Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život vo Forks 11. kapitola

Jamie by TwoFaceLady


Nový život vo Forks 11. kapitolaV predchádzajúcej kapitole som si troška uletela, ale dnes mám pre vás pripravené retrospektívy. Osobne by som chcela venovať túto kapitolu Lorinne, za to ako trpezlivo opravuješ každý môj článok a ešte by som chcela venovať túto kapitolku LiviaCullen za to, že ma tvoj komentár pod deviatou kapitolou nakopol dobrým smerom.

Bella

Ráno som sa zobudila v dobrej nálade. Udalosti zo školy mi vyfučali z hlavy a ak som si na to náhodou spomenula, prišlo mi to zrazu všetko smiešne. Ako som si mohla myslieť o mojich priateľoch, že nie sú ľudia? Sú to predsa tí najlepší ľudia, ktorých som mohla stretnúť. Pri raňajkách som sa vrátila v spomienkach ku dňu, kedy som sa rozhodla dať im šancu byť mojimi priateľmi.

*

„Ďakujem vám,“ šepla som a usmiala som sa na každého z Cullenovcov.

„Nie je za čo. Tá koza si zaslúži horšiu príučku!“ ozvala sa Alice.

„Jessica by si mala uvedomiť, že v skutočnosti je sama a nemá skutočných priateľov,“ ozvala sa Rosalie a usmiala sa na mňa. Bolo to neuveriteľné, že dokonca aj ona sa ma zastala a pritom ma pred týmto incidentom prehliadala akoby som bola vzduch.

„To je pravda,“ súhlasila som s ňou a úsmev som jej vrátila.

„Tak čo Bella? Už nie si princezná v nebezpečenstve, tak čo keby sme si niekam vyrazili?“ spýtala sa znenazdania Alice. Už, už som ju chcela odmietnuť, no sama som sa rozhodla dať im šancu, a tak som súhlasila.

„A kam by si chcela ísť?“ opatrne som sa spýtala.

„No predsa nakupovať a potom môžeme skočiť do kina.“ Zatlieskala si nad svojim brilantným nápadom. Niekedy pôsobila ako mále dieťa. Dokázala sa radovať aj z maličkostí a to sa mi na nej páčilo.

„Musím skočiť domov, ale potom sa môžeme stretnúť.“

„Ja ťa odveziem,“ ozval sa vedľa mňa zrazu Edward.

Prekvapene som sa na neho pozrela a opatrne som prikývla.

Cesta spočiatku prebiehala v tichosti. Nevedela som, čo mu povedať. Predsa len sa ma zastal, bol na mňa milý, aj keď ja som bola odmeraná. Možno by som sa mu mala ospravedlniť.

„Ja...“ začali sme obaja naraz a tým sa prelomilo naše ťaživé mlčanie. Začali sme sa smiať a zrazu som sa cítila uvoľnene.

„Chcela by som sa ti ospravedlniť,“ povedala som so sklopenou hlavou.

„Za čo prosím ťa?“ spýtal sa ma udivene. Pozrela som sa na neho a všimla som si jemnú vrásku medzi jeho obočím.

„Bola som k tebe zlá a ty si sa ma zastal. Vieš, nechcela som si nikoho pustiť k telu, no vy ste tak neodbytní, že to inak nejde. Možno na to časom doplatím, no chcem byť tvoja kamarátka a to isté platí aj o tvojej rodine.“

Po mojich slovách sa mu vráska z čela stratila a na jeho tvári sa objavil prekrásny úsmev.

„To ti trvalo.“

S úsmevom sa otočil na mňa a ja som ostala prekvapene pozerať do jeho tváre. Čo mi malo trvať? Nechápala som jeho slová. Keď videl, že neodpovedám otočil tvár opäť na cestu a venoval sa šoférovaniu.

„Pozri, pred tým ako som sem prišla mi niekto veľmi ublížil. Bojím sa veriť hoci komu, tak sa nečuduj že mi to trvalo!“ Na vyslovenie posledného slova som si dala záležať, aby to pochopil.

Chápavo pokýval hlavou a zvyšok cesty sme strávili v tichosti. Nebolo to však trápne ticho, ale také, ktoré značilo začiatok niečoho nového, nejakého začiatku po precitnutí.

*

„Dobré ránko.“ Pozdravil ma ocko a tým prerušil tok mojich spomienok.

„Aj tebe dobré ráno. Dáš si kávu?“ spýtala som sa ho a načahovala som sa pre kanvicu s kávou.

„Ďakujem, dám si. Už je ti lepšie?“

No jasné, mohla som si myslieť, že táto otázka príde. Ocko by si to neodpustil.

„Áno, ďakujem. Hovorila som ti, že to bolo tou krvou. Žiadna krv, žiadna nevoľnosť.“ Usmiala som sa na neho a odpila som si z kávy. Vyzeral, že mi uveril tak som si pokojne vydýchla.

„Dnes ideš do školy ako?“ spýtal sa ma.

„Príde pre mňa Edward.“

„Edward hovoríš? Dobrý chlapec, čo je len pravda. Páči sa ti?“ opýtal sa ma s lišiackym úsmevom.

Káva, ktorú som práve dopila, mi takmer zabehla.

„Na čo myslíš, ocko?“ kašľavo som sa ho spýtala.

Nad mojou otázkou sa len zasmial, no obdaril ma vševediacim pohľadom.

„No dobre, nechám ťa tak. Musím utekať do práce, dnes toho mám až nad hlavu. Tak sa maj a pekný deň. Pozdrav Edwarda.“ Žmurkol na mňa a už ho nebolo.

Zakrútila som nad ním hlavou. Otec a policajt v jednom. Jemu nikdy nič neujde. Už sama v dome som sa opäť vrátila k spomienkam.

*

„Nie Bella. Tie prsty musíš dať sem,“ ukazoval mi už asi desiaty krát Edward. Snažil sa ma naučiť hrať na klavír, no nešlo mi to.

„No prepáč, nie som vo všetkom tak dobrá ako ty,“ zasmiala som sa a položila som prsty na klávesy.

„To nie je o tom, že som dobrý. Musíš sa len sústrediť.“

Áno sústredila by som sa, keby nesedel tak blízko mňa. V poslednej dobe som začala vnímať to napätie, ktoré vznikalo, keď sa ku mne priblížil. Moje srdce vždy bežalo ako o závod, ruky sa mi potili a mala som problém s výslovnosťou. Dlho som si nechcela priznať, že sa z mojej strany naše kamarátstvo mení v niečo viac. Vedela som však, že on ma berie len ako kamarátku, a preto som sa snažila, držať moje pocity na uzde.

„No vidíš, že to ide.“ Pochvalne pokýval hlavou a usmial sa na mňa. Presne tak ako posledné týždne ma jeho úsmev opäť rozhodil a ruky sa mi roztriasli. Klavír bolestne zakvílil, keď so stlačila zlé klávesy a celá skladba tým šla do hája.

„Nechajme to pre dnešný deň tak, prosím.“ Zúfalo som sa neho pozrela a dúfala som, že ma už dnes nebude trápiť.

„No dobre, čo by si teda chcela robiť?“ spýtal sa ma a zatvoril klavír. Miloval ho a myslím, že moja hra ho trápila už len preto, že klavír trpel.

„Neviem. Poďme sa prejsť. Kým sa vrátia všetci z nákupov budeme späť a môžeme sa pripraviť na Alicine výčitky, že sme nešli.“ Zasmiala som sa. Vyhovorili sme sa totiž na projekt, ktorý neexistoval. Alice nám si síce uverila, no obaja sme vedeli, že ďalším nákupom sa nevyhneme.

„Dobrý nápad. Vonku je dnes celkom teplo. Ukážem ti miesto, kam rád chodím. Je síce troška ďalej ale to stihneme.“ Prikývla som, spoločne sme sa obliekli a vyšli sme terasou rovno k lesu. To, že bývali pri lese malo naozaj výhodu. Pokoj, žiadny otravní susedia a les, čoby kameňom dohodili. Podľa toho, čo som vedela Edward trávil v lese veľa času o čom nasvedčovali aj cestičky, ktoré mohli viesť hoci kam. Jednou takou sme sa vybrali a mohla som obdivovať krásy tunajšej prírody. Bola síce jeseň, takmer už zima, no príroda tu mala svoje čaro v každom ročnom období.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa ma po chvíľke tichej cesty.

„Nad ničím, len si užívaj tunajšiu prírodu. Je tu krásne. Ako dieťa som moc do lesa nechodila, no teraz si uvedomujem, o čo všetko som prišla. Som celkom rada, že som sa rozhodla žiť u ocka.“

„Myslím, že lepšie rozhodnutie si urobiť nemohla,“ šepol tak potichu až som si nebola istá či som správne počula.

„Ako ďaleko je to tvoje tajné miesto?“ zmenila som tému, aby moja hlava nezačala fantazírovať, že je rád, že som tu.

„Ešte tak pol hodinku a sme tam. Uvidíš bude sa ti tam páčiť,“ povedal, no pozeral sa pred seba. Ako sme kráčali vedľa seba, naše ruky sa občas dotkli, mnou prebehol elektrický impulz a mykla som sa. E

Edward sa tváril, že si nič nevšimol a ja som za to bola rada.

Po pol hodine sa naozaj pred nami rozostrel les a objavila sa dokonalá kruhová čistinka. Bola posiata drobnými a zároveň aj poslednými kvetmi pred nástupom zimy. Od úžasu sa mi otvorili ústa a nezmohla som sa na slovo.

„Bella, zatvor tie ústa, vletí ti tam mucha.“ Smial sa mi Edward a prstom mi poklepal po brade.

Bola som v takom úžase, že som si neuvedomila jeho dotyk.

„Je to krása,“ hlesla som a pomaly som sa vybrala do stredu lúky. Edward šiel hneď za mnou a keď sme prišli do stredu, galantne si zložil bundu a rozprestrel ju na zem, aby som si mohla sadnúť. Bolo to dokonalé miesto, tak čisté, že som to nedokázala slovami opísať.

„Som rád, že sa ti tu páči. Si prvá osoba, ktorú som sem vzal,“ zašepkal, akoby sa sám bál slovami poškvrniť toto miesto. Udivene som sa pozrela do jeho tváre. Naozaj som prvá, koho sem vzal?

„Vážim si to. Toto miesto je tak čisté, že by na to nestačili slová, keby som to chcela opísať.“

„Poznám niečo, čo je čistejšie.“

Jeho očí sa ponárali do tých mojich a naopak. Napätie sa dalo krájať, no v tom sa Edward postavil, vraj je veľa hodín a ostatní sa čoskoro vrátia. Sklamane som sa zdvihla, podala som mu bundu a vybrala som sa smerom k lesu.

„Bella, ideš zlým smerom. Prišli sme z druhej strany.“ Smial sa, a akoby sa pred chvíľkou nič nestalo, sa veselo vybral na opačnú stranu lesa.

*

Z úvah ma prebralo zatrúbenie pred domov. Pozrela som sa na hodinky, bol najvyšší čas ísť do školy o čom svedčil aj Edward, čakajúci ma v aute. Rýchlo som si pobrala svoje veci a vyletela som z domu. Na moju smolu moje nohy zabudli robiť kroky a ja som sa rozpleskla na zem ako žaba. Edward vyskočil z auta a rýchlo ma dvíhal na nohy. Problém nastal, keď som dostúpila na pravú nohu.

„Auuu!“ zaúpela som, len čo sa moja pravá noha dotkla zeme. V členku ma nepríjemne a bolestivo pichalo.

„Bella, nevieš byť opatrnejšia? Poď, pôjdeme do nemocnice. Dnes ma službu otec, pozrie sa ti na to.“ S týmito slovami si ma vyhodil do náručia a niesol k autu. Cítila som jeho vôňu intenzívnejšie ako hocikedy pred tým. Keby nebolo mojej boľavej nohy, toto by bola dokonalá situácia.


 

Ako som písala v perexe, chcela by som túto kapitolu venovať dvom osobám.

1. Lorinne

Patrí ti odomňa jedno veľké ĎAKUJEM za tvoju trpezlivosť opravovať moje články, hoci sa moje chyby stále opakujú. Ďakujem aj za komentáre, ktoré nechávaš pod mojimi poviedkami. Každý názor, či pozitívny alebo negatívny je pre mňa impulz ako sa posunúť vpred a preto tento diel venujem tebe. ĎAKUJEM :)

2. LiviaCullen

Tvoj komentár pod deviatou kapitolou ma nakopol, napísať to čo malo byť pôvodne už v desiatej kapitole, ale moja hlava a moje prsty si šli svoj vlastný disko príbeh. :D Keď som túto kapitolu písala, neustále som si čítala tvoj komentár a snažila som sa tie retrospektívy napísať čo najlepšie sa dalo, tak snáď sa mi to podarilo a bude sa ti to páčiť. :)

Ostantým mojim čitateľom patrí takisto veľké ďakujem, že máte stále záujem o moju poviedku, aj keď teraz som s časom dosť biedne a každý týždeň v práci mám dlhý a ten nasledujúci ešte dlhší, preto sú kapitolky aj kratšie, čo ma naozaj veľmi mrzí. Keď sa situácia v práci upokojí a moja kreativita ma neopustí určite budú kapitoly dlhšie a pridávať ich budem častejšie. :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nový život vo Forks 11. kapitola:

 1
5. Zvedavka
09.12.2021 [10:58]

Retrospektiva super Emoticon Líbí se mi, jak děj utíká a tímhle se zpomaluje a vysvětluje Emoticon Jsem zvědavá na další kapitolky Emoticon

18.11.2021 [22:24]

ACullenLiviaCullen čítaš mi myšlienky? Na niečom takom už pracujem Emoticon

18.11.2021 [19:30]

LiviaCullenĎalšia kapitola!!! Neskutočne sa teším, že tie kapitoly vychádzajú ako na bežiacom páse a aj taká kancelárska krysa ako ja sa má čím v práci zabaviť. (Len škoda, že to tak rýchlo vždy prečítam, možno by to chcelo niečo dlhšie. (LEN NÁVRH))

Som rada, že si môj komentár nevzala ako kritiku, pretože to ani nebol. Len som chcela dostať zo seba svoje dojmi a mala som náladu na rozpisovanie.

Veľmi sa teším z retrospektívy. Dodalo to do poviedky presne to čo mi tam chýbalo. Zaujímalo by ma čo si o tom myslí Edward, vždy som mala rada jeho pohľady viac ako Belline ( nechystá sa teraz niekedy celá kapitola z jeho pohľadu? Možno aj pohľad na to ako Bella prišla do Forks, prvé dojmi z nej?)

Dúfam, že ďalšia kapitola bude čoskoro. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Selena18
17.11.2021 [16:56]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Sima
12.11.2021 [22:46]

Och zle smajlíky... Samozrejme kapitola sa mi veľmi páčila. Vždy netrpezlivo čakám na novú kapitolu a nikdy ma žiadna nesklamala Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!