Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 14. kapitola

02.12.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 561×

Prešli už dva týždne, čo ma Edward ignoruje. Snažila som sa k nemu dostať, no nechodil do školy, telefón nebral a vždy keď som bola s Alice u nich doma, on tam nebol. Alice sa vždy tvárila, že nevie kde je, no ja som mala pocit, že mi niečo tají. Nebola som domýšľavý typ, no niečo mi na tom celom proste nesedelo. Hocikedy som odviedla náš rozhovor na Edwarda, zakaždým sa tvárila, že ma nepočuje alebo začala básniť o nových topánkach. Po štrnástich dňoch som to už nevydržala.

„Mám toho dosť! Chcem vedieť, prečo ma tvoj brat tak náhle začal ignorovať. Ja viem, že ty o tom vieš, Alice, buď mi konečne povieš pravdu alebo sa môžeme rozlúčiť. Naozaj nemám náladu na klamstvá a hry,“ vybuchla som sa svoju kamarátku. Sledovala som ako sa Alicina vždy usmiata tvár zmenila na prekvapenú. Keby to bola iná situácia asi by som sa začala smiať, no teraz mi do smiechu nebolo.

„Bella, prepáč, rada by som ti povedala čo sa deje ale nemôžem. Ver mi prosím, že ti neklamem ale toto je rozhodnutie môjho brata, ja s tým nemôžem urobiť nič,“ smutne povedala a pozerala sa pritom do zeme. Bolo mi jej ľúto, no nemohla som sa nechať obmäkčiť jej smutným výrazom.

„Takže rozhodnutie tvojho brata áno? A mňa sa na nič nikto nespýtal a ani mi nikto nehodlal nič povedať?“ začínala som zúriť, pretože mi to prišlo nelogické. On sa rozhodol a nemal k tomu žiaden dôvod.

„Nechaj to tak Bella. Ver mi, bude to lepšie.“ Presviedčala ma o niečom, čomu zrejme sama neverila čomu odpovedal aj tón jej hlasu.

„Alice, prosím ťa s týmto na mňa nechoď. Ja nie som naivná a ani hlúpa. Proste buď mi niekto konečne povie čo sa to tu deje, alebo tam sú dvere a dovidenia!“ Nekompromisne som ukázala na dvere.

Alicine oči sa prekvapením rozšírili, no nakoniec len sklopila hlavu a odišla. Po jej odchode som ostala prekvapene pozerať na dvere ja. Nečakala som, že odíde. Naopak som dúfala, že sa mi z nej podarí vytiahnuť čo sa vlastne stalo. Môj plán však zlyhal. Pocítila som slzy derúce sa mi do očí. Rýchlo som zažmurkala, aby som ich odohnala ale neúspešne. Zosunula som sa z postele na studenú podlahu, pritiahla som si kolená ku brade a objala si ich rukami. Snažila som sa tlmiť moje vzlyky, keďže ocko bol doma a nechcela som, aby ma počul.

Premýšľala som, čo bude ďalej. Edward ma ignoruje, Alice som odohnala a v tomto momente som sa cítila neskutočne sama. Jedine po čom som túžila bola Edwardova prítomnosť. Chýbali mi naše spoločne strávené dni a dokonca aj jeho snaha naučiť ma hrať na klavíri. Vedela som, že posedávaním v mojej izbe nič nezmôžem a tak som sa ako mnoho dní pred tým, vybrala na prechádzku. Obliekla som na seba prvé čo som videla, na ocka som húkla medzi dverami a už ma nebolo.

Môj cieľ bol jasný. Vedela som, že na to dokonalé miesto by som trafila aj so zavretými očami. Prechádzala som sa lesom a užívala som si to ticho, no moja myseľ mi neustále odbiehala k udalostiam posledných dní. Stratila som Edwarda a Alice som od seba odohnala. Zostala som sama ako tomu bolo, aj keď som sa sem prisťahovala. Vtedy som nechcela nadviazať nové priateľstvá, lebo som sa bála zlomeného srdca alebo stratenej dôvery. Dnes sa prechádzam po lese a uvedomujem si, že hoci mi Edward zlomil srdce, dôveru som stratila sama v seba a tým som odohnala aj svoju priateľku.

Ponorená do myšlienok som si neuvedomila, že som zišla z chodníka. Poobzerala som sa okolo seba, no nevedela som si zaradiť, kde sa nachádzam. Snažila som sa dokonca orientovať aj podľa slnka, no dnes bolo pod mrakom, takže som mala smolu. Začínala ma pohlcovať panika, pretože som so sebou nemala ani telefón a nebola som oblečená na dlhší pobyt v lese. Panika vo mne začala naberať na sile a ja som sa zúfalo otáčala okolo svojej osy v snahe zistiť odkiaľ som prišla. V diaľke niečo prasklo a ja som vystrašene poskočila a zaostrila tým smerom odkiaľ ten zvuk prišiel. Až teraz som si uvedomila, že les neprirodzene stíchol a tak som dokonale počula každý zvuk. Začínala som sa cítiť nepríjemne a dokonca som mala pocit, že ma niekto sleduje. Snažila som sa nájsť v lese niečo, čo by tomu nasvedčovalo, no nikde okrem mňa nebolo ani živej duše.

Zhlboka som sa nadýchla v snahe upokojiť samú seba a vybrala som sa smerom, ktorý mi prišiel ako ten správny. Celý čas som sa znepokojene otáčala, pretože som neustále cítila niečí pohľad na mojom zátylku, z ktorého som mala husiu kožu. Les okolo mňa začal tmavnúť, vedela som, že o chvíľku neuvidím ani na krok. Spomenula som si na ockove slová o tom, ako nemám chodiť do lesa, keď viem že sa rýchlo stmievať.  Pridala som do kroku s nádejou, že idem správnym smerom a čoskoro budem doma.

Neviem, koľko času ubehlo, no les sa zotmel a ja som s ťažkosťami videla meter pred seba. V tejto chvíli som si bola naozaj istá, že som sa stratila. Stratená v lese, bez telefónu a iba v tenkej bundičke veštilo veľký problém. Vedela som, že ak v tejto tme budem pokračovať aj ďalej, môžem sa stratiť ešte viac. Neďaleko odo mňa ležal vyvrátený strom, ktorý mi mohol poskytnúť úkryt pre túto noc. Schúlila som sa do klbka, snažiac sa zahriať a modlila som sa, aby som túto situáciu prežila. Ráno múdrejšie večera a určite sa mi bude lepšie hľadať cesta domov ráno ako teraz. Jediné, čo ma trápilo bol ocko. Určite už má strach a organizuje celoštátne pátranie.

Vzduch okolo mňa citeľne ochladol, bol predsa len začiatok novembra a noci vo Forks už bývali chladné. Zima sa začala predierať pod moje oblečenie a tak som sa schúlila ešte viac, snažiac sa potlačiť triašku, ktorá na mňa dorážala. Začala som si uvedomovať, že toto bude ešte veľký problém a do očí sa mi drali slzy. Bola to zmes zúfalstva, strachu a hnevu, že som sa tak hlúpo vybrala smerom, o ktorom som ani len netušila, či je správny. Neostávalo mi nič iné, len sa modliť, aby som túto noc zvládla. Zima sa ma zmocňovala každou minútou viac a viac. Moje telo sa snažilo zahriať, no zima bola silnejšia.

Sama neviem, ako dlho som pod tým stromom ležala, no moje oči sa po čase začali zatvárať. Snažila som sa zostať hore, vedela som, že pokiaľ zaspím môže to byť ešte horšie. Les okolo mňa bol ponorený do tmy a do neprirodzeného ticha. V momente, kedy som nedokázala nechať oči poriadne otvorené sa okolo mňa niečo zvláštne mihlo. Potlačila som vystrašený výkrik a oči som držala pevne zatvorené. Nech to bolo čokoľvek, môj strach ma premohol a bála som sa ako nikdy pred tým. So zatvorenými očami som sa snažila ponoriť do zvukov lesa, no nepočula som nič. Okolo mňa bolo mŕtvolné ticho, ktoré prehlušoval môj splašený dych. V duchu som si nahovárala, ako to bude všetko v poriadku a ako mi tu nič nehrozí. Snažila som si nahovoriť, že som doma, v obývačke sedí môj otec a ja ležím vo svojej teplej posteli. S týmito myšlienkami a s ťažkými viečkami, ktoré som už nedokázala udržať otvorené som sa ponorila do spánku, ktorému som sa snažila tak dlho odolať.

Niekedy sa stane, že jeden miluje a druhý nie. Niekedy sa stane, že naše srdce sa otvorí nesprávnej osobe, ktorá ho potom rozláme na milión kúskov. Tí šťastnejší z nás dostanú dôvod, prečo ten druhý konal tak ako konal a tí, ktorí toľko šťastia nemali sa nikdy nedozvedia prečo ich srdce bolo zlomené.

„Bella? Bella, dcérka počuješ ma?“ Z diaľky som začula známy hlas. Znel ako môj ocko. Zvuk jeho hlasy ma pomaly ťahal z temnoty, v ktorej som bola uväznená. Ťažké viečka som sa pomaly snažila otvoriť s nádejou, že môj otec tu pri mne je.

„Ocko?“ spýtala som sa tichým a chrapľavým hlasom. Oči som už mala otvorené a tak som videla ako sa na mňa utrápene pozerá.

„Áno zlatko, tu som. Nevieš si predstaviť ako si ma vyľakala! Čo sa stalo?“ spýtal sa ma s utrápeným výrazom.

„Ja neviem. Bola som sa prejsť a stratila som sa. V lese už bola tma a tak som si ľahla pod vyvrátený strom a zaspala som. Ako som sa dostala domov?“ spýtala som sa, pretože som si bola istá, že som ležala pod stromom v lese.

„Ja neviem zlatko. Našiel som ťa skrehnutú pred dverami. Nikto nebol v okolí domu. Myslel som si, že si prišla sama a vyčerpaním si odpadla. Bol tu aj doktor Cullen. Povedal, že si len mierne podchladená a mala by si ostať pár dní doma,“ vysvetlil mi ocko.

„Doktor Cullen tu bol? A bol tu sám?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Ocko sa len pousmial a prikývol. To znamenalo, že ani Alice a ani Edwarda som nezaujímala. Oči sa mi opäť zaplnili slzami. Ocko sa na mňa vyplašene pozrel, zrejme nechápal prečo som začala plakať.

„Čo sa deje dcérka?“ spýtal sa ma opatrne. Zrejme sa bál, že ak by povedal hoci čo, mohol by ma rozrušiť.

„Ale nič, som len rada, že som doma a pri tebe. Neviem síce, ako som sa sem dostala, no nech sa to stalo akokoľvek som rada, že som doma,“ šepkala som cez slzy a pevne som objala svojho ocka.

„Som rád, že si v poriadku.“ Pobozkal ma na čelo, dodal, že musím oddychovať a nechal ma samú s mojimi ľútostivými myšlienkami.

Chceli by ste v ďalšej kapitole zistiť, kto Bellu zachránil alebo sa posunieme opäť ďalej a všetko vyjde na povrch neskôr?

Už teraz ďakujem za každý jeden komentár, ktorý si tu nájdem. :)

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 14. kapitola: