne.

„Dobre budem tam. Už musím ísť, tak zajtra.“ Nečakal ani na pozdrav a telefón ostal hluchý. To ma nepotešilo, skôr naopak. Pocítila som slzy, ktoré sa mi ako už mnohé dni pred tým začali tlačiť do očí. Toľko som neplakala ani po rozchode s Terrym a to už je čo povedať.

„Bella, poď sem!“ ozval sa z prízemia ockov hlas. Znel naozaj vážne a tak som sa radšej rýchlo rozbehla dole. To by som však nebola ja a tak som z posledných troch schodov doslova zletela. Našťastie sa mi nič nestalo, no všimla som si ako sa ockovi mierne zdvihli kútiky.

„Som v poriadku, ak ťa to teda zaujíma!“ naoko urazene som sa na neho pozrela. To už nevydržal a začal sa smiať.  

„Ty moje nešťastie. Chcel som ti len povedať, že ma neodkladne zavolali do práce. Tu máš peniaze, objednaj si pizzu alebo niečo a dávaj na seba prosím ťa pozor. Zamkni za mnou a nie, že budeš robiť nejaký večierok. Prídem až ráno.“ Oznámil mi. Napadlo ma, že by som sem pozvala Alice, no spomenula som si, že má nejaký program s Jasperom. O Edwardovi nemohla byť ani reč, nakoľko sa máme stretnúť až zajtra. Len som ockovi prikývla, dala som mu pusu na líce a sledovala som, ako odchádza. Zamkla som a uvažovala som, či si objednám nejaké jedlo. Nemala som však hlad, tak som si šla radšej ľahnúť. Dnešný deň bol pre mňa naozaj náročný a bolesť v hlave mi to dala patrične najavo. Ani neviem, ako, zaspala som. Nebol to však pokojný spánok. Mala som divné sny.

Stála som uprostred lúky, ktorú mi ukázal Edward. Keď som sa okolo seba rozhliadla všimla som si, že na jednom konci stojí Terry, zatiaľ čo na druhom Edward, ktorý ku mne naťahoval ruku a v očiach mal neskutočnú bolesť a strach.

„Edward?“ šepla som a chcela som ísť k nemu, no nedokázala som sa ani pohnúť. Vystrašene som sa pozrela na svoje nohy a uvedomila som si, že nestojím ale sedím a som priviazaná ku pňu stromu.

„Čo sa to deje?“ vystrašene som vykríkla. Na Terryho tvári sa zrazu objavil víťazný úsmev a rozišiel sa smerom ku mne. Zmätene som sledovala situáciu predo mnou. Zatiaľ, čo Terry bol každým krokom bližšie ku mne, Edward sa vzďaľoval.

„Už si pochopila, že navždy budeš moja?“ spýtal sa Terry, keď bola jeho tvár centimeter odo mňa a chcel ma pobozkať, zatiaľ čo ja som uprene sledovala miznúceho Edwarda a z úst mi vyšiel zúfalý výkrik.

S výkrikom som sa prebudila a poobzerala som sa po svojej izbe. Bol to len sen. Divný a nepríjemný sen. Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali pol siedmej ráno. Vzdychla som si, pretože po tej nočnej more som nemala chuť opäť upadnúť do spánku. Radšej som vstala z postele, rýchlo sa osprchovala a zišla som dole. Pripravím raňajky sebe a aj ockovi, ktorý sa po takýchto šichtách zvyčajne vracal okolo siedmej najneskôr o pol ôsmej. Nemohla som však z hlavy dostať ten sen. Nechápala som, o čo tam išlo a prečo sa mi o nich vôbec snívalo. Terry bol predsa minulosť, ktorú teraz pripomínali len ruže na linke. Edward bol naopak ten, čo si uchmatol moje srdce aj keď o tom nemal ani tušenie. V takomto zamyslenom rozpoložení ma našiel aj ocko, ktorý sa vrátil na minútu presne o siedmej. Prekvapene na mňa pozeral, no keď zbadal pripravené raňajky z chuti sa do nich pustil. Keď dojedol, vyspovedal ma, čo mám dnes v pláne a odobral sa spať. Aj tak bolo zbytočné hovoriť mu o Edwardovi, pretože spí najviac do dvanástej takže ma uvidí, keď budem odchádzať.

Nanešťastie, tým že som vstala tak skoro sa mi deň neskutočne vliekol. Zakaždým, keď som sa pozrela na hodiny som mala pocit, že sa vôbec nepohli. Do druhej mi stále ostávalo hrozne veľa času. Chcela som navariť obed, no zistila som, že doma nič nemáme a tak som využila peniaze od ocka a objednala som pizzu. Prišla práve, keď sa zobudil a tak mal aj on teplý obed.

„Prečo si si neobjednala pizzu už včera?“ spýtal sa ma, keď sme spolu jedli v kuchyni.

„Nebola som hladná a vidíš ako dobre. Budeme musieť skočiť na nákup. Už tu nie je takmer nič z čoho by som mohla variť.“ Usmiala som sa na ocka. Zahanbene sa pozrel do taniera s pizzou. Vedela som, že by mi zniesol aj modré z neba a hanbil sa, že tu nie je nič k jedeniu.

„Môžeme ísť dnes čo povieš?“ opýtal sa ma zbrklo. Celý ocko.

„Dnes mám už program. Ale myslím, že by si to tento krát zvládol aj sám, čo ty na to?“ žmurkla som na neho. Prekvapene sa na mňa pozrel, vraj som ráno nehovorila, že mám nejaký program.

„Idem sa prejsť s Edwardom. Dlho sme sa nevideli, tak snáď s tým nemáš problém.“ Nadhodila som opatrne, no jeho reakcia ma milo prekvapila. Len sa usmial a pokrútil hlavou, že nie.

Keď sme dojedli a ja som upratala kuchyňu zrazu som mala do príchodu Edwarda strašne málo času. Ponáhľala som sa a opäť som nedala pozor. Nakopla som si malíček o roh postele a poskakujúc na jednej nohe som sa snažila navliecť do riflí. Keď sa ozval zvonček, mala som práve napoly oblečený sveter. Ocko otvoril a zreval na mňa, že je tu Edward. Rýchlo som sa na seba pozrela do zrkadla a ostala som zhrozená. Tvár som mala od toľkého zhonu a bolesti z narazeného malíčka celú fľakatú, očí červené, lebo ma môj nakopnutý malíček rozplakal a vlasy strapaté, pretože som nedokázala prepchať hlavu cez otvor na svetri. Nemala som však už čas a tak som si len učesala strapaté vlasy a mala som pocit, že zo schodov schádzam napol plešatá, pretože som ich vôbec nešetrila a hrebeňom som šklbala ako divá. Keď som sa pozrela na Edwarda v duchu som zaúpela, pretože vyzeral ako vždy dokonalo. Zas pri ňom budem vyzerať ako škaredá mladšia sestra.

„Ahoj,“ pozdravil ma s úsmevom. Odzdravila som ho, rýchlo som sa obula a rozlúčila som sa s otcom. Pri nasadaní do auta mi podržal dvere. Za každú cenu gentleman, celý Edward. Cesta autom bola tichá. Bála som sa začať a nervózne som si žmolila lem svetra. Pozerala som von oknom, aj keď som miestami cítila Edwardov pohľad na mojom zátylku.

Ani som sa nenazdala a Edward parkoval na obvyklom mieste. Vystúpila som z auta a pomalým krokom som sa vybrala po lesnej cestičke smerom k lúke. To ticho medzi nami už bolo neznesiteľne, no nevedela som, ako ho prelomiť.

„Bella,“ začal zrazu Edward a tak som sa na neho prudko otočila. To som asi nemala robiť, pretože som si nevšimla konár, ktorý bol predo mnou a narazila som doň plnou silou. Mierne som sa zapotácala a ohmatala som si hlavu. Žiadna krv netiekla tak som bola celkom pokojná. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý sa nahlas rozosmial.

„Čo sa smeješ?“ naštvane som sa na neho oborila.

„Chcel som ti povedať, pozor strom, ale ty si sa otočila a...“ Nedokázal ani dokončiť vetu, smial sa ako šialený. Urazene som sa otočila a pridala som do krku. Tentoraz som si dávala pozor, aby som o nič nezakopla a neudrela sa. Po chvíľke ma Edward dobehol a tváril sa previnilo ako malý chlapec.

„Prepáč, nebudem sa už smiať. Si v poriadku?“ spýtal sa a prezeral si moju tvár.

„Áno, som v pohode. Môžeme ísť ďalej.“ Snažila som sa tváriť urazene, no po chvíľke to prišlo vtipné aj mne a keď som sa znova pozrela na Edwarda musela som sa na neho usmiať. Úsmev mi opätoval a moje srdce sa zas rozbehlo šialenou rýchlosťou. Po chvíli sme sa konečne dostali na našu lúku. V hlave sa mi vynorili obrazy z môjho sna a jemne som zaváhala. Edward si to všimol a spýtavo sa na mňa pozrel, ja som však len zakrútila hlavou a vybrala som sa do stredu lúky. Edward si ku mne prisadol a tak ako ja som bola nervózna v aute, teraz mi pripadal poriadne nervózny on.

„Edward, prečo si včera prišiel?“ spýtala som sa ho po chvíľke priamo. Nechcela som okolo toho chodiť ako okolo horúcej kaše.

„Chcel som ti vysvetliť, prečo som sa ti vyhýbal,“ pošepkal s hlavou stále sklonenou a ja som sa zachvela. Žeby som sa konečne dočkala vysvetlenia?

„Počúvam.“ Nervózne som ho vyzvala. Na jednej strane som sa tešila, že sa konečne dozviem pravý dôvod, no na druhej strane mnou lomcoval strach. Edward bol na tom zrejme rovnako, pretože sa pár krát zhlboka nadýchol kým začal.

„Nemôžem ti povedať všetko, no môžem ti povedať aspoň to dôležité.“ Začal a ja som sa nervózne nadýchla. Toto nezačína dobre.

„Zľakol som sa.  Vieš, ja a moja rodina, nikdy sme sa nepriatelili s nikým tak ako s tebou. Od začiatku sme vedeli, že chceme byť tvojimi priateľmi a tak sme sa snažili, aby si nás vzala na milosť.“ Pousmial sa nad vlastnými slovami, zatiaľ, čo ja som so zatajeným dychom počúvala.

„Keď si si nás k sebe konečne pustila, bol som rád. Nie len za seba ale aj za Alice a mojich súrodencov, no postupne sa hlavne u mňa niečo začalo meniť a toho som sa zľakol. Začal som si viac a viac užívať chvíle strávene s tebou osamote a to ma vyľakalo. Nikdy som nemal tak blízku osobu, ktorej by som veril a bol s ňou rád tak ako to je pri tebe. Vystrašilo ma to. Začal som sa báť, že by som mohol ja sklamať teba alebo naopak ty mňa. Celé tie dva týždne som sa ti vyhýbal hoci mi za to celá rodina nadávala. Pre nich som bol somár a najmä pre Alice, pretože mi sľúbila, že ti nepovie dôvod toho, prečo sa ti vyhýbam. Avšak to akú chybu som urobil, som si uvedomil až keď tvoj otec volal môjmu, vraj si sa stratila v lese a nejakým zázrakom si sa ocitla pred dverami. Chcel som ísť okamžite za tebou, no Carlisle mi to zakázal, vraj musíš odpočívať. Preto som za tebou prišiel včera, no prekvapila ma tvoja návšteva.“ Vyspal zo seba a ja som sa na neho len mlčky pozerala. Konečne sa na mňa pozrel a v očiach mal obavu. Bál sa ako to celé vezmem, no ja som sa na neho nedokázala hnevať. S úľavou som sa mu vrhla okolo krku. Bola som šťastná, že mám späť svojho kamaráta aj napriek tomu, že moje city k nemu boli omnoho silnejšie. Edward mi objatie opätoval a konečne sa zasmial. Neviem ako dlho sme sa objímali, no nakoniec sme sa od seba odlepili a usmievali sme sa na seba ako slniečka.

„Nehnevaj sa, ale Alice má pravdu. Si somár!“ povedala som mu po chvíľke so smiechom.

„Ja viem.“ Zasmial sa aj on.

„Vieš si predstaviť, koľko krát som premýšľala nad tým, či som urobila niečo zlé?“ vyblafla som na neho.

„Nie ty by si nikdy neurobila nič zlé. To ja som na vine a hrozne ma to mrzí.“

„Pre tento krát máš odpustené, no do budúcna si rozmysli, čo urobíš.“ Plesla som ho po ramene a obaja sme sa rozosmiali. Ešte hodnú chvíľu sme sedeli na lúke a keď sa začalo stmievať vybrali sme sa domov. Dnes mi bolo po dlhej dobe zas príjemne. Edward mi veľmi chýbal, no nebudem mu to vešať na nos. Aj ocko si všimol, že som veselšia no okomentoval to mlčky a so zdvihnutým obočím.

Keď sa pri dverách ozvalo zaklopanie, nadšene som utekala otvoriť. Myslela som si, že je to opäť Edward, no keď som dvere otvorila ostala som paralyzovane stáť a pozerať sa na nezvanú návštevu.

Toto je zatiaľ najdlhšia kapitola tak snáď sa vá bude páčiť. Od teraz to bude aj troška napínavé a akčnejšie.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 18. kapitola: