Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 10. kapitola

Noc je predsa super! - 10. kapitola A je tu jubilejná desiata kapitolka. Dúfam, že sa vám bude páčiť, a tiež dúfam, že mi prepáčite to dlhšie čakanie, ale tá škola mi teraz fakt dáva zabrať. Ale nebojte sa, už to dlho nepotrvá. Takže túto kapitolu opäť venujem verným čítateľom, ich mená budú opäť na konci kapitoly. Takže príjemné čítanie praje vaša tetuška nessienka :) BTW: vopred vďaka za prípadné komenty a vďaka za vaše predošlé komentáriky.

 

10. kapitola 

„Čože?!“ vykríkol tmavovlasý, veľký upír nahnevane. Až neskoro som si uvedomil, že si asi domyslel, že Layla nosí pod srdcom naše dieťatko...

 

LAYLA:

Stále sa mi motalo v hlave a cítila som tupé búšenie v spánkoch, ale cítila som sa aj nesmierne šťastná. Najmä vtedy, keď mi Kaen povedal, že dieťatko je v poriadku.

„Čože?!“ vykríkol niekto, až som sa mierne trhla. Pozeral som tam a s prekvapením som si uvedomila, že v miestnosti vôbec nie sme sami. Predpokladám, že to vykríkol ten veľký, asi dvadsaťročný mladík, ktorý by mohol postavou konkurovať aj majstrovi sveta v kulturistike. Keď som sa mu zadívala do tváre, bola som prekvapená ešte viac. Mala som pocit, že tú tvár odniekiaľ poznám, ale nevedela som si spomenúť, prečo by mi mala byť známa. Bol to veľmi ubíjajúci pocit, vedela som, že mi to niečo hovorí, ale nevedela som čo.

Kaen sa mimovoľne natočil, a tak ma zakryl vlastným telom, aby na mňa nevideli. Opäť sa ma snažil chrániť vlastným telom.

„Však sa mi nesnažíte nahovoriť, že je Layla tehotná,“ povedal ten veľký chlap a zadíval sa na Kaena. Videla som to, pretože som vykúkala spod jeho ramena. Nechápavo som gúľala očami. Prečo by sme im mali niečo nahovárať? Som tehotná, aj lekár to potvrdil.

„Ale ja som tehotná,“ povedala som potichu, ale všetci sa automaticky otočili na mňa. Ich neveriaci výraz ma vyvádzal z konceptu. Nechápem, prečo tak na mňa pozerali. Akoby videli niečo nezvyčajné. Však som len ďalšie tehotné dievča na svete.

„Ale to predsa nie je možné,“ povedala pevným hlasom jedna dievčina a tým na seba prilákala moju pozornosť. Pozrela som na ňu a musela som zalapať po dychu. Bolo viac ako očividné, že tá dievčina je moja príbuzná. Dosť sme sa na seba podobali. V jej tvári som videla svoje vlastné rysy. A aj vlasy sme mali podobnej farby, teda až na to, že ona nemala čierny melír, ale červený. Vyzerala tak na osemnásť, možno aj viac. Takto sa to nedalo určiť. Vyžarovala z nej veľká energia. Aj pri nej som mala pocit, že by mi jej tvár mala byť povedomá, ale opäť sa dostavil pocit, akoby mi niečo dôležité chýbalo. Akoby chýbalo niečo vo mne. Niečo veľmi dôležité.

„Ja som si to tiež myslela, ale lekár mi to potvrdil,“ povedala som a v hlase som sa snažila potlačiť narastajúci nepokoj. Znervózňovalo ma, že sa na mňa upieralo toľko neznámych pohľadov.

„Carlisle? Mohol by si sa na ňu pozrieť?“ spýtala sa nejaká dievčina, ktorá mala čierne vlasy s modrým melírom a bola veľmi podobná tej blondíne – a teda aj mne. Prekvapene som sa na ňu pozerala, a keď si to všimla, žmurkla na mňa. Niekde v sebe som cítila niečo ako déjà vu, akoby som to už niekedy videla. Nie od niekoho iného, ale práve od tejto dievčiny. Čo sa to so mnou vlastne deje? Prečo mi to pripadá akési známe?

Nejaký mladý muž sa priblížil smerom ku mne. Automaticky som sa na neho zadívala. Vyzeral tak na tridsať, mal blond vlasy a profesionálny úsmev. Vyzeral skôr ako model, než ako obyčajný smrteľník. Vlastne všetci tu vyzerali ako modely a modelky. Kde sa tí pekní ľudia berú? Hádam ich len nevyhadzujú z neba, ako neposlušných anjelov.

Prišiel až k lehátku, na ktorom som ležala, a natiahol ruku. Inštinktívne som sa uhla a nedôverčivo si ho prezerala.

„To je v poriadku, Layla, ja ti nechcem ublížiť,“ povedal upokojujúcim hlasom a zvedavo sa na mňa pozeral. Spýtavo som sa zadívala na Kaena. S úsmevom prikývol. Vydýchla som si, ak im verí Kaen, tak sa nemám čoho báť.

Pozrela som sa na toho muža a opatrne som prikývla. Takmer som videla, že mu odľahlo.

Podišiel ku mne a ja som si ľahla na lehátko. Potom mi opatrne vyhrnul tričko. Takže tento mladý muž je lekár? To je asi možné, dnes ma už asi prekvapí len máločo. Zrazu som začula prekvapené zalapanie po dychu, ktoré sa ozývalo zo všetkých strán ako ozvena. Až neskoro som si uvedomila, čo mohli vidieť, čo určite aj videli. Moju jazvu, ktorá sa ťahala od lemu podprsenky, cez rebrá až po pupok. Bola to jazva, ktorú mi urobil Peter. Bol to prvý a posledný raz, keď na mňa vytiahol nôž. Pamätám si to, akoby to bolo včera...

Mala som sotva desať rokov, a Peter prišiel opäť domov opitý. Pamätám si, že to bol prvý večer, keď na mňa vztiahol ruku. Veľmi ma to prekvapilo a sklamalo. Dovtedy som Petra videla ako dokonalého otca, ale potom som sa na neho nedívala ako na otca, ale ako na tyrana, ktorý ma trestal za niečo, za čo som absolútne nemohla. Najskôr ma mlátil. Opaskom, palicou a neskôr aj päsťami. Kopal do mňa. Každá rana sa bolestne odrazila na mojej detskej dušičke. Dovtedy som si myslela, že svet je len šťastný, miesto kde niet násilia a zloby. Vtedy som zistila ako strašne som sa mýlila...

„Ako si prišla k takejto jazve?“ spýtal sa ten muž prekvapene a tým prerušil moje spomínanie. Bola som mu za to vďačná, predsa len, nespomínala som rada. Radšej som vôbec nespomínala.

„Nehoda,“ odpovedala som automaticky. To som povedala vždy, keď sa ma na to niekto spýtal, niekto kto tú jazvu náhodou videl, keď som nedávala pozor, alebo keď to bolo nevyhnutné.

„Layla,“ povedal vyzývavým hlasom Kaen. Vedela som, čo odo mňa chce. Chce aby som priznala, odkiaľ mám tu jazvu. Pozrela som sa ne neho. Jeho významný pohľad plný nenávisti ma utvrdil v tom, že chce, aby som im povedala pravdu.

„Kaen?“ spýtala som sa naoko nechápavo. Cítila som, že nás všetci pozorujú, ale bolo mi to jedno. Ako som mohla týmto ľuďom len tak povedať, že ma môj nevlastný otec mláti ako žito? Veď ani poriadne neviem, kto títo ľudia sú. Viem len, že by to mala byť moja rodina.

„Mala by si im to povedať,“ povedal nakoniec pevným hlasom, ktorý nezniesol žiadne pripomienky. Ale to sa chlapec pletie... nie je to môj generál. Nemusím ho počúvať.

„Tebe by som to tiež nepovedala, keby si to nevidel,“ povedala som úprimne. Naozaj by som mu to nepovedala, možno nikdy. Nepotreboval to vedieť, aspoň pokiaľ by nevidel moje telo pod oblečením. A to videl, niekoľko krát.

„A to ma dosť vytáča, že mi nedôveruješ,“ povedal urážlivým hlasom. Na chvíľu som na neho pozerala ako na zjavenie. To nemyslí vážne... Veď on bol jediný človek – a pritom ani človek nebol -, ktorému som naozaj dôverovala. Veď už len náš vzťah je toho jasným dôkazom.

„Ja ti predsa dôverujem, tu ide o to, že to je moja vec. Nezdá sa mi, že by o tom niekto mal vedieť,“ povedala som úprimne a mierne som sa na Kaena usmiala. Takmer som videla ako sa mu jeden sval po druhom pomaly uvoľňujú. Akoby sa upokojil, keď som to povedala. On sa naozaj bál, že mu neverím?

„Ale aj tak by si im to mala povedať, je to tvoja rodina, Layla,“ povedal upokojujúcim hlasom. Mala som rada tento tón, dával mi pocit bezpečia. Keď som ho počula mala som pocit, že niekam naozaj patrím. Že patrím ku Kaenovi a on ku mne... Že toto všetko je správne, a ten život vo mne je zázrak a dar. Dôkaz našej lásky.

„Ja viem, ale nemôžem. Nechcem nikomu ublížiť,“ povedala som pravdivo. Kaen ma chytil za ruku a ľútostivo pozeral na jazvu na mojom bruchu. Prezradil mi, že chcel Petra už viackrát zabiť. Nezazlievam mu to, ja by som tiež zabila každého, kto by sa ho pokúsil nejako ohroziť.

„Môžete nám povedať, o čom sa to, do pekla, bavíte?“ spýtal sa pobúrene ten veľký mladík a tým nás vytrhol z našej idylky. Nechápavo som sa na neho pozerala. Nenávisť v jeho pohľade ma prekvapila. Nenávistný pohľad upieral na moju jazvu a starostlivý na mňa. Kto je ten mladík?

Pozrela som na Kaena. V jeho pohľade sa odrážala dôvera. Dôveroval môjmu rozhodnutiu. Ten výraz ma hrial pri srdci.

„Bavíme sa o mojej jazve,“ povedala som jednoducho a potom som sa pozrela na toho lekára, čím som mu dávala najavo, aby pokračoval. Pokrčil plecami a ruky položil na moje brucho. Prekvapila ma ich teplota. Zdali sa mi akési studenšie, ale čo už... Však veľa ľudí ma stále studené ruky.

„Naozaj je to tak, Rain. Je tehotná,“ povedal ten muž a tým ma vrátil do reality. Pozeral na tú dievčinu s modro-čiernymi vlasmi. Prekvapilo ma však to meno. Na opačnej strane môjho medailónu, sú vygravírované tri mená: Rose, Rain a Ariana a pod tým napísané: sme ako jedna. Ešte tam boli dve písmená: V a E.

„Rain? Z toho medailónu?“ spýtala som sa šeptom, ale nejakým zázrakom ma počula, aj keď stála na druhej strane miestnosti. Pozrela na mňa a usmievala sa, spokojne sa usmievala.

„Áno som to ja. A toto je Rose,“ povedala a ukázala na tú blondínu s červeným melírom, na ktorú sa podobám, „a toto je Ariana, moja mama,“ povedala a ukázala na dievčinu, ktorá vyzerala ako tá blondína, ale táto mala blond vlasy a zelený melír a po jej boku stál nejaký muž s dlhšími tmavými vlasmi, ktorý vyzeral tak na tridsať, možno štyridsať. Nedalo sa to určiť, stál ďaleko a v tieni. Najviac ma však prekvapilo, že povedala, že je to jej mama. To dievča vyzeralo tak na dvadsať, príliš mladá na to, aby mala čo i len desaťročné dieťa, a nieto ešte dospelú dcéru.

„A vy ostaní sa ako voláte?“ spýtala som sa zvedavo a svoje predchádzajúce úvahy nechala tak. Už mám pocit, že v mojej blízkosti sa veľa normálnych vecí nevyskytuje. Preboha, veď ja chodím s polobohom! A dokonca s ním čakám dieťa! Veď to samo o sebe vypovedá o tom, že som asi čudná, keď priťahujem takéto abnormálne veci. Nie, žeby som mala niečo proti, Kaena by som nevymenila za nič na svete.

„Kyle, je čas na spomienky,“ povedala tá Rain a obzrela sa, aby sa mohla pozrieť za seba, na nejakého mladíka. Keď sa priblížil, uvedomila som si, že sa veľmi podobá na toho druhého mladíka s tými tmavými vlasmi. Len tento nebol taký svalnatý a mal aj niečo iné v črtách tváre.

Podišiel až ku mne a potom mi chytil tvár medzi svoje veľké dlane. Zavrel oči a vyzeral, že sa sústreďuje, ale v tejto chvíli mi to bolo úplne jedno. V hlave sa mi mihali obrazy, ktoré sa mi zdali akési povedomé.

Videla som v nich seba ako malé dievčatko v kruhu rôznych ľudí, rôznych zvierat. Boli tam tí, čo stáli v miestnosti, ale aj iní. Videla som svojho profesora a tých dvoch, ktorých som stretla v škole. Počula som aj ich mená, ale nevedela som ich priradiť k určitej tvári. Počula som rozhovory a príbehy, ale nevedela som, o čom sa hovorí. Vždy som začula len útržky. Upír, vlkolak, menič, víla. Bytosti a bytosti, ich podobizne. Podobizne tých, ktorí tu boli, tu v miestnosti. Oni boli tie bytosti, ale opäť som nevedela, kto je kto. Už som chápala, prečo bola taká mladá a bola to jej dcéra. Oni boli nesmrteľní, všetci.

V hlave sa mi, pri tých všetkých informáciách, neskutočne točilo. Videla som niečo zo svojho života, ale zdalo sa mi to až žalostne málo. Akoby mi stále veľa chýbalo. Preboha, veď ja som ani nevedela určiť, či sú títo všetci moji príbuzní, alebo len priatelia.

Nevedela som, čo sa to deje okolo mňa, čo sa deje so mnou. Zrazu som len pocítila ako ma niekto myká za rameno. Otvorila som oči, zvláštne, ani neviem, kedy som ich zavrela. Pozerala som do Kaenových očí, ale videla som aj ostaných. Zvedavo ma pozorovali napätými pohľadmi.

„Spomínaš si?“ spýtala sa Rain. Zvláštne. Vedela som, že je to Rain, ale nič iné som nevedela. Neviem ani, čo je to za bytosť. Viem, že ten lekár je upír, že ten mladík s tmavými vlasmi je upír, že tento chalan je poloupír. Ale nevedela som, čo za bytosť je táto dievčina.

„Neviem. Vidím veľa tvárí, vidím vás. Ale neviem ako sa voláte. V hlave mi poletuje veľa mien. Alice, Kyle, Carmen, Jane, Gianna. Ale neviem, kto je kto. Neviem, ktorá tvár patrí, ku ktorému menu. Viem len, že niektorí z vás sú upíry, že Kyle je poloupír, ale nič viac. Neviem ani, či ste moja skutočná rodina, neviem, kto sú moji rodičia,“ povedala som zúfalým hlasom. Načo sú mi spomienky, keď je v nich taký veľký chaos? To bolo lepšie to temno, ktoré som mala v mysli.

„Ty si spomínaš, ale nie na všetko?“ spýtala sa opäť Rain. V jej hlase som počula veľkú nervozitu. Ani sa jej nečudujem, keby ma Kaen nedržal v náručí, asi by som nervozitou podskakovala, alebo sa rozplakala.

„Neviem,“ povedala som úprimne. Rain sa otočila na Kyla a zvedavo sa na neho pozerala. Akoby ho tým pohľadom vyzývala k odpovedi.

„V jej spomienkach je veľa čiernych miest. Akoby ani neexistovali, ale pritom sú tam. To nie je obyčajná strata pamäti. To je amnézia vyvolaná schopnosťami. A presne viem, ktorý upír za to môže,“ povedal a pri nenávisti sálajúcej z jeho hlasu som sa až prikrčila. Chcela som sa niečo spýtať, chcela som sa spýtať, ako to myslel, ale v tom sa rozrazili dvere a dovnútra vošlo päť ľudí. Videla som ich vo svojich spomienkach, ale poznala som len Dominica – môjho profesora, a Sama. Očakávala som, že za Samom príde aj Emily, ale on zavrel dvere. Nechápavo som na neho pozerala, viem, čo pre neho znamená Emily a tiež viem, čo on znamená pre ňu. Doteraz sa nikdy neodlúčili a teraz si on príde do Anglicka bez nej?

„Sam? Kde je Emily? Kde je moja sestra?“


Ešte venovania k tejto kapitolke: maggy881, iki, Elanor, Wolf1701, NoemiVolturiCullen, blotik, Stelletta, ALacko888A, CullenkaM, MIROSeLAVA, mo a nesii. Ešte raz vďaka za vaše milé a povzbudivé komentáre. Posielam pusinku a silné objatie.

BTW: poslala by som vám aj tortu, keďže poviedka oslavuje desiate narodeniny, ale neviem, či by vám prišla :D



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 10. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!