Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 12. kapitola

21.11.2021 (09:00) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 574×

Keď som sledoval, ako sa Bella rozpleskla na chodníku pred ich dverami neveriaco som krútil hlavou. Za tie posledné týždne, čo si mňa aj moju rodinu pustila k telu, som sledoval, aká nešikovná dokáže byť.

Krivkajúcu som ju odviezol do nemocnice, kde mal dnes službu môj otec. Odviedol som ju priamo k nemu a kým som čakal na končený verdikt vrátil som sa v spomienkach k prvému dňu nášho stretnutia.

*

Vošiel som do domu, ktorý bol neobvykle nasiaknutý ľudskou arómou. V myšlienkach mojej rodiny som si prečítal, že máme návštevu v podobe šerifa Swana a jeho dcéry, ktorá sa sem prisťahovala. Šerifa som zbadal hneď, no viac ma fascinovala jeho dcéra. Jej krása bola neobvyklá, to áno, ale jej myšlienky boli pre mňa tajomstvom. Snažil som sa dostať do jej hlavy, no nevidel som nič len prázdnotu. Bol som z toho mierne frustrovaný, no výchova mi kázala, aby som sa predstavil.

„Dobrý večer, som Edward Cullen,“ predstavil som sa a potriasol som si rukou so šerifom. Jeho dcéra na mňa sprvu šokovane pozerala, no potom akoby udrel blesk a jej tvár sa zmenila na neprístupnú masku.

„Pôjdeme, prosím? Som unavená a ešte ma čaká hromada vecí na vybaľovanie.“ Otočila sa na šerifa a vybrala sa smerom k dverám. Na odchode sa ešte rozlúčili s mojou rodinou a už nastupovali do auta.

„Bella, tvoje správanie pred odchodom bolo neprijateľné!“ Začul som v diaľke šerifov hlas a potom už bolo ticho.

Pozrel som sa na svoju rodinu s otázkou v očiach, no nikto mi to nevedel vysvetliť. Dokonca ani Alice, ktorá zvyčajne vie všetko, sa tvárila nechápavo a v hlave si prehrávala najnovšiu kolekciu od Prady.

„Alice?“ spýtal som sa s miernou nedôverou.

„Čo? Ja nič neviem, nechápem tento tvoj tón!“ podráždene odfrkla, schmatla Jaspera a odišli do svojej izby. Takúto reakciu som od nej nečakal, ale asi naozaj nič nevedela a sama z toho bola nervózna. Nemala by predsa dôvod klamať mi.

*

„Tak Bella, a teraz budeš pár dní oddychovať. Nebudeš nohu namáhať a o týždeň prídeš na kontrolu dobre?“ Prebral ma zo spomínania hlas môjho otca, ktorý práve vychádzal s Bellou z jeho ordinácie. Na nohe mala dlahu a tak som vyskočil, aby som ju podoprel a tým si ju prevzal z otcovej náruče. Jej vôňa okamžite zaplnila každú bunku môjho tela. Miloval som ju, voňala ako ľahký jarný vánok obohatený kvitnúcimi kvetmi na mojej lúke. Bola to dokonalá vôňa, ktorá v kombinácii s jej krásou tvorila vražené duo.

„Tak poď ty maród. Odveziem ťa domov, kde budeš oddychovať. Úlohy ti zabezpečíme,“ usmial som sa na ňu, vyhupol som si ju do náručia a niesol ju k autu. Všetci okoloidúci ma častovali myšlienkami, aký som gentleman, ženy častovali Bellu nepríjemnými, závistlivými poznámkami a mňa naopak obdivnými. Pridal som radšej do kroku, aby som sa tých otravných myšlienok zbavil.

Posadil som ju na sedadlo spolujazdca, sám som si sadol za volant a už sme uháňali k nej domov. Chcel som, aby bola čo najrýchlejšie v pohodlí a aby mohla odpočívať. Záležalo mi na nej viac, než som si sám pripúšťal a uvedomoval som si to každým dňom viac a viac. To, čo som k nej cítil, som si uvedomoval každým dňom viac a viac, no vedel som, že ona by také monštrum bez duše ako som ja nikdy nemilovala. Jej čistota, krehkosť a dobrota by nikdy nedovolili, aby sa k nej priblížilo skazené, vraždiace monštrum ako som ja. Už len to, že sme priatelia je pre mňa ten najväčší dar aký som mohol za celé storočie dostať.

Odviezol som ju domov, dohliadol som na to, aby si ľahla a ja som sa odobral domov. Veď ju opäť uvidím, keď bude spať, tak ako každú noc, od kedy sme sa stali priateľmi.

*

Rozhodol som sa, že ju vezmem na moje miesto. Celý deň som ju trápil hrou na klavír a zaslúžila si oddych. Mojou prirodzenou rýchlosťou by sme tam boli za pár minút, no ona ani len netušila, že nie som človek, ale upír, a preto sme kráčali minimálne pol hodinu, aby sme sa dostali na lúku.

Sledoval som ju, ako udivene pozerá okolo seba a neodolal som, musel som jej prstom zavrieť ústa. Bola roztomilá, nezmohla sa ani na slovo. Neviem ako dlho sme sedeli na lúke, no keď sa naše oči stretli a napätie medzi nami začalo stúpať rozhodol som sa to rýchlo ukončiť.

„Je veľa hodín, mali by sme ísť. Keď nás Alice nenájde doma, bude vedieť, že sme ju oklamali,“ zasmial som sa nervózne a dúfal som, že si nič nevšimne. Chvíľku sa mi dokonca zdalo, že je sklamaná, no keď sa vybrala opačným smerom, akým sme prišli, musel som sa začať smiať.

„Bella, ideš zlým smerom. Prišli sme z druhej strany.“ Nemohol som sa prestať smiať. Naoko urazene okolo mňa prešla, konečne správnym smerom a ja som si mohol vydýchnuť, že je menšia katastrofa zažehnaná.

*

„No čo bráško, už si pofúkal Belle boľavú nôžku?“ Smiali sa Emmett s Jasperom len čo som vošiel do domu. Samozrejme, tí dvaja mali z Bellinej nešikovnosti ohromnú zábavu a keďže v tejto rodine nebolo nič tajomstvom a Jasper cíti moje pocity, všetci vedeli čo k nej cítim.

„Držte klapačky! No tak spadla a čo?“ zavrčal som na nich, čo v nich vyvolalo ešte väčší smiech.

V myšlienkach ma častovali slovami ako pubertiak, takmer storočný panic a dokonca vytvorili akúsi kombináciu môjho a Bellinho mena. Vraj Edwella alebo Bellward.

„Môžete s tým prestať? Viem, že tu sa nič netají, ale mohli by ste mi dať pokoj! Je to jednostranné, takže si svoje myšlienky nechajte pre seba!“ odfrkol som a vybral som sa radšej do svojej izby. Veď oni si skôr či neskôr nájdu nový objekt zábavy.

„Ako jej je?“ spýtala sa Alice, keď opatrne nazrela do mojej izby.

„Má len vyvrtnutý členok. Carlisle jej to dal do dlahy, o týždeň by už mala byť jej noha v poriadku.“ Usmial som sa na sestru a opäť pokrútil hlavou nad Bellinou nešikovnosťou.

„Pamätáš si, keď prišla prvý krát do školy? Aká bola odmeraná, nedostupná? A teraz? Mala som pravdu, že časom si ju získame.“ Pohladila ma po ruke moja sestrička. Áno, dobre si spomínam na ten deň.

*

Od odchodu šerifa a jeho dcéry som ju nemohol dostať z hlavy. Všetko na nej bolo iné ako na ostatných dievčatách. Jej nemá myseľ, opojná vôňa v kombinácií s hlbokými hnedými očami a dokonalou tvárou sa mi dostali do hlavy, ale aj pod moju kamennú kožu. Nedokázal som si z hlavy vymazať jej tvár.

Na druhý deň sme mali ísť do školy. Mal som sa tam vrátiť po dlhšej dobe, nakoľko som mal problémy sám so sebou, a preto som musel odísť. Moji rodičia tvrdili, že som na výmennom pobyte, takže môj návrat do školy bol krytý a bezproblémový.

Celý deň som v škole sledoval myšlienky spolužiakov. Nikto nehovoril a nemyslel na nič iné, len na príchod novej spolužiačky. Samozrejme, bola to šerifova dcéra. Vedel som od Alice, že s ňou má práve hodinu, no nebola príliš zhovorčivá. Moju sestru to mrzelo, pretože si zaumienila, že budú kamarátky, no Bella jej k tomu moc príležitostí zatiaľ nedala. Rozhodol som sa na Alice počkať pred triedou a možno by som sa jej mohol aj prihovoriť.

Bella vyletela z triedy ako namydlený blesk a mňa zaregistrovala, až keď do mňa prudko vrazila. Pomohol som jej pozbierať jej rozlietané veci a ospravedlnil som sa: „Prepáč, je to moja vina. Nevidel som ťa.“

„Nič sa nedeje.“ Začala sprvu slušne, no keď si uvedomila do koho narazila jej tón sa zmenil a na tvári sa jej zobrazila tvrdá a nepreniknuteľná maska.

„Ty si Bella však? Ja som Edward. Edward Cullen,“ predstavil som sa jej a v domnienke, že by som ju mohol obmäkčiť som sa na ňu usmial. Jej reakcia ma však prekvapila. Pozrela sa na moju ruku, ktorú som jej podával, zhrabla veci a utekala preč. Neveriacky som sledoval jej počin a sám som nevedel, či som urobil niečo zlé alebo to na ňu jednoducho nezapôsobilo.

„Nič si z toho nerob braček, nie každú očaríš úsmevom.“ Smiala sa mi za chrbtom Alice, ktorá bola svedkom tejto situácie.

„Vtipné, Alice, naozaj vtipné,“ zavrčal som na svoju sestru a šiel som radšej na ďalšiu hodinu hoci už teraz som meškal.

Do triedy som vbehol chvíľku po učiteľovi. Mali sme biológiu a náš učiteľ bol vcelku chápavý. Pozrel som sa na svoje obvyklé miesto, kde som zvykol sedávať sám, no dnes ma tam čakalo prekvapenie v podobe Belly. Pomaly som sa vybral k lavici, ignorujúc okolité pohľady a myšlienky.

„Ahoj,“ potichu som ju pozdravil a čakal na jej reakciu.

„Čau,“ odfrkla a ďalej ma ignorovala. Snažil som sa prečítať aspoň záblesk jej myšlienok, no nič som nevidel. Len čistú tmu. Sledoval som ju až kým jej nedošla trpezlivosť.

„Čo je?“ otočila sa mojim smerom a prebodla ma nahnevaným pohľadom. Bola rozkošná tak som sa len usmial a radšej som zvyšok hodiny venoval výkladu učiteľa.

*

„Bola tak nedostupná.“ Vrátil som sa zo spomienok späť do mojej izby k svojej sestre.

„No to teda bola. Ale vidíš, dostali sme sa jej pod kožu a som za to rada. A ty tiež, však?“ žmurkla na mňa. Vedel som, že Alice vie viac ako dáva najavo.

„Nechcela by si mi niečo povedať?“ spýtal som sa jej a dúfal som, že konečne vyjde s pravdou von. Ten malý škriatok však len šibalsky zakrútil hlavou, že nie a vybrala sa von z mojej izby. Povzdychol som si a ľahol som si na posteľ. Nevedel som, čo robiť. Keby si Bella nevyvrtla členok, pravdepodobne by sme teraz trávili čas spolu, no takto musím počkať do večera, aby som zas mohol strážiť jej spánok.

Alice

Sledovala som ako sa vzťah môjho brata a Belly zmenil od základov. Najskôr nikoho z nás nechcela ani vidieť a dnes sledujem ako sa z nej a Edwarda stala nerozlučná dvojica. Keby len vedeli to, čo viem ja všetko by bolo jednoduchšie. Keby si konečne uvedomili svoje pocity, nemusela by som nič tajiť.

„Zasa premýšľaš?“ spýtal sa ma môj manžel. Nie len vďaka jeho schopnosti dokázal vždy vycítiť, keď ma niečo trápilo.

„Veď ty vieš,“ šepla som, aby ma Edward alebo niekto iný nepočul.

„Neboj, nebude to dlho trvať a obaja si uvedomia svoje pocity.“ Usmial sa na mňa a pobozkal ma na čelo.

„Len aby, drahý, len aby.“ Odvetila som a prehrala som si opäť svoju víziu, keď som prvý krát zbadala Bellu.

Hnedovlasá dievčina sa preháňala po lese s chlapcom s medenými vlasmi. Ich pleť žiarila v slnečnom svetle ako milióny diamantov. Ich oči, farby tekutého zlata prekypovali vzájomnou láskou, trvajúcou večnosť.

„Tak to v žiadnom prípade Alice! Toto sa nikdy nestane!“ rozoznel sa domom naštvaný Edwardov hlas a ja som si v tej chvíli uvedomila, že som to celé pokašlala.

Tak, čo poviete? Nikdy som nevedela písať Edwardov pohľad tak snáď sa mi to troška podarilo. A keďže sa situácia u mňa v práci zas pokašľala (nikdy sa nesmiem tešiť predčasne) a budem tam zas viac času ako doma, tak ďalšia kapitola pribudne pravdepodobne až o dva týždne.

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 12. kapitola: