Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 13. kapitola

10.09.2012 (18:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 3126×

Edward: 

Necítim nič, iba bolesť. Nevnímam nič, iba bolesť. Každý nádych, každý výdych... Bolí!

To, čo mi povedala, že ma miluje a predsa chce odísť, to bola rana do srdca. Slzy mi zastreli zrak a bolesť rozum. Keď vybehla z domu, hrdlo mi rozvibroval akýsi ston. Snažím sa zanadávať, ale nejde to. Tak nadávam aspoň vo svojej hlave.

Nikto nechcel, aby odišla a keď som im povedal, že odídem ja, tak boli tiež proti. Vraj, keď povedala, že ma miluje, tak by som nemal odísť, ale bojovať. No, asi prepočuli fakt, že mi to nikdy nezabudne. 

„Útok!“ ozval sa krik a zrazu na Jasperovej hlave skončilo vajce a na Emmovi guma s vodou. Vybuchol som od smiechu. Kto toto naučil môjho syna? Môj syn, ako zvláštne to znie. Ja mám syna. Ja som otcom. A mám aj dcéru. Ja som asi dosť zabednený, keď mi to dochádza až teraz.

Prišiel som k malému bližšie. Skúmal ma pohľadom, jedno obočie mal vyššie a rúčky si založil na hrudi. 

„Čo tak pozeráš? Ešte si nevidel šanti gumu na hlave strýka?“ Čo či som nevidel?

„Ešte nie. Kto ťa to naučil? Strýko?“ Neprestával som sa smiať. Malý prišiel tiež bližšie ku mne.

„Hej, ale strýko Jasper. Mamička sa ale stále hnevá, keď sa takto hráme,“ povedal smutne. Bol taký krásny. Vlastne krajší ako krásny. Teraz vidím, že vyzerá úplne ako ja. Rodina, keď videla, že sa snažím o konverzáciu so synom, tak odišli. Chceli nám dopriať súkromia a Jasper si musel zmyť to vajce z hlavy.

„A prečo sa mamička hnevá? A čo na to ocko?“ Chcel som zistiť, čo vie vlastne o mne. Čo mu asi tak Bella povedala?

„No, mamičke to nevadilo až pokiaľ sme sa nehrali s hovienkami v dome. A ocka nepoznám. Mamička hovorí, že o mne a Alice nevie, ale vraj to bol veľmi dobrý človek a vraj jej pomohol. Vieš, mamička ho veľmi ľúbi,“ nabonzoval Bellu a ja som sa musel pousmiať. Takže im o mne hovorila. Stále však nevedia, kto som. Lepšie povedané, oni nevedia, že ja som ich otec.

„A kde máš sestričku?“ Chcel som ich mať oboch pri sebe aspoň do chvíle, kým sa nevráti Bella a nevezme ich odo mňa preč. Chcel som, aby ma poznali aspoň ako svojho kamaráta.

„Stačilo povedať,“ dopovedal a už som ju mal na rukách. 

„Emmett, zase si ju premiestnil? Prerazím ťa ako hada,“ kričala moja sestra na môjho syna. Ten sa len začervenal a zakričal naspäť. „Prepáč, teta Alice.“ 

Môj syn má dar premiestňovania. To je úžasné a dokonca má dar po Belle, že mu nevidím do hlavy a ani Alice. No zaujíma ma, aký ma ešte dar a či vôbec má ešte nejaký dar. 

„Emmuško, ty vieš premiestniť  sestričku? A ona má aký dar?“ spýtal som sa s veľkým záujmom. Chcel som vedieť čo najviac.

„Viem a nie len ju. Hocikoho premiestnim, ale len tu v okolí. Ešte som malý, aby som vedel z veľkej diaľky. No deduško hovorí, že to časom budem vedieť, vraj som šikovnejší ako môj otecko,“ povedal hrdo. To má pravdu. Kým som ja zistil, že dokážem čítať myšlienky, mal som rok.

„Alice zase dokáže ukázať spomienky, ktoré má a vie ukázať, čo si praje. Svoje sníčky, predstavy a tak.“ Fascinujúce. Neskutočne nadané deti. K tomu všetkému sú moje. 

„Ak chceš, ona ti to ukáže, ale poriadne sa usaď, lebo keď začne, tak nevie skončiť,“ zasmial sa a ja som sa posadil a čakal, ako jej dar funguje. Posadila sa na mňa do náruče a to bolo snáď to najkrajšie, čo sa mi za posledné mesiace stalo. Moja vlastná dcérka sedí v mojom náručí. Keď sa mi dotkla tváre, mal som pocit, že vyskočím od radosti. Začala mi ukazovať, ako ich Bella porodila. Bol tam nejaký opálený chlapec, vyzeral dosť povedome a hovorila mu Jacob. Jacob, preboha. Jacob Black, ten vlkolak. Ona má naozaj smolu. Najprv ja, a potom vlkolak. Ukázala mi, čo všetko zažili s Emmettom, ako sa môj syn díval na Tanyu a ona na neho. Dobre som vedel, čo je to za pohľad. Tanya sa zamilovala do môjho syna. Potom som videl spomienky na mňa z ostrova a na to, čo robili celý čas tu u nás doma. Tak ma to pohltilo, že ma prebral až telefón. Kto volá o tomto čase? Vonku je tma a začalo silne snežiť. Dofrasa, Bella ešte nie je doma. Úplne som sa pozabudol s časom a nikto ma na to neupozornil. Utekal som k telefónu.

„Prosím?“ spýtal som sa so značným strachom v hlase. Moja láska nie je doma a nedala o sebe nikomu vedieť. Čo ak sa jej niečo stalo.

„Ktorá pijavica je pri telefóne? Mám niečo, čo je vaše.“ Si zo mňa robí akože srandu? Jediné, čo môže mať, je Bella.

„Tu je Edward, Edward Cullen. Máte Bellu? A kto volá?“ Čakal som a pomaly som začínal tušiť, kto to je. Bol to Jacob Black.

„Hej, mám ju. Veziem vám domov ten kvietok. A volám sa Jacob. Čakaj ma kilometer od vášho domu. K pijaviciam bližšie nejdem. Stačí, že polovičnú pijavicu mám tu v aute.“ Ako sa opovažuje takto hovoriť o mojej láske. Zavrčal som a zložil.

„Idem po Bellu. Dajte pozor na deti,“ zakričal som a Emmett sa hneď prirútil a bral obe deti so sebou hore. Vybehol som z domu a čakal, kým mi ju dovezie. Po minúte som uvidel svetlá nejakej kraksne. Inak sa tomu šrotu ani nedalo povedať. Malo to síce štyri kolesá, ale auto to nebolo. Vyzeralo to, ako keď dieťaťu dáte farbičky a poviete nakresli niečo. Vystúpil a prešil k dverám spolujazdca, kde sedela Bella, alebo lepšie povedané, ležala. Bola opitá, ten alkohol bolo cítiť až ku mne. Prečo sa tak opila? Čo ju k tomu viedlo. 

„Kde si ju našiel?“ Môj hlas znel tvrdo a neoblomne. Niet sa čo čudovať, keďže som sa o ňu bál.

„Prišla do krčmy, kde pracujem a hádzala do seba jeden pohárik za druhým. Nechápem to. Vypila tri poháre vodky, ktoré zapila pivom a odkvecla,“ vysvetľoval Jacob.

„Ďakujem, že si ju priviedol domov. Som ti naozaj vďačný.“ To, čo som povedal, som aj myslel vážne. Keby tam nebol, ani si to nechcem predstaviť, čo by sa jej mohlo stať. Keby som ju stratil, neprežil by som to. Vzal som ju od Jaka na ruky. 

„Máš začo. Dávaj si na ňu väčší pozor nabudúce,“ zakričal, keď nasadal do svojej hrdzavej kraksne. Pritisol som si Bellu bližšie k sebe a pomaly som ju niesol domov, aby jej neprišlo viac zle. Spomenul som si, ako som ju takto niesol prvýkrát.

„Opäť si ma zachránil. Vieš o tom, že krásne voniaš?“ zamrmlala a mňa tým úplne odzbrojila. Odpustila mi? Nie, to z nej hovorí alkohol.

„Nie, zachránil ťa tvoj priateľ Jacob. A vieš, že si opitá?“ povedal som jej pravdu, aby som jej neklamal a ona sa na mňa krivo pozrela.

„Ja? Ja že som opitá? Upír sa nemôže predsa opiť. A keď chceš dokážem ti to. Chceš vidieť lastovičku?“ Zasmial som sa. Prvý príznak opitosti. Robiť lastovičku, prejsť po rovnej čiare.

„Nie, nie verím ti. Ideme domov a vyspinkáš sa z toho. Prečo si vlastne pila?“ spýtal som sa a ešte viac som si ju k sebe pritisol.

„Ja nechcem spinkať. A nemôžem ísť do tvojej izby. Naše deti tam spia a pila som, aby som sa resetovala. Chápeš?“ Ako krásne znie, keď povie: „Naše deti.“ Na jednej strane som ju chápal, ale na druhej si myslí, že jej to pomôže?

„A pomohlo ti to? A neboj sa, uložím ťa v izbe pre hostí. Môže byť?“ Prikývla. Bol som rád, že neprotestuje.

„Ostaneš tam so mnou?“ Prosím? To myslí vážne? Naozaj chce, aby som tam s ňou ostal? Chce moju spoločnosť? 

„Si si istá? Naozaj ma chceš pri sebe?“ Otvorila oči a pozrela na mňa. Zodvihla pravú ruku a pohladila po tvári. Musel som privrieť oči, pretože mi jej dotyk bol veľmi príjemný a chcel som si ho zapamätať.

„Ak by som to nechcela, tak to nenavrhnem. Ak by som netúžila po tvojej spoločnosti, tak neurobím toto...“ nedopovedala a pobozkala ma. Ona sama ma pobozkala, ale nie je to úprimný bozk. Stále je pod vplyvom alkoholu, ale teraz mi to jedno. Hlavne, že ju mám pri sebe. Som strašný sebec, ale tak dlho som ju nemal pri sebe, aj keby to mala byť len chvíľka, tak si ju chcem vychutnať do sýta. Bozkávali sme sa a ja som ju niesol domov. Nechcel som, aby nás takto videli a tak som vyskočil na strom a preskočil do otvoreného okna hosťovskej izby. Bola ešte v úpravách. Steny namaľované na svetlomodro a jedna posteľ. Chýbal nábytok, čo mi v tejto chvíli bolo jedno. Položil som ju opatrne na posteľ a chtiac, nechtiac som prerušil ten najsladší bozk.

„Spinkaj, zlatko. Ja si sadnem na zem a budem strážiť tvoje sny.“ Hladkal som ju po vlasoch a usmieval som sa na ňu. 

„Nie, povedala som, že chcem tvoju prítomnosť a to znamená so všetkým, čo k tomu patrí,“ povedala a hodila po mne pohľad neviniatka. Krásne sa k tomu červenala, ale čo to odo mňa vlastne žiada? Nerozumel som jej prosbám, čo sa to s ňou stalo. Pritiahla si ma bližšie k sebe, až tak blízko, že sme sa dotýkali nosmi. Dych sa nám obom zrýchľoval, obaja sme po sebe túžili. Ja som túžil v opojení lásky a ona opojením alkoholu, ale ako som už povedal. Som príliš sebecký na to, aby som odišiel a nechal ju takto. Možno je to poslednýkrát a ja si ju vychutnám do sýtosti. Pohladil som ju  po tvári, palcom som prechádzal po jej plných perách a neprestával som sa dívať do tých nádherných očí. Jej pohľad ma pálil, jej pery ma k sebe volali.

„Nebudeš to ľutovať?“ Moje druhé ja si nedalo povedať a muselo sa ozvať. Nič nepovedala, len spojila naše pery a hltavo si ich brala. Pritiahla si ma za boky bližšie k sebe, medzi svoje roztvorené stehná a ja som sa nebránil, poddal som sa jej. Začala ma hladiť po mojej mužnosti a druhou rukou mi odtrhla gombík a rozopla zips na nohaviciach. Moja malá dračica, ale neostával som pozadu a vyzliekol som z nej tričko a rifle som jej jedným ťahom roztrhol. Pozrela sa najprv na mňa, a potom si obzrela seba. Bola nahá, nemala na sebe žiadne spodné prádlo. Ústa som od úžasu otvoril a ona len mykla ramenami.

Pomaly, bozk po bozku, som objavoval pevnú líniu jej krku. Jej dotyky na mojej mužnosti ma spaľovali pohlcujúcou vášňou. Jej ruka chodila hore a dole, raz pomalšie a raz rýchlejšie. Nechcel som ostávať dlho pozadu, a tak som svojou dlaňou prešiel po jej ženskosti. Ešte viac roztvorila nohy a dovolila mi do nej vkĺznuť palcom. Cítil som jej vlhkosť, bola vzrušená presne tak veľmi ako aj ja. Začal som sa s ňou pohrávať ako s handrovou bábkou. Jej telo volalo po uspokojení rovnako ako moje. Nedokázal som sa dlho venovať jej lonu a tak som prestal. Pozrela sa na mňa, akoby vedela čítať myšlienky. Prestala sa pohrávať aj ona a ja som opatrne do nej vnikol. Bola nádherná a neodolateľná, keď jej vlasy padali až k ramenách a jemne zakrývali krivky jej pŕs. V jej tvári sa dalo čítať vzrušenie. Jej bozky boli sladké, horúce a dostatočne šťavnaté na to, aby som sa zbavil svojej vlastnej sebakontroly. Začínal som stonať a vzdychať do rovnakého tempa ako moja láska. Naše vzdychy sme tlmili bozkami, aby sme nezobudili našich anjelikov. Celá rodina vedela, čo sa práve odohráva za dverami hosťovskej izby, ale snažili sa to nekomentovať a dopriať nám súkromia.

Mal som pocit, že sme sa narodili jeden pre druhého. Bolo to neopísateľné, dokonca som mal pocit, že to, čo sa práve deje, je len môj výplod fantázie, ale keď mi Bella celou silou zaryla svoje nechty do môjho chrbta a ja som tlmene zavrčal, vedel som, že toto sen nemôže byť. Je to tá najkrajšia realita za posledné mesiace. Začala sa pomaly sťahovať, a tak som zrýchlil, aby sme k vrcholu došli spoločne. Čím som sa hýbal rýchlejšie, tým aj jej dych sa zrýchľoval a dokonca aj zavrčala. Bolo to také rozkošné a vzrušujúce, že som sa prestal kontrolovať a vybuchol som. Ešte párkrát som sa pohol a Bella bola presne tam, kde ja. Privinul som si viac k telu a prikryl dekou, ktorá tu bola položená. Ešte som sa na ňu hodnú chvíľu díval, až kým sme obaja nezaspali v objatí.

Ráno som cítil, ako sa mi Bella mrví v náručí, tak som ju pustil, aby sa mohla natiahnuť. Chytila si hlavu oboma rukami a tvárila sa ubolene. Bodaj by nie po včerajšku.

„Au, bolia ma aj vlasy. Čo sa to včera vôbec stalo?“ krútila hlavou so zatvorenými očami.

„Čo tu robíš? Čo tu chceš? Prečo si tu?“ Stiahla zo mňa deku a zakryla sa až po uši. Ona si nič nepamätá?

„Bella, zlatko, nič si nepamätáš?“ spýtal som sa smutným hlasom. Určite si to pamätala, ale nechcela. To je ten problém.

„Nechaj ma. Choď preč, prosím ťa,“ požiadala ma a ja aj keď veľmi ťažko, ale šiel som. Nechcel som na ňu naliehať. Určite je zo seba sklamaná alebo nahnevaná.

Tak? Čo hovoríte na zvrat? :P Čo sa stane nabudúce? 

Ďakujem za komentáre a hlavne mojim verným čitateľom. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 13. kapitola: