Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život 11

13.08.2009 (10:30) • bershka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1148×

11. kapitola

Ako sme išli cez plné parkovisko študentov, cítila som omamné vône ľudí. Ale na moje prekvapenie voňali mi ako zvieratá. Vôbec som nemala potrebu niekoho „vypiť,, síce čím bližšie sme boli k ľuďom tak som cítila ten rozdiel ale pre mňa nebol veľmi veľký, to ma potešilo. Takto to mám oveľa jednoduchšie.

„V pohode?“ spýtala sa ma Alice.

„Jasné, skoro nič mi ten pach nerobí.“ Usmiala som sa. Skôr sama pre seba ako pre nich. Ja som bola stále zvláštna, ešte aj ako človek a asi ani teraz to nebola výnimka.

Všimla som si že Alice s Jasperom ma ostražito sledujú. Veď sa im ani nečudujem, ale nedala som im najavo že som si to všimla. Robila som sa, že to nevidím.

Zastali sme pred dverami, ktoré viedli do kancelárie.

„Ideme?“ Spýtal sa Jasper a aj z Alice  na mňa upierali svoje pohľady.

„Samozrejme že áno.“ Nadýchla som sa a smelo som otvorila dvere a vstúpila som do miestnosti.

Kancelária nebola veľká, bola malá ale útulná. Bolo tu príjemne teplo. Hneď predo mnou bol veľký stôl, na takúto miestnosť až priveľký, a za nim sedela staršia žena. Hneď ako sme vošli tak zdvihla hlavu od nejakých papierov čo mala na stole a milo sa usmiala.

„Ako Vám pomôžem?“ spýtala sa.

„Som Daniella Cullen, som tu nová.“ Odpovedala som a tiež som sa usmiala.

„Ach, áno.“ Začala sa hrabať v papieroch čo mala na stole a podala mi ich.

„Tu máš potrebné dokumenty pre tvojich učiteľov a toto,“ ukázala na jeden z nich, „je tvoj rozvrh hodín.“ Hneď ako mi ich podala tak som si ich dala do tašky.

„Ďakujem.“ Opäť som sa usmiala a cítila som na svojom chrbte pohľady, ktoré určite patrili Alice a Jasperovy.

„Rado sa stalo,“ hodila na mňa ustarostený pohľad „Netreba ti ukázať cestu k jednotlivým triedam?“ nadvihla jedno obočie.

„Ja jej s tým pomôžem.“ Povedala Alice a postavila sa vedľa mňa.

„Ah áno, si tu so súrodencami, zabudla som. Tak veľa šťastia v prvý deň na škole. A drž sa.“ Bola naozaj milá.

„Budem.“ Odpovedala som a s Alice sme sa otočili a vyšli sme vonku.

„Na prvej hodine budeme spolu, máme občianku.“ Och, občianka.

Mlčky sme kráčali do budovy číslo dva.

Hneď ako sme vošli do triedy tak všetky pohľady padli na nás. Alice z Jasperom si to nevšímali a išli si sadnúť do lavice, ja som ich nasledovala. Na šťastie za nimi bola prázdna lavica a tak som si do nej sadla. Všetky oči v triede boli upreté na mne. Och, dúfam ž keď zazvoní tak tie oči sa budú pozerať tam, kde majú.

Svojím dobrým sluchom som započula ako sa v triede ozývajú hlášky typu: „to je tá nová“; „je taká istá ako jej súrodenci“; „chúďa dievča, zomreli jej rodičia a každý tu na ňu kuká ako na dajaké výstavné dielo“ a ešte typu: „to je ale kus“, „je voľná?“, uf, radšej som rýchlo prestala počúvať. Ale tá jediná normálna veta, čo bola o mne povedaná, tak na zaujala. Poobzerala som sa po triede a hľadala som to dievča čo to vyslovilo, ale hneď nato ako  som sa začala obzerať tak zazvonilo a spolu s ním prišiel do triedy profesor.

„Dobré ráno.“ Na profesora vyzeral milo.

„Ako ste si už určite všimli tak nám pribudla nová spolužiačka.“ Ešte šťastie že ma nepostavil pred triedu a nenútil ma, aby som sa predstavila. Aj tak si myslím že už každý vie ako sa volám, prinajmenšom moje priezvisko.

Profesor podišiel ku mne a ja som mu podala ten papier čo som ráno dostala. Podpísal ho a bez slova mi ho vrátil.

Takto prebehli ďalšie tri hodiny. Teraz sme kráčali do jedálne, samozrejme ľudským tempom. To mi robilo problém, stále som zrýchľovala. Musím nad tým poriadne popracovať.

„Zase si sa rozbehla.“ Smiala sa Alice, ona sa na mojej chôdzi dosť dobre zabávala.

„Keď sa cítim blbo keď musím takto chodiť.“ Posťažovala som sa.

„Nato si zvykneš.“ Povedal Jasper. Hmm, budem musieť.

Vošli sme do jedálne a skoro všetky hlavy padli na nás, no presnejšie na mňa. Cítila som sa ako dajaká atrakcia. Dúfam že na druhý deň tu už také nebude.

Postavili sme sa do radu a brali sme si jedlo. Nezobrala som si veľa, pretože my aj tak nejeme, ale toto je súčasť nášho divadielka, ktoré stále hráme pred ľuďmi. Zase pomalým krokom sme sa vybrali k stolu. Alice a Japser si sadli vedľa seba a ja oproti nim.

„O pár minút tu príde jeden odvážlivec.“ Upozornila ma Alice.

„Och!“ To musí byť poriadny odvážlivec keďže príde až k nám. Veď už hneď na prvý pohľad musíme byť troška iný, no aspoň ja to tak vidím.

„Ahoj!“ ozval sa spoza mňa hlas dajakého chalana.
„Čau, potrebuješ niečo?“ spýtala som sa a chladne som naňho pozerala. Želala som si, aby čo najskôr odišiel.

„Nechceš ísť večer do kina?“ Ten si ale dovoľuje! Najradšej by som mu pekne prečistila žalúdok, ale nechcem aby sa o mne hovorilo v zlom.

„Nie, diki.“ Snažila som sa byť milá, ale zjavne mi to nešlo. Ale on si to nevšímal.

„Ale no, len poď. Bude zábava.“ Hej, tak to si viem predstaviť.

„Už som povedala nie.“ Tak toto bolo povedané už ostrejšie a zdá sa že pochopil.

„Tak dobre, možno nabudúce.“ Nabudúce? Ha ha. Otočil sa a odkráčal preč.

„On bol ale drzí.“ Povedala som a pozerala som sa ne jedlo, ktorého som sa ešte ani nedotkla.

„To časom prejde.“ povedala Alice.

O chvíľu  sme sa postavili, odniesli sme nedotknuté jedlo a išli sme na ďalšiu hodinu. Je to angličtina a mám ju len z Jasperom, Alice má biológiu.

„Uvidíme sa na telesnej.“ Zakývala nám Alice a otočila sa. My z Jasperom sme išli do budovy číslo päť.

Som zvedavá ako dopadne táto hodina.

Autor: bershka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život 11: