Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život 12

24.08.2009 (12:30) • bershka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1095×

12. kapitola

Ako sme z Jasperom kráčali do  učebne angličtiny tak som opäť mala pocit akoby všetky oči na tejto škole dnes pozerali iba na mňa.

„Aj na Vás tak pozerali keď ste tu boli nový?“ Spýtala som sa.

„Áno, ale neboj sa, zajtra to už bude lepšie, vlastne iba dnes je to také.“ Hovoril to takým pokojným  hlasom že som mu uverila.

„V to dúfam.“ Povedala som, ale skôr sama pre seba.

Vošli sme do triedy a ja som pomaly spoznávala tváre mojich nových spolužiakov. Tí, z ktorými som sa už stretla, tak si ma už až tak okato nevšímali. To ma potešilo. Jasper mal pravdu.

Jasper si sadol do lavice k nijakému dievčaťu, ako som  si všimla tak si drží poriadny odstup, ale jej sa to zjavne nepozdávalo, asi nechápala že prečo to robí. Ja som ho chápala až priveľmi dobre. Viem čo je za tým. Ešte šťastie že ja som ľudský pach nevnímala až tak silno ako druhý, aspoň teraz sa mi vyplatilo to, že som..hmm...taká aká som.

Trieda bola už plná a jediné voľné miesto pre mňa bolo v druhej lavici, ale tak už sedel chlapec, celkom pekný. Má dlhšie, tmavo hnedé vlasy, okrúhlu tvár, tmavohnedé oči, ktoré keď zbadali že si idem sadnúť k nemu, tak sa v nich zablysol plamienok radosti alebo prekvapenia? Asi oboje. Nehlučne som si sadla na stoličku vedľa neho. Všimla som si že Jasper ma pozoruje z tretej lavice na pravo, kde sedel aj z tým dievčaťom. Stále na mňa dávajú pozor, ale veď tak to má byť.

„Ahoj!“ povedal ten chlapec čo sedí vedľa mňa.

„Čau.“ Odpovedala som ale už troška slušnejšie ako v jedálni. Totiž on vyzeral ako úplne normálny chlapec.

„Ja som Tony,“ otočila som k nemu hlavu a zbadala som že sa usmieva „Ty si Daniella?“ Jasné že vedel moje meno.

„Áno, to každý vie moje meno?“ nedalo mi to a tak som sa ho nato spýtala.

„No dosť sa hovorilo o tom, že tu príde nová žiačka,“ milo sa na mňa pozeral „ak by si niečo potrebovala tak len povedz.“ Navrhol.

„Nie, ďakujem. So všetkým mi pomáhajú súrodenci.“ Odpovedala som a on ani netušil že aká to je pravda. Ani neviem čo by som bez nich robila.

„Dobre.“ Ako odpovedal tak som asi započula mierny smútok v jeho hlase, ale nezaoberala som sa tým. Zazvonilo a do triedy vstúpil profesor. Postavila som sa a odovzdala som mu papier, na ktorý sa podpisovali všetci moji učitelia.

„Á, Daniella Cullen.“ Vyhlásil. Bola som ticho.

„Keďže si už tu tak sa nám predstav.“ Čo? Je mu dobre? Och. Otočila som sa k triede.

„Som Daniella a teraz som vaša nová spolužiačka.“ Ako som to dopovedala tak som zobrala ten papier a išla som si sadnúť na moje miesto. Konečne. To predstavenie bolo hrozné, ale  čo už. profesor začal hodinu. Počas hodiny som cítila ako ma Tony sleduje a tak som sa k nemu otočila, chcela som sa spýtať čo potrebuje ale on ma predbehol.

„Je mi fakt ľúto čo sa stalo  tvojimi rodičmi.“ Ako to povedal tak mi to vyrazilo dych. To vedia aj o tom?

„Hmm...“ dostala som zo seba „ďakujem, aj toto už vie každý?“ spýtala som sa troška sarkasticky.

„Nie, len pár osôb.“ Povedal. Zaujímalo by ma, ktoré osoby, ako to on povedal, to vedia, ale nechala som to tak a už som neodpovedala. Hodina prebehla celkom rýchlo. Hneď ako zazvonilo som vyšla z triedy a hľadala som, kedy z davu študentov vyjde Jasper. Onedlho sa ukázal.

„Tvoj spolu sediaci bol nejako zhovorčivý.“ Poznamenal.

„To hej. Kde je telocvičňa, a Alice?“ Telesná, tak na túto hodinu sa neteším, nemám ju rada, niežeby mi telesná nešla, práve naopak, stále som v nej bola dobrá, ale teraz som mala z toho trocha obavy, predsa mám oveľa viac sily ako ostatný. Musím si dávať pozor.

Pred dverami do telocvične nás čakala Alice. Na perách sa jej pohrával veselý úsmev. Hneď ako sme k nej došli tak chytila Jasera za ruku. To bolo zlaté, oni sú zlatí, tak im to pristane. Usmievala som sa.

„Je ti niečo smiešne?“ Opýtala sa ma Alice.

„Ale nie, len som zvedavá na túto hodinu.“ Neklamala som, len som nepovedala celú pravdu. Ešte dobre že tu nie je aj Edward.

„Bude to v pohode, len sa kontroluj.“ Alice štuchla lakťom do môjho boku.

„To mám aj v pláne.“ Usmiali sme sa na mojej poznámke. Zastali sme pred dverami na ktorých písalo že sú to dievčenské šatne. Chlapčenské sú na druhej strane chodby. Z Alice sme vošli do šatne, prezliekli sme sa a vošli do celkom veľkej telocvične.

Hodina ubehla rýchlo a hlavne sa nič nestalo. Pomaly sme vyšli z telocvične.

„Idem zaniesť papier.“ Papierom som im zamávala pred očami a otočila som sa.

„Nemám ísť z tebou?“ kričala za mnou Alice.

„Nie, nemusíš. Čakajte ma v aute.“ Usmiala som sa a kráčala som ďalej. Snažila som sa kráčať ľudsky ale veľmi sa mi to nedarilo, raz rýchlo, raz pomaly. To je ale otrava kráčať tak pomaly!

Mojím nepravidelným krokom som vošla do kancelárie.

„Ako sa ti darilo v prvý deň na škole?“ Spýtala sa ma tá milá pani čo tu bola aj ráno.

„Dobre.“ Usmiala som sa a podala som jej ten papier. Nato som sa otočila a ešte sponad pleca som jej povedala „Dovidenia.“

Ako som vyšla z budovy tak ma napadol pocit, bolo to akoby som za sebou nechala niečo nedokončené. Akoby som nedala dostatočnú bodku za mojím starým životom. Tento pocit ma nahneval. Veď som starý život už pochovala. Alebo nie? Nemyslela som nato už týždeň tak prečo až teraz? Vôbec som tomu nechápala ale v hĺbke duše, ak ju ešte mám, som vedela čo mám urobiť. Nie! To nie je dobrý nápad! Túto myšlienku som na teraz zahnala. Popremýšľam nad tým až doma v pokoji mojej izby. Obzrela som sa za Alicinim porsche. Čakalo ma na druhej strane cesty a tak som prešla cez cestu a nasadla do auta.

Autor: bershka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život 12: