Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život 2

12.06.2009 (11:30) • bershka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1091×

2. kapitola

Prebrala som sa. Vlastne ma prebrala obrovská bolesť. Tú tupú bolesť v hlave som takmer necítila, tú bolesť prehlušovala obrovská zima. Celá som sa triasla, zuby mi drkotali, ale to najhoršie bolo to, že som si necítila nohy ani ruky. Bolo to akoby na tom mieste kde by som mala mať nohy a ruky som nemala nič. Pri každom nádychu som v pľúcach cítila ostrú, pálivú ba až bodavú bolesť. Až teraz som si uvedomila že som v pohybe, že ma nesú niekoho silné ruky, ruky, ktoré boli silné, akoby im moja váha nevadila. Ten kto ma niesol musel byť poriadne silný. Pravdepodobne muž. Lenže na muža to malo veľmi jemnú chôdzu. Povedala by som že ten čo ma niesol tancuje. Ale nie, to si určite len vymýšľam, veď to nemôže byť pravda. To je asi tým že som utŕžila poriadny úder do hlavy.

Chcela som vidieť že kto ma to nesie, chcela som sa pozrieť kto je taký ochotný, aspoň v to dúfam, už nechcem zažiť nič podobné čo sa mi stalo z tými dvoma chlapmi. Snažila som sa otvoriť oči, ale nevládala som. Ach nie. Umieram? Alebo len blúznim? No nič. Znova som sa pokúsila otvoriť oči. Nepodarilo sa. Keď neviem otvoriť oči tak aspoň niečo poviem. Ale ani to sa mi nepodarilo. Cítila som ako ma opúšťajú sily. Bojovala som z tým. Chcela som vidieť toho čo ma zrejme našiel niekde premočenú pri vode. Ešte naposledy som sa pokúsila otvoriť oči ale na miesto toho aby som ich otvorila tak sa späť upadla do bezvedomia. Tma ma opäť vyslobodila.

Otvorila som oči. Ale nevidela som jasne, všetko som videla akosi rozmazane. Ktosi so mnou vošiel do tepla. Asi to bol dom. Podľa toho čo som videla izba bola veľká, svetlá a stály v nej osoby. Neviem koľko ich tam stálo ale mala som taký pocit, že každý sa na mňa pozerá. Otočila som hlavu a pozrela som sa na toho čo ma ešte stále držal na rukách. Čudovala som sa, že ho ruky ešte nebolia. Ona, aspoň si myslím že to bola žena, mala bielu pokožku, a tmavé vlasy, ktoré jej neposlušne behali okolo tváre. Chcela som niečo povedať. Chcela som sa poďakovať. Otvorila som ústa ale nevyšiel zo mňa ani hlások. „Bude to dobré, neboj sa“. Prehovorila ku mne. Musela si všimnúť že sa snažím niečo povedať. Mala krásny hlas. Zvonivý ako zvončeky. Bolo to zvláštne ale ten hlas sa mi veľmi dobre počúval, bolo to akoby som ten hlas poznala už dávno. Má taký krásny hlas že určite aj ona musí byť krásna. V tom ma tie ruky položili na niečo mäkké. Asi pohovka. Iné ruky ma zabalili do deky. Ozrela som sa a bola to ona, tá čo ma priniesla. Ďakujem, chcela som povedať ale nepodarilo sa. Znovu som zaspala.

Zrazu som začula hlasy. „Musím to urobiť, nie je iná možnosť. Jej srdce je príliš slabé, už nevydrží dlho“. „Dobre, ty stále vieš čo robíš. Ja len, vieš, či jej duša ešte nedá zachrániť, ale zjavne už nie. Počujem ako jej srdce slabo bije.“ Čo? To hovoria o mne? Moje srdce je slabé? Nie, nie! Ja ešte nechcem zomrieť. Chcela som nahlas namietať ale nevládala som, dobre som iba počula. A v tom som na mojom krku ucítila niečo ostré, úplne bez problémov mi to prešlo kožou. Bolo to akoby ma niekto pohr.................všetky moje myšlienky mi odplavila zničujúca bolesť. Nič také som ešte nezažila. Tá bolesť sa mi pomaly šírila mojím telom. Začula som výkrik. Bol to môj výkrik. Snažila som sa brániť veľkej bolesti ale vôbec to nešlo, nič nepomáhalo. Bolesť prúdila aj do ďalších častí môjho tela.

************

Teraz bola tá bolesť najväčšia. Mala som ju v celom tele. Už som mŕtva? Kedy už? A teraz sa stalo to, čo by som nečakala. Bolesť začala pomaly ustupovať. Pomaly ale predsa. Konečne som si cítila nohy, aj ruky. Lenže moje srdce bojovalo, bojovalo ako nikdy predtým. Snažilo sa pravidelne biť, ale nebilo. Bolesť sa koncentrovala do jedného bodu v mojom tele. Začalo byť silnejšie. Raz. Druhý krát. Tretí krát. Prestávka a moje srdce udrelo posledný krát.

Ležala som na chrbte, ani som na nehýbala, vlastne som ani nemala potrebu sa hýbať. Cítila som že som iná. Niečo sa zmenilo. Niečo? Alebo všetko? Mala som taký pocit že teraz sa mi život zmení úplne od základu. Vlastne sa zmenil. Ale ako?

Cítila som že som silná, silnejšia ako som kedy bola. Bol to zvláštny pocit ale aj príjemný.

V izbe v ktorej som ležala boli osoby. Počula som ich ako dýchajú. Počula som všetko. Môj sluch dokázal zachytiť všetko okolo mňa. Jeden z nich povedal: „Premena je hotová“. Premena? Aká premena? Určite to súviselo so mnou. Ale načo som sa premenila? Alebo na koho? Čo sa zo mňa stalo? Chcem to zistiť. Hneď teraz. A tak som otvorila oči.

Autor: bershka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život 2: