Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 8. kapitola

Noc je predsa super! - 8. kapitola Takže je tu ôsme pokračovanie vo fakt rekordnom čase. Dúfam, že sa vám bude páčiť a budeme s vývojom udalostí spokojní. Príjemné čítanie praje vaša tetuška nessienka :)

 

8. kapitola

 

„Máte ľahký otras mozgu a veľmi veľa odrením a podliatin. Máte nalomenú vretennú kosť, tak sme vám ju dali do dlahy. Vy dvaja ste mali asi anjela strážneho,“ povedal a milo sa na mňa usmial. Vypleštila som na neho oči. O čom to hovorí? Dvaja?

„Dvaja?“

„Áno. Podarilo sa nám zachrániť aj vaše dieťa.“

 

LAYLA:

„Moje čo?“ spýtala som sa zdesene. Ja nemôžem byť tehotná, to nie je možné! Veď sa spala len s Kaenom, aj to len jediný raz, no jediný raz asi stačil... Keďže sme sa nechránili.

„Ste tehotná, slečna Cullenová. Ste v piatom týždni, gratulujem,“ povedal lekár a milo sa na mňa usmial. Aj ja som sa usmiala. Možno to bolo tehotenstvo z náhody, ale rozhodne je to jedna z najlepších vecí v mojom živote. Kaen je tiež jednou z nich.

„Viem, že vás moja otázka možno zaskočí, ale musím sa pýtať. Chcete dieťa donosiť?“ spýtal sa profesionálne. Rozhodnutie som urobila ešte predtým, takže som neváhala ani sekundu.

„Áno, chcem si to dieťa nechať,“ povedala som a v hlase sa mi ozvala doposiaľ neznáma neha. Táto neha bola spojená so životom toho malého zázraku, ktorý mi rastie pod srdcom.

„Vedel som to, ste veľmi silná. A aj to maličké. Tu v nemocnici je organizácia pre slobodné a mladé matky. Nemusíte tam prísť, ale boli by sme radi, keby ste nás prišla navštíviť,“ povedal mi otcovským hlasom plným hrdosti. Akoby bol hrdý na to, že si chcem to dieťa nechať...

„Ďakujem vám za všetko. Mohla by som si zavolať? Moja sestra má určite strach, keď som neprišla domov,“ povedala som po chvíľke ticha, keď mi ten lekár kontroloval prístroje a nejaké výsledky. Podľa jeho spokojného úsmevu som usúdila, že som na tom lepšie.

„Ale samozrejme,“ povedal a z vrecka vybral svoj mobil a podával mi ho. Automaticky som sa poň natiahla, ale tou rukou, ktorú som mala v dlahe. Rýchlo som ju položila späť a natiahla druhú ruku. Lekár sa na mňa usmial a podal mi telefón do nastavenej ruky. Potom sa otočil a chystal sa na odchod, keď mi napadlo, že vlastne ani netuším, kde som.

„Pán Green?“

„Hmm?“ spýtal sa a otočil sa, aby sa mi mohol zadívať do očí.

„Poviete mi, prosím, na ktorom oddelení som? A v ktorej izbe?“

„Ach, ale samozrejme. Ste na gynekologicko-pôrodníckom oddelení, na izbe 36.“ Potom sa otočil a vyšiel von, aby mi doprial súkromie pri telefonovaní. Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie? Tak toto bude veľmi zaujímavý telefonát.

Vytočila som dobre známe číslo a s povzdychom – ktorým som si dodávala odvahu – som stlačila volať. Po troch zvoneniach sa ozval unavený hlas:

„Prosím?“

„Ahoj, Emily. Tu Layla,“ povedala som a čakala na jej reakciu.

„Bože môj, Layla! Kde si? Čo sa stalo? Prečo si sa nevrátila domov?“ sypala jednu otázku za druhou a vôbec mi nedávala môžnosť odpovedať čo i len na jednu z nich.

„Emily, pokoj. Dýchaj, je to OK,“ povedala som a snažila sa ju nejako upokojiť, nech sa aj dostanem k slovu.

„Je to OK? Týždeň ťa hľadáme ako blázni a nič. Kaen sa takmer zcvokol a Hannah na tom nie je o nič lepšie. Dokonca si s Cory mysleli, že si sa zabila. A ty povieš, že je to OK?!“ kričala mi do ucha, až som si musela odtiahnuť mobil ďalej. Mňa však teraz zaujímalo jediné: Kaen. On sa vrátil, on žije. Nič mu nie je.

„Kaen sa vrátil? Kedy?“

„Vrátil sa ešte v ten večer, keď si zmizla. Kde vlastne si?“ spýtala sa, odpútavajúc moju pozornosť od mojej lásky. Však nevadí, ja sa to dozviem aj neskôr.

„Som v nemocnici,“ povedala som sa na opačnej strane sa rozhostilo napäté ticho.

„Čo sa stalo? Ako si na tom?“ vysypala nakoniec zo seba trasľavým hlasom.

„Myslím, že to nie je dobré preberať cez telefón,“ povedala som pevným hlasom. Vážne som to nepotrebovala riešiť cez telefón, ale najviac som túžila vidieť Kaena a na vlastné oči sa presvedčiť, že je v poriadku. A, samozrejme, oznámiť mu, že bude otcom.

„Dobre. Na ktorom oddelení ležíš?“

„Na gynekologicko-pôrodníckom v izbe 36. Nepýtaj sa prečo, vysvetlím ti to až prídete,“ povedala som jej a tak zastavila jej ďalšie otázky. Potom sme sa rýchlo rozlúčili. Telefón som položila na malý stolík.

V hlave mi tupo búšilo a bolelo ma celé telo. Prišla na mňa slabosť a ten odporný pípavý zvuk mi liezol na nervy. Zavrela som oči v snahe aspoň zaspať. Nakoniec sa mi to podarilo, ale len na chvíľu. Za pár minút ma prebudilo klopanie na dvere a následné otvorenie. Otvorila som oči. Do vnútra vošiel doktor Green a nejaká sestrička.

„Vybavené?“ spýtal sa, keď som mu podala mobil. Sestrička mi medzitým odpojila transfúziu, ale novú mi nedala. To vyzeralo nádejne. Možno tu nebudem musieť ležať dlho.

„Ďakujem za požičanie mobilu,“ povedala som vďačne lekárovi. Bol naozaj veľmi milý a pôsobil veľmi otcovsky. To je veľký rozdiel naproti tomu “otcovi“, ktorého mám doma.

Vyzeral, že chce ešte niečo povedať, ale v tom sa rozrazili dvere a v nich stále Kaen a za ním poskakovala Emily.

„Layla!“ vykríkol Kaen a už ma zvieral v náručí. Doktor Green so sestričkou sa nenápadne vyparili, aby nám dopriali súkromie. Bola som im za to vďačná.

Kaen ma zvieral v náručí akoby ma už nikdy v živote nechcel pustiť. Tá predstava sa mi veľmi páčila, naveky ostať v jeho náručí. Cítila som sa tam bezpečne a po tých nekonečných týždňoch som sa konečne cítila šťastná a moju radosť znásoboval ten malý človiečik v mojom tele. Moje srdce bolo zase zdravé.

„Prečo si tu?“ spýtal sa Kaen po dlhom tichu prerušovanom len tým hnusným pípaním.

„Ayla sa splašila a ja som sa kotúľala dolu kopcom,“ povedala som a zadívala sa mu do očí.

„Hej! Požičaj mi ju na chvíľku,“ povedala naokolo naštvaným hlasom Emily. Zasmiali sme sa, ale Kaen ma pustil a už mi okolo krku visela Emily.

„Takto ma už nikdy v živote nevystraš!“ povedala hlasom prísnym ako mama. Šťastne som prikývla.

„Prečo si na tomto oddelení? Nemáš byť na úrazovke?“ spýtala sa popletene Emily. Ajaj. Už to prichádza. Povzdychla som si a odtiahla sa od nej. Najskôr sa musím pozhovárať s Kaenom.

„Emily? Mohla by si nás s Kaenom nechať?“ spýtala som sa jej. Samozrejme hneď pochopila, prikývla a vyšla von z izby. Poklepala som na stoličku, čo bola vedľa postele a Kaen si na ňu sadol. Ruky mi chytil do dlaní a pozeral sa mi do očí.

„Prečo si bol preč tak dlho? Od strachu som sa skoro zbláznila,“ povedala som a pohladila ho po tvári.

„Vyskytli sa problémy. Samotná bitka trvala asi dva týždne, ale musel som ostať a pomôcť so zranenými, aj ja sám som bol ťažko ranený. Nemal som ti ako dať vedieť, že som v poriadku. A potom som prišiel, Ayla nikde a ty si tiež zmizla. Bolo to tých najdlhších sedem dní v mojom živote. Sľúb, že ma už takto nevystrašíš,“ prosil ma a v jeho očiach som videla bolesť, ktorú som sama pociťovala. Horlivo som prikyvovala. Ani ja už nechcem zažiť taký príšerný strach. Ale teraz by sme mali byť šťastní... dúfam, že Kaen sa poteší tomu, že som tehotná.

„Mám pre teba prekvapenie,“ zašepkala som a on sa mi skúmavo zadíval do očí.

„Aj ja mám pre teba jedno. Ale ty prvá,“ povedal, keď si všimol, že chcem protestovať. Ten ma má už prečítanú. A to veľmi dôkladne, takmer dokonale.

„Dobre teda. Tak trochu to vysvetľuje aj to, čo robím na tomto oddelení. Kaen, ja som tehotná,“ povedala som a sklonila pohľad na moje ruky, ktoré boli schované v tých Kaenových. Dlho bolo ticho. Už som si myslela, že Kaen nič nepovie, ale zrazu mi zdvihol bradu a zadíval sa mi hlboko do očí. To čo som videla v tých jeho, ma dokonale prekvapilo.

Bolo tam toľko lásky, spokojnosti a šťastia, že ma zaraz prešli všetky pochybnosti.

„To je tá najkrajšia novinka akú si mi mohla povedať. Nikdy som si nemyslel, že sa dožijem takéhoto šťastia. Za tie storočia, čo žijem, som si nespočet krát želal, aby som mal deti. A teraz sa mi to konečne splní, a to so ženou, ktorú nadovšetko milujem..." povedal a následne ma pobozkal na čelo. „Ale aj tak nechápem, čo robíš na tomto oddelení,“ povedal a jemne sa usmial. Tí muži. Niekedy dokážu byť totálne nechápaví.

„Keď som spadla, takmer som o nášho drobca prišla. Ale je to bojovník, ako jeho otec,“ povedala som pyšne. Kaen sa šťastne usmial a priložil mi ruky na ploché bruško. Bohvie ako budem vyzerať z bruchom ako balón.

„Je to bojovník ako jeho mamička,“ zašepkal a pobozkal ma. Bol to ten najnežnejší bozk aký som kedy dostala.

„Akú dobrú správu máš pre mňa?“ spýtala som sa, keď som si spomenula na to, že aj on mi chcel niečo povedať.

„Matka mi pomohla nájsť tvoju rodinu. Žijú v Anglicku, v meste Crosswood,“ povedal a mne od šťastia poskočilo srdce. On našiel moju rodinu? Šťastne som sa mu hodila okolo krku a silno ho objímala.

„Ďakujem. Pôjdeme tam?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Dúfam, že to Hannah pochopí a pustí ma. V mysli som si premietala, čo jej asi poviem.

„Samozrejme. Hneď ako sa zotavíš, pôjdeme tam. Ale najskôr sa ku mne presťahuješ, bez diskusií,“ povedal, keď videl, že budem protestovať. Ako si to vôbec predstavuje? Ako môžem len tak odísť od Hannah, Emily a Henryho?

„Nemôžem len tak odísť z domu.“

„Nenechám ženu, ktorá nosí pod srdcom moje dieťa, žiť v takom dome. Mohol by ublížiť tebe, dokonca by sme mohli o drobca prísť. Prosím,“ povedal prosebne. Začal pekne zostra, ale keď videl môj prestrašený pohľad, upokojil sa. Keď povedal, že by som mohla – že by sme mohli – prísť o naše dieťa, udrel na citlivú strunu, a dobre to vedel. Normálne ma vydieral, aj keď musím sa priznať, že bývanie s Kaenom ma veľmi, ale naozaj, veľmi lákalo.

„Dobre teda. Skúsime to zariadiť s Hannah. Mohol by si teraz zavolať späť Emily? Mali by sme jej to povedať,“ povedala som a Kaen prikývol. Potom zavolal Emily späť. Boli u mňa až do konca návštevných hodín. Nechceli odísť, ale nakoniec ich vyhnali. S prísľubom, že zajtra prídu opäť, odišli. Takmer okamžite som zaspala. Konečne som spala pokojným spánkom, v ktorom ma netrápili nočné mory, ale pekné sny o malom, zlatovlasom chlapčekovi s čiernymi očkami a veselým úsmevom.

 

Pohľad nikoho:

Medzitým v tom istom meste, ale ďaleko od nemocnice, prebiehal telefonický rozhovor medzi rodinou:

„Rain, my nevieme, kde je. Stratila sa a nikto nevie, kde je,“ povedala smutne malá dievčina a silnejšie sa pritúlila k svojmu manželovi, ktorý cítil dvakrát takú bolesť ako ona.

„Myslíš, že to má niečo spoločné s tým, čo sa deje v tom dome?“ spýtala sa dievčina na druhej strane.

„Nevieme, čo sa deje v tom dome. Jasper z nej cítil veľkú bolesť a obaja sem cítili krv, ale nepodarilo sa nám zistiť, čo sa tam deje. Layla tam za posledný mesiac takmer nebola. Bývala niekde inde, ale neviem kde. A ten jej spolužiak sa tiež už v meste dlho neukázal,“ povedala malá upírka ustarosteným hlasom. Bála sa, že tí dvaja mohli niekam spolu utiecť. Nevidela budúcnosť ani jedného z nich. Dokonca aj budúcnosť jej nevlastnej rodiny sa jej občas strácala.

„Do kedy tam ostanete?“ spýtala sa zvedavo dievčina na druhom konci. Už ju – rovnako ako ostatných – unavovalo to večné čakanie, ale na druhej strane, potrebovali byť nenápadní, aby ju nevyplašili.

„Dnes odídeme a doma počkáme, kým sa vrátia Emmett s Rose a Kyle. Kedy sa vrátia?“

„Hovorili, že najneskôr do týždňa sú doma,“ povedala dievčina spokojne. Konečne sa im podarilo skontaktovať sa s nimi.

„Dobre teda. Čo najskôr sa vrátime,“ prisľúbila upírka a pritúlila sa k manželovi. Domov sa už obaja tešili, hlavne na to, že ich rodina bude zase raz pokope.

„Dobre. Majte sa, Alice.“

„Aj ty sa maj, Rain.“


A ešte venovania: Elanor, maggy881, CullenkaM, blotik, mo, MIROSeLAVA, NoemiVolturiCullen, Letti a Wolf1701. Ďakujem za vaše krásne komentáre a posielam objatie a pusu :) Ste úžasní :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 8. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!