Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 3. kapitola

Noc je predsa super! - 3. kapitola Prinášam vám pokračovanie. V prvom rade by som rada poďakovala za vaše milé komentáre. Všetky ma veľmi potešili. Na konci nájdete aj venovania. Príjemné čítanie, vaša nessienka :)

 

3. kapitola

 

„Ja mám tiež históriu. A učebňa angličtiny je hneď vedľa. Tak poďme,“ zavelil a položil nám ruky na chrbát, aby nás viedol. Avšak pri mne to rozhodne nemal robiť. Prešla mnou ostrá bolesť a neubránila som sa syknutiu. Obzrela som sa dozadu. Kaen na mňa pozrel, ale nič nehovoril, len stiahol ruku. Vyzeral akoby ho naťahovali na škripec. Je možné, žeby nejako vedel, čo sa u nás doma deje?

 

LAYLA:  

Išli sme po chodbe v závese za Kaenom. Všetci sa na nás pozerali. Boli sme tu atrakciou číslo jeden. Keby sa to stalo po prvýkrát, vyvedie ma to z miery. Keďže sa to stáva takmer zo železnou pravidelnosťou, som zvyknutá. Emily sa tiež nesťažuje.

Emily išla na angličtinu. Popriala som jej veľa šťastia, aj keď ho nepotrebuje. Emily sa dokáže o seba postarať lepšie ako poniektorí dospelí.

S Kaenom sme vošli dovnútra. Všetko zrazu utíchlo, ale len dovtedy kým si nevšimli úsmev, ktorý mi venoval. To sa v triede rozoznelo šumenie a lá rozbitá telka.

Profesor bol už v triede. Vyzeral mladý na to, aby tu učil. Mohol mať tak najviac dvadsaťpäť rokov. Mal tmavú pokožku a čierne vlasy.

Na Kaenove ospravedlnenia nereagoval, len mu kývol rukou, aby si išiel sadnúť. Všímal si len mňa. Pozeral na mňa očami čiernymi ako noc. Zdalo sa mi, akoby na niečo čakal. Ale pozdrav to asi nebol.

„Dobrý deň. Ja som nová študentka,“ povedala som potichu a podala mu papiere na podpísanie. Chvíľu na ne vyvaľoval oči, potom si ich zobral a podpísal. Mlčky mi kývol hlavou smerom k tabuli. To si zhltol jazyk?

„Mohli by ste sa nám predstaviť?“ povedal pevným hlasom, ale v očiach mal neistotu. Vyzeralo to trochu komicky. Pokrčila som plecami a postavila sa čelom k triede. V rohu miestnosti som si všimla chlapca a dievča, ktorí ma tiež pozorovali s vypleštenými očami. Čo sa to tu s nimi deje?

„Ahojte. Volám sa Layla Cullenová a spolu s rodinou sme sa prisťahovali z malého mestečka na Aljaške,“ povedala som stručne, zobrala si papier od stále vykoľajeného profesora a sadla si vedľa Kaena, ktorý mal jediný voľné.

„Myslím, že si sa stala atrakciou aj pre miestneho profesora, ktorého prezývajú ľadovec,“ pošepkal mi so smiechom v hlase do ucha Kaen. Chtiac-nechtiac som sa musela zachichotať. Vraj ľadovec.

„Prečo ho tak volajú?“ spýtala som sa, keď som sa prestala smiať.

„Jeho by nerozhádzalo ani keby tu tancovala striptérka,“ povedal potichučky. Mala som čo robiť, aby som sa nesmiala na hlas. S vypätím všetkých síl sa mi to aj podarilo.

„Kedy ťa adoptovali?“ spýtal sa z ničoho-nič Kaen. Jeho otázka ma prekvapila. Nie, že by mi bola nepríjemná, ale ešte sa ma to nikdy nikto nepýtal.

„Mala som šesť rokov. Jonesovci ma našli v lese. Stratila som pamäť a nič si nepamätám. Ani to, či mám rodinu, alebo nie. Keďže nenašli moju rodinu, adoptovali ma. A odvtedy s nimi žijem,“ povedala som jednoducho. Keď som sa zadívala do jeho očí, opäť som mala pocit, že tam vidím bolesť a nenávisť. Asi sa mi niečo zazdalo.

„A čo tvoja rodina?“ spýtala som sa opatrne, keď sa na mňa stále uprene pozerala. Jeho pohľad mi nebol nepríjemný, práve naopak. A to ma desilo viac.

„Sú to Gréci. Nežijú v štátoch. Žijem tu len ja a moja sestra Penelopa,“ povedal jednoducho, ako predtým ja. Neviem prečo, ale neverila som mu. Ale prečo? Asi to spôsobili tie čudesné sny.

„Katakklis, Cullenová! Porozprávať sa môžete aj neskôr,“ ozval sa zrazu nahnevaný hlas nášho profesora. Iba som sa na neho ospravedlňujúco usmiala a bola ticho. Katakklis... to meno mi niečo hovorilo, ale čo? Niekde som ho videla...  

Už viem! V tom sne bolo meno Katakklis. Bolo na nejakom starom papyruse. Boli tam mená gréckych generálov. A bolo tam aj meno Katakklis. Toto už asi nebude náhoda.

Úvahami o tom, čo je možné a čo nie, som strávila aj zvyšok hodiny. Keď zazvonilo doslova som podskočila na stoličke.

„Cullenová, mohli by ste tu ostať?“ spýtal sa profesor a v jeho hlase zaznievalo jasné varovanie, že to musím urobiť. Len som mlčky prikývla. Kaen ešte po mne hodil nervózny pohľad a potom odišiel.

Prekvapilo ma však, že v triede ostali aj to dievča a chlapec z poslednej lavice.

„Layla, ty si nás nepamätáš?“ spýtalo sa to dievča. Tí traja stáli v kruhu okolo mňa. Cítila som sa akosi divne. Akoby som to odniekiaľ poznala. Ale odkiaľ?

„Nie, mala by som vás poznať?“ spýtala som sa zmätene. Takýchto ľudí by som si asi pamätala, nie?

„Ani mňa si nepamätáš?“ spýtal sa chlapec z poslednej lavice.

„Nepoznám vás, kto ste?“ spýtala som sa nechápavo. Každou sekundou som bola viac a viac nervózna a zmätená.

„Ja som Gianna, toto je Alec a Dominic. Vážne si nás nepamätáš?“ spýtala sa žalostne dievčina. Jej hlas mi prišiel akýsi známy. Možno som ho počula v nejakom sne.

„Prepáčte, naozaj vás dnes vidím po prvýkrát v živote. Už musím ísť,“ pípla som potichučky. Nepopieram, chcela som utiecť a poriadne si to premyslieť. Aká je pravdepodobnosť, že by som tu stretla niekoho, kto by ma poznal pred dvanástimi rokmi? Veľmi malá. Takmer mizivá.

Kým stihli nejako zareagovať, vybehla som von. Teraz som mala mať výtvarku až do obeda. Táto škola je tak trochu zameraná aj na hudbu a umenie ako také. Sú tu aj tanečné kurzy. A všetko ako súčasť vyučovania. Zo všetkých škôl, ktoré som doteraz navštevovala, sa mi táto páči asi najviac.

Budovu, kde mala byť výtvarka bola hneď vedľa parkoviska. Všimla som si ju už ráno, keď som parkovala. Vbehla som dovnútra a zistila, že profesorka je už tam. Vyzerala tak na tridsať a mala milý úsmev. Dúfam, že sa ma nebude snažiť presvedčiť, že ju poznám, lebo začnem kričať.

„A vy ste kto?“ spýtala sa milým hlasom, keď som dobehla ku katedre. Vyzerala veľmi milo, ako staršia sestra.

„Ja som tu nová. Volám sa Layla Cullenová. Veľmi sa ospravedlňujem, že meškám, ale zdržal ma pán profesor,“ povedala som zadychčane.

„Nič sa nedeje, Layla. Ja som Joan Wenningtonová, ale môžeš mi hovoriť Joan a tykať mi, ako všetci,“ povedala a podala mi ruku. S úsmevom som ju prijala. Naozaj bola veľmi milá.

„Tak teda, vitaj u nás. Povedz Layla, kreslila si už niekedy aj portréty osôb?“ spýtala sa zatiaľ, čo ma viedla do zadnej časti miestnosti, k voľnému stojanu. Stojany bolo rozostavané do kruhu a v strede bolo niečo ako malé pódium. Tam určite dávajú predlohy, podľa ktorých budeme kresliť. V miestnosti bolo asi pätnásť stojanov. Každý bol už obsadený. Okrem toho, ku ktorému ma viedla a jedného vedľa mňa.

Portréty. Počítajú sa za portréty aj obrázky gréckeho vojaka, ktorý pravdepodobne chodí na túto školu? Povedala by som, že hej.

„Mám skúsenosti. Veľakrát som kreslila portréty. Prečo sa pýtaš?“ spýtala som sa zvedavo, keď som si vyberala svoj uhlík. Najradšej kreslím uhlíkom. Proste sa mi to tak páči.

„Dnes budeme kresliť model v pohybe. Kaen, môžeš?“ spýtala sa a ja som vyvalila oči. To mám kresliť jeho? Opäť? Veď poznám každý detail jeho tela naspamäť. Možno by som ho dokázala nakresliť aj poslepiačky.

Kaen sa s úsmevom na perách postavil do stredu miestnosti a do ruky chytil loptu. Potom ju natočil tak, akoby išiel strieľať  na kôš a zostal tak. Nechcem si ani predstaviť, ako ho bude bolieť celý človek, keď skončíme.  

Zobrala som do ruky uhlík a moja ruka sa z istotou rozbehla po plátne. Kaenove telo som poznala naozaj dokonale a najčastejšie som ho kreslila v pohybe. Jediné, čo by ma zaujímalo je, ako sa grécky vojak dostal do súčasnosti? Teda ak je to ten istý človek. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou je to on. Alebo niekto z jeho predkov, na ktorého sa podobá, akoby to bolo jeho dvojča.

Výtvarka bola dvojhodinovka. Keď zazvonilo na prestávku, zľakla som sa. Ale len na chvíľu. Opätovne som sa sústredila na kreslenie. Moja ruka automaticky behala po plátne. Mala som to nakreslené skôr, ako mali ostatní sotva polovicu. To je ten cvik. Keby som jeho – alebo koho vlastne – telo nekreslila tak často, bola by som na tom teraz možno ešte horšie.

Asi dvadsať minút pred koncom hodiny Joan prešla po triede a kontrolovala ako sme na tom. Zastavila sa pri mne. Cítila som, že stojí za mnou a pozerá mi cez rameno. Nikdy som to nemala rada, ale snažila som sa to ignorovať.

Doladila som posledný detail a bolo hotovo. Jednoduché. Len čo na to povie Joan? So strachom som sa na ňu obrátila. Vyzerala byť zaujatá, tak som len mlčky stála a čakala, čo sa bude diať.

„Myslím, že ťa nemám čo naučiť, Layla,“ povedala uznanlivo a usmiala sa na mňa. Ja som na ňu vypleštila oči, až hrozilo, že skončia na zemi.

„To myslíš vážne?“ spýtala som sa neveriaco. Teraz už aj ostatní sledovali, čo sa deje. Cítila som sa akoby mi na rástla druhá hlava.

„Áno,“ povedala a odišla ďalej. Chvíľu som sa za ňou pozerala, ale potom som to vzdala a pobalila si veci. Čakala som už len na zvonenie zvončeka. Po piatich minútach som sa ho konečne dočkala. Schmatla som plátno a vybrala sa k dverám, keď ma zastavil Kaenov hlas: „Počkaj na mňa!“

Zostala som teda stáť na chodbe. Tí, čo vychádzali z ateliéru si ma skúmavo premeriavali, ale aspoň nič nehovorili. Bola som im za to vďačná.

„Tak poďme,“ povedal jednoducho a viedol ma smerom do jedálne. Išli sme mlčky. Ja som v ruke zvierala svoju kresbu.

Náš príchod do jedálne bol sprevádzaný typickým šumom a ukazovaním prstom. To som už poznala. Zobrali sme si jedlo a Kaen nás viedol k stolu v rohu jedálne, kde nikto nesedel. Zaujímalo by ma, kde je asi Emily. Takmer okamžite som na svoju otázku dostala aj odpoveď. Keď sme sa totiž usadili, akurát vchádzala do jedálne s nejakým plavovlasým dievčaťom. Usmiala som sa sama pre seba. Aspoň si našla kamarátku.

„Čo od teba chcel?“ spýtal sa zrazu Kaen. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že sa pýta na toho profesora.

„Ani neviem. Tvrdil, že ma pozná,“ povedala som a pokrčila plecami. Jasne som však dávala najavo, že sa o tom už nemienim baviť.

„Ukážeš mi ten obrázok?“ spýtal sa a kývol hlavou smerom k mojej ruke, v ktorej som ešte stále zvierala ten obrázok. Pokrčila som plecami a podala mu ho. Na čo to skrývať, aj tak je to zbytočné.

Pozrel sa na obrázok a zalapal po dychu. Nechápavo som na neho zdvihla jedno obočie. Prečo tak reagoval?

„Páni. Vedel som, že si dobrá, ale až takáto dobrá? Veď to vyzerá, ako keby som sa pozrel do zrkadla,“ povedal uznanlivo a usmial sa na mňa. Som v koncoch, keď sa usmeje. Má ten najúprimnejší úsmev na svete.

„Ďakujem," zašepkala som vďačne.

Potom mi kresbu vrátil. Do konca prestávky sme sa bavili o kreslení. Vyzeral, že ho to naozaj zaujíma. Sľúbila som, že mu ukážem niektoré moje kresby – tie, na ktorých je on, samozrejme vynechám. Keď zazvonilo, vybrali sme sa na našu poslednú hodinu – matematiku. Tá prebehla bez problémov. Matikárka bola postaršia žena, ktorá bola veľmi prísna. Kaen ma však upokojoval tým, že tak vyzerá len na prvý pohľad. No uvidíme, čo sa z nej nakoniec vykvitne.

Po skončení som ešte čakala na Emily a spoločne sme zaniesli papiere na sekretariát. Potom sme sa vybrali domov. Tento deň bol veľmi zaujímavý, a to po mnohých stránkach.

 

Pohľad nikoho: 

Medzitým v učebni histórie postávali tri nádherné postavy. Chlapec s tmavou pokožkou zobral do ruky mobil a vytočil nejaké číslo. Po druhom zvonení to niekto na druhej strane zodvihol.

„Dominic,“ ozval sa jemný ženský hlások.

„Rain. Našli sme Laylu. Problém je v tom, že si nič nepamätá.“  

 


Kapitola bola pre týchto ľudí: Elanor, maggy881, NoemiVolturiCullen, Wolf1701, blotik, MIROSeLAVA, mo, lulukar, CullenkaM. Ešťe raz vďaka za komentáre. Veľmi ma potešili a verím, že sa vám táto kapitola aspoň trochu páčila :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 3. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!