Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 16. kapitola

18.09.2012 (20:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 3375×

Bella:

Sedela som na posteli dlho do noci. V jednej ruke som mala nutelu a v druhej lyžičku. Nedokázala som zaspať. Myslela som na neho. Áno, myslela som na Edwarda.

To, ako sa poobede správal, bolo neskutočné. Má obrovské srdce a skvele to zvláda s deťmi. Ako som sa mohla na neho tak strašne hnevať? Veď milovať som sa s ním chcela. A čo, že som mala vypité. Keby nie, tak sa to nestane a možno by som to ľutovala ešte viac. Pozrela som na hodinky. Bolo niečo po polnoci a ja som sa stále napchávala nutelou. Začala som pochodovať hore-dole po izbe a nedalo mi to. Chcela som ho vidieť a keď si predstavím, že nás delia len dve steny, tak ma ide z toho poraziť. A čo ak len nakuknem či spí? Nie, ostanem tu. A čo keby som len načúvala ako spí? Nie, ani to nie. Ani neviem ako a už som stála pred jeho dverami a prešľapovala z nohy na nohu. V jednej ruke som držala moju sladkú dobrotu, v ústach som mala lyžičku a jednu ruku som mala na kľučke. Pomaly som ju začala tlačiť smerom nadol, ale zastavila skôr, ako som otvorila dvere. Chcela som odísť, ale v tom sa dvere otvorili.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa ma samotný anjel, ktorý stál vo dverách. Očami som prešla po celej jeho výške. Na chvíľku som sa zastavila na jeho odhalenej hrudi. On je taký, taký, o môj bože. Ách. To musí spávať len v boxerkách? Nemôže si dať aspoň desať svetrov a hrubé nohavice? To tu musí pobehovať takto?

„Ja šoum šva ololo,“ mumlala som s plnými ústami a očami vypúlenými ako čivava. Zasmial sa. Vybral mi lyžičku z úst a ja som prehltla.

„Prepáč. Len som šla okolo a zdalo sa mi, že niečo počujem.“ To je čo za sprostosť? Nič lepšie ma nemohlo napadnúť? Sklopila som hlavu, ale oči mi stále utekali od jeho hrudi až k jeho zahalenej mužnosti.

„Som v poriadku, ako vidíš,“ povedal, ale ja som sa akosi nemala k odchodu. Cupkala som nohami na jednom mieste.

„Ešte niečo? Chceš ísť ďalej?“ Čo mu mám povedať? Chcem, nie, vlastne nechcem. Alebo áno? Mykla som plecami a on mi aj napriek tomu ustúpil, aby som mohla prejsť.

„Nedáš si so mnou?“ spýtala som sa hneď, ako som prekročila prah jeho izby. Pozrela som sa dookola, ale stále tu bola len jedna posteľ a nič iné. Na posteľ som sa posadiť nechcela. No čo. Nedaj bože sa neudržím a skočím na to krásne telíčko. Nie, dosť. Sadla som si na zem a on si sadol vedľa mňa.

„Máš tu ešte jednu lyžičku, alebo mi požičiaš svoju?“ spýtal sa, ale úsmev z tváre mu nemizol. Mám pocit, že mu nevadí moja nočná návšteva. Predtým sme takto spolu trávili každú noc. Boli sme spolu, zhovárali sa a teraz mám pocit, že mu ani neviem, čo povedať. Len som chcela byť pri ňom. Ani som nechcela rozprávať, len cítiť, že je tu pre mňa.

„Prepáč. Nechcela som ťa takto prepadnúť, ale potrebujem spoločnosť. Vieš, tak ako kedysi,“ šepkala som a on prikývol. Otvoril svoju náruč a ja som sa k nemu prisunula ešte bližšie. Silno ma objal a mlčal. Hladil ma po vlasoch a po chrbte. Mlčali sme celú dobu. Vdychovala som jeho omamnú vôňu a vychutnávala som si jeho náruč. Teraz som mala pocit, že je všetko tak, ako má byť. Nikto mi neublíži, som v bezpečí. Pri ňom som v bezpečí. S týmito myšlienkami som zaspala.

Ráno som sa zobudila na jemné lúče slnka, ktoré ma oslepovali. To presne mne do tváre musí svietiť tá guľa? Pretrela som si oči a pozrela sa vedľa seba. Edward ležal podo mnou na zemi a pevne ma držal. Spal tak sladko a jeho tvár zdobil úsmev. Miestami som pochybovala, že spí. Až keď zachrapkal, tak som sa uistila o jeho spánku. Opatrne som sa dostala z jeho náruče a zakryla som ho dekou. Na malý kúsok papiera som mu napísala odkaz.

Edward,

ďakujem ti za dnešnú noc. Bolo mi krásne, aj keď sme mlčali. Pre mňa to znamenalo viac, akoby sme celú noc prerozprávali. Teším sa na dnešné spoločné nákupy.

Bella

P. S.: Mimochodom, chrápeš. Xixi

Došla som do svojej izby a prvé, čo som urobila bolo, že som zaliezla k sebe do sprchy. Dala som si skvelú teplú sprchu, umyla som si vlasy. Zabalená len v uteráku som prešla do izby a posadila som sa pred skriňu. Čo si mám obliecť, bola snáď najväčšia dilema, ktorá ma dnes trápila. Vlastne druhá najväčšia dilema. Prvá bola, že komu čo kúpiť. Nevadí, budem mať predsa pomocníka. Konečne som zo skrine vylovila moje obľúbené biele rifle s potlačou, našla som čižmičky a aj čiernu bundu. Vlasy som si nechala len tak voľne rozpustené. Niekto mi jemne zaťukal na dvere.

„Môžeme ísť?“ Edward nakukol do dverí a mne sa srdce rozbúchalo. Dúfam len, že si to nevšimol. Možno to pripíše tomu, že som sa zľakla.

„Hneď som dole. Daj mi len päť minút, nech sa rozlúčim s deťmi a povedz Rose a Emmovi, že dneska majú službu,“ požiadala som ho a on sa len usmial. Prišla som bližšie k mojim zlatíčkam a pobozkala som ich.

„Mami? Povieš Ježiškovi o tom hojdacom poníkovi a o gormitoch pre Emmka,“ poprosila ma moja dcérka.

„Dobre, srdiečko moje, ale ešte spinkaj. Ľúbim vás,“ povedala som a už som sa len skontrolovala v zrkadle a mohla som ísť. Prišla som dole a Edward ma čakal pod schodmi.

„Vyzeráš krásne,“ usmial sa na mňa a mne sa div nepodlomili nohy. Vždy je pozorný. Cítila som, že moja tvár trošku zružovela, ale nebrala som na to ohľad. Prišla som k nemu a chytila som ho za ruku. Najprv bol mierne v šoku, ale potom jeho stisk zosilnej a mohli sme vyraziť. Nasadli sme do jeho strieborného Volva a vyrazili sme.

„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa a tým prelomil ticho, ktoré vládlo skoro polku cesty.

„Prekvapivo dobre a ty?“ Hodila som očkom po ňom, že ako sa zatvári.

„Skvele. Konečne som nespal sám. Mal som príjemnú spoločnosť.“ Hej, ten nočný prepad. Neprizná, že som ho otravovala. Gentleman ako sa patrí.

„Hej? A koho si tam mal?“ Trošku podpichovania predsa ešte nikomu neuškodilo.

„Takú mladú, krásnu slečnu. Nepoznáš ju.“ Po celý čas sa usmieval a pritom sledoval cestu. Slečnu beriem, ešte aj to, že mladú, ale krásnu? Ďalej som sa nevyjadrovala, mlčala som. Polichotilo mi to. 

Zvyšok cesty prebiehal mlčky. Sem-tam sme o seba zavadili pohľadom a niekedy padol aj nenápadný, jemný dotyk. Vždy, keď sa ma dotkol a ja som pocítila jeho nežné prsty, tak som sa zachvela. Cítila som, ako moje telo reaguje na jeho dotyky a určite si to všimol aj on. Zaparkovali sme auto v podzemnej garáži. Edward mi galantne otvoril dvere a pomohol vystúpiť. Prvý darček sme išli kúpiť pre Jaspera. Trávila som s ním niekoľko hodín denne a stále mi rozprával svoje zážitky z dôb, kedy bol ešte majorom. Miluje zbrane, zbožňuje meče a tak som sa rozhodla, že dostane to, čo chce. Slávny meč kráľa Artuša.  Excalibur s plaketou na zavesenie, na stenu. Celková dĺžka meča je stopätnásť centimetrov a dĺžka čepele je osemdesiatšesť centimetrov. Verím, že sa poteší, aspoň to tvrdil Edward, že dlho zháňal tento meč a ja som mala to šťastie, že mám známych na dobrých miestach.

Carlisle dostal knihu Svätý grál. Počula som od Esme, že tú knihu stratil. Nevie, ako sa to mohlo stať, a tak som mu ju zohnala. Bolo to dosť ťažké, ale podarilo sa mi to. Ide o pútavé historické dielo plné presvedčenia, objektívnych a kľúčových pozostatkov, ktoré od dôb Dávidových  manipulovali s osudmi ľudí.

Pre Esme som zohnala vázu z roku okolo 1840. Je to porcelánová váza v empírovom štýle na tmavofialovom základe.  Ručne maľované zlaté empírové ornamenty a v bielych medailónoch kytice kvetov. Po stranách plasticky modelované uchá vázy v tvare okrídlených labutí. Stála ma okolo tisícpäťsto dolárov. Presne tú istú jej rozbil Emmett s Jasperom, keď sa  pobili kvôli stávke, že Jasper zje dvadsať lentiliek. Esme bola veľmi sklamaná, lebo to bol darček od Carlislea.

Môjmu Edwardovi som zohnala klavír. Ten však privezú deň pred Vianocami. Poviete si na čo? Ja viem, že už jeden má, ale ten som si privlastnila ja a po ďalšie ide o to, že mi spomínal jedného dňa, že túži po Beethovenovom klavíri. Spomenula som si na svojho starého známeho, ktorý sa zaoberá starožitnými klavírmi a povedal, že nejaký starý deduško mu ho priniesol so slovami: „Daj pár dolárov a je tvoj.“ Chcel mu dať viac, ale deduško chcel len sto dolárov. Chápete to? No čo už. Moja láska bude mať klavír, ktorý interpretovi umožňuje dosiahnuť v hudbe každý odtieň svetla a tieňa, jeho zvuk je čistý, mechanika reaguje pohotovo a má okrúhly flautový tón. Výhodou je tiež, že možno obdivovať jeho dynamické a farebné nuansy, ktoré sa zo zvuku moderných klavírov vytratili.

Emmettovi sme vybrali nový Jeep Cherokee v striebornom prevedený. Verím, že sa poteší. Obzeral ho už párkrát, ale stále hundral, že on ho chce mať v striebornom, tmavo striebornom prevedení. Pre Alice som rezervovala jeden menší, ale útulný obchodík. Dlhšiu dobu sníva o tom, že bude mať vlastný butik, v ktorom bude predávať svoje modely a mojej Rose som sa rozhodla vybaviť prácu v materskej škôlke. No čo, sebaovládanie má skvelé. Dieťaťu by nikdy neublížila a vzdelanie na to má. Stačilo ju trošku vychváliť a je to tak, ako to má byť. Má to výhodu aj pre mňa. Môžu moje deti tiež ísť do škôlky. Carlisle tvrdí, že ich rast sa trošku spomalil a keď tam bude Rose, aspoň niekto bude dávať pozor.

Mojim malým som nakúpila kopu oblečenia, hračiek a hlavne to, čo si želali. Ružového hojdacieho poníka a sadu gormitov. Bolo po nákupoch a mne už začínalo škŕkať v bruchu.

„Smiem ťa pozvať na neskorý obed a zároveň skoršiu večeru?“ opýtal sa váhavo Edward. Celý čas bol úžasný. Chodil so mnou a nosil mi tašky. Nikdy nepovedal pol slova na to, že už by stačilo. Dokonca tiež  každému nakúpil darčeky a deťom obzvlášť.

„Veľmi rada. Po pravde som sa ťa chcela opýtať na to isté,“ priznala som sa mu. Nastavil mi svoje rameno a ja som ho s radosťou prijala. V dnešný deň som si uvedomila, že nech povie čokoľvek, nech urobí čokoľvek, je to vždy môj Edward. Môj záchranca, moja láska a môj život.

Prišli sme do reštaurácie a usadili sme sa do tichšej časti. Hneď k nám prišla mladá čašníčka, ktorá hádzala očkom po Edwardovi. Myslela som, že vybuchnem. Žiarlivosť, ktorá sa vo mne ozvala, bola neuveriteľne silná. Jej blond vlasy, modré očami a tie jej pery. Bože, to sú pery. Vyzerali ako napichané botoxom a prsia boli iste silikónové. Mala som chuť jej vykrútiť krkom. Nemá čo pozerať po mojom chlapovi. Inštinktívne som sa prisunula k Edwardovi bližšie a jemne som ho chytila za ruku. Bolo mi jedno, že bude prekvapený, ale ona musí vidieť, že tu nie je sám. Keďže si to do teraz nevšimla.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa hneď, ako čašníčka odišla a ostali sme sami.

„Nič sa nestalo. No prezraď mi niečo. Ty si žiarlila?“ Vyvalila som oči. Fajn, čo teraz? Čo mu mám povedať? Mám sa priznať? Zatĺkať?

„Nie, prečo? Mala by som?“ Hodila som na neho nevinné oči. Zasmial sa, lebo dobre vedel, že som žiarlila.

„To som naozaj rád. Vieš, keby si žiarlila, tak ti poviem, že nemáš na čo. Pretože si jedinou ženou v mojom živote, ale keďže si nežiarlila, tak ti to nepoviem,“ zaškeril sa, ale asi si neuvedomil, že toto zistenie mi zaplní oči slzami šťastia.

„Ospravedlň ma na chvíľku.“ Utiekla som na toaletu. Zbabelo som utiekla. No čo, nechcela som, aby ma videl takto. Trošku som sa upravila, aby nebolo vidieť moje slzy a chcela som sa vrátiť k nášmu stolu. Zastala som pri bare a ešte chvíľku som ho sledovala z diaľky. Sedel a hral sa s vidličkou po tanieri.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa niekomu, do koho som omylom vrazila. Bola som taká zabraná myšlienkami, že som si nevšimla, že niekto prišiel.

„Dávaj pozor, pijavica,“ precedil medzi zuby dotyčný.

„Jacob?“ Prekvapene som sa na neho pozerala, keď som zodvihla svoj pohľad.

„A kto iný? Ježiško chodí až o pár dní,“ zarehotal sa a ja som mala chuť mu vraziť. Kde sa v ňom berie toľko horkosti.

„Len som prekvapená, že ťa vidím,“ povedala som popravde. Skrivil tvár do znechutenej pózy a pozrel sa ponad moje rameno a tak zaregistroval Edwarda.

„Ako tak pozerám, hráte sa s druhou pijačkou na ľudí. Vieš, Bella, ja som človek a je normálne a bežné, že sa chodím najesť.“ Chcela som mu toho toľko povedať, ale  to už tu stál Edward a vrčal na neho.

„Ešte dlho budeš obťažovať Bellu?“ Šiel z neho strach. Ešte som ho takéhoto nevidela. Vyzeral ako šelma brániaca svoje dieťa.

„Veď sa len rozprávame,“ povedal slizkým hlasom a ja som mala chuť mu vraziť. Edward musel vedieť, že mám nervy a tak ma pritiahol k sebe a objal okolo pása.

„Ty nerozprávaš, ty ju obťažuješ a urážaš,“ vrčal mu do tváre Edward.

„Pijavica je odvážna,“ zaškeril sa. Ešte raz povie slovo pijavica a neudržím sa.

„Povedz slovo pijavica ešte raz a na mieste ťa zabijem, ty psisko,“ zreval Edward a všetci na nás začali pozerať. Prečo mu povedal psisko? O čo tu ide? Je pravda, že Jake smrdí ako zmoknutý pes, ale nie je ním, to by som musela vedieť. Jake sa priblížil k Edwardovi bližšie a on ma ochraniteľsky postavil za seba. Určite mu videl niečo v hlave, čo sa mu nepáčilo. Nechcela som, aby sa tu pobili pred ľuďmi. Viem veľmi dobre, že Edward by vyhral a že by ma ochránil, ale nechcela som tu spôsobovať väčší rozruch.

„Edward, poďme preč.“ Nič, nereagoval. Všimla som si, že oči má čierne ako noc a čeľusť mal tak silno zovretú, že som počula ako mu škrípu jeho ostré špičáky. Obaja na seba pozerali a vraždili sa pohľadmi. Pevnejšie som chytila moju lásku za ruku a ťahala som ho preč. Jacob sa tomu začal smiať, ale neprehovoril. 

„Miláčik, poďme, prosím ťa,“ prosila som ho už plná zúfalstva. Pri slove miláčik akoby sa prebral z tranzu a pozrel sa na mňa. V očiach mal bolesť a ospravedlnenie. Prikývol  a už sa viac nepozeral na Jacoba, ale na cestu pred sebou. Párkrát ešte zavrčal, až kým sme sa nedostali z dosahu jeho myšlienok. Viac sme sa nezdržiavali a išli ku autu. Celú cestu bol ticho, drvil volant oboma rukami. Mala som takú zlosť na Jacoba a mnoho otázok na Edwarda, ale nechcela som ho viac znervózňovať a preto som bola radšej ticho. Zajtra, keď bude pokojnejší, sa s ním porozprávam, ale teraz musím vymyslieť niečo, ako ho upokojiť.

„Zastav!“ skríkla som a on skočil na brzdu. No, možno to nebol najlepší nápad, ale niečo musím urobiť. Zastal sa ma a bránil ma. Za to dostane sladkú odmenu.

„Stalo sa niečo?“ Strach v hlase som rozpoznala hneď a vedela som, že teraz  nie je nervózny, ale vystrašený. No ja ho dostanem do šoku. V duchu som sa tomu zasmiala.

„Nie, vlastne, áno,“ povedala som a chytila je dokonalú tvár do dlaní. Pozerala som mu do očí a ani jeden z nás neuhol. Pohladila som ho po líci a pobozkala. Najprv nerobil nič. Bol vykoľajený z toho, čo som práve urobila. Prechádzala som mu po perách jazykom a snažila som sa dobyť do jeho pier. Po chvíľke sa konečne zapojil a náš bozk sa prehĺbil. Ach...

V ďalšej časti sa dozvieme, čo si myslel Jacob, že to Edwarda tak vytočilo. Sama som na to zvedavá a aj na to, či sa s ním ešte stretneme. :D 

Ďakujem, že ešte stále čítate moju poviedku a zanechávate komentáre. Ste zlatíčka. :) 

RobertKristen: Ja viem, že máš málo času, ale tiež viem, že v tebe mám vernú čitateľku a som vďačná, že keď si nájdeš chvíľku času, tak hneď si prečítaš a okomentuješ. Vážim si ťa a aj tvoje názory. Patríš medzi the best ľudí tu. :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 16. kapitola :