Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nič nie je ako sa zdá - 1. kapitola

01.08.2012 (15:00) • Loliana • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 982×

Charlotte:

Stála som po členky v mori a vychutnávala si slaný vetrík na tvári. Azúrové vlny sa dvíhali a boli čoraz väčšie. Niekde na oceáne zúri búrka... A skôr či neskôr sa priženie sem. Ale ja tu už nebudem. 

Vzdychla som si. Nechcem opustiť tento nádherný ostrov. Zvykla som si na ňom žiť, loviť v týchto vlnách. A ja sa teraz hodlám odísť, no chcem sa vrátiť k nemu - po päťdesiatich rokoch. Neviem, či robím správne. Neviem, ako zareaguje. Neviem, či si nenašiel nejakú inú. Neviem nič, bude to výstrel do tmy.

Otočila som sa moru chrbtom. Upírskou rýchlosťou som sa rozbehla do môjho domu. Tam som si miesto plaviek obliekla biele tričko na ramienka a čierne rifle. Zobrala som si aj čiernu tenkú koženú bundu. Na mieste, kam sa chystám, by len tričko na ramienkach vyzeralo zvláštne, aj keď mne nebolo zima. 

Pozrela som sa naposledy do zrkadla. Okej, som hotová. Ako batožinu som si brala len malú kabelku s peňaženkou a dokladmi - oblečenie  si kúpim na mieste; budem tam mať ísť s kým na nákup. 

Z môjho ostrova som sa dostala na pevninu veľkým motorovým člnom. Na súši som nastúpila na lietadlo do Seattlu. V lietadle som cestovala prvou triedou, kde boli samí chlapi, vyzliekajúci ma pohľadom. Keď som sa na jedného zamračene pozrela svojimi modrými očami, zabehlo mu a už sa na mňa ani raz nepozrel. Plus mínus spokojná som sa usalašila v pohodlnom kresle a myslela som na neho. 

Ako sa asi bude tváriť, keď ma zbadá? Má už niekoho iného? Žijú stále vo Forks? Podľa mojich posledných zistení áno. Ako sa má celá rodina? Celkom sa na nich teším - teda, možno s výnimkou Rosalie. Hnevajú sa na mňa? Dúfam, že ma chápu. Musela som odísť, pre ich bezpečie, čo oni nevedeli. Išiel po mne ten fanatik z Volterry. Vtedy som mala objavené len dve schopnosti, lenže normálny upír má najviac jednu schopnosť. Ja som vtedy dokázala vytvoriť fyzický štít a ovládanie vody. Teraz idem do Forks s dvomi schopnosťami navyše. Objavila som, že dokážem vymazať pamäť, ovládať oheň. Tá posledná bola poriadne nebezpečná a myslím, že Volturiovci sa popália a dostanú menšiu sklerózu, keď ma budú chcieť chytiť. Lenže ako som objavila ďalšie schopnosti, tie dve prvé začali pokrivkávať a už nedokážem ovládať vodu. K tomu ešte musím pripočítať nepríjemný pocit, že fyzický štít nebudem mať už dlho. No a čo. Aspoň ten otrava pôjde naháňať niekoho iného. Uškrnula som sa. Tak sa teším domov. 

Pri mojich úvahách cesta prešla rýchlo. Keď som stála pred letiskom v Seattli, uvedomila som si, že nemám žiadne auto. No nič, prebehnem sa. Odkradla som sa k lesíku, kde som sa rozbehla naplno. Užívala som si neuveriteľnú rýchlosť, keď som zacítila vôňu, ktorú som poznala lepšie, ako ktorúkoľvek inú. Po Edwardovej stope som sa predierala lesom až k ich domu. Za pár sekúnd som tam bola. Zhlboka som sa nadýchla. Nebola som pripravená na stretnutie s nimi. Zavrela som oči a chvíľu som načúvala. Počula som dýchanie ôsmich osôb a tlkot jedného srdca. Okamžite som otvorila oči. Bol tam nejaký človek. Ale Cullenovci boli vždy vegetariáni! Ako je to možné?! Musela som to vedieť. Ľudským krokom som prišla pred dvere. Odrazu som počula dýchanie len jednej osoby a tlkot jej srdca. Oni už vedia, že sem niekto ide. Usmiala som sa a otvorila dvere. 

„Edward, už som doma!“ zatrilkovala som jemným hlasom, ako keby som sa práve vrátila z nákupov. Ako keby som nebola preč päťdesiat rokov. 

Cítila som vánok, keď niekto pribehol do predsiene a objal ma. 

„Lotty! Si späť!“ zvýskol vysoko postavený hlások. 

„Alice! Tak si mi chýbala!“ povedala som rovnako nadšene. Zrazu Alicine náručie vystriedal niekto iný. Ocitla som sa vo vzduchu a Emmett ma zakrútil okolo vlastnej osy. Keď ma položil na zem, pozrela som sa mu do jeho rozžiarených očí.

„Rada ťa vidím, Emmett!“ Stúpla som si na špičky a pobozkala ho na líce. Za našimi chrbtami sa ozvalo podráždené zakašlanie. Otočila som sa a nevidela nikoho iného ako Rosalie. Žiarivo som sa na ňu usmiala. 

„Rose! Tak som sa tešila, že si s tebou zahrám šach!“ Zatvárila sa nechápavo, tak som sa uškrnula.

„Ale to by sme museli vedieť rozmýšľať, že blondínka.“ Zavrčala na mňa a hodila po Emmettovi a Alice vražedný pohľad, keďže sa začali smiať. 

„Vôbec si sa nezmenila, že, Lotty.“ Carlisle hovoril stále pokojným hlasom. Hodila som sa mu okolo krku. 

„Máš mi čo vysvetliť,“ povedal prísnym hlasom, ale jeho oči sa usmievali. Prikývla som aj jemu som dala pusu na líce. Hneď na to som sa zvítala s Esme aj s Jasperom, ktorý si tiež vyslúžil bozk na líce. Už zostával len jeden. 

„Kde je Edward?“ spýtala som sa šťastne. Zrazu všetkým (okrem Rosalie) zmizli úsmevy z tvárí a nahradila ich nervozita. Zamračila som sa.

„Čo sa stalo?“ 

„Nič!“ vyhŕkla prirýchlo Alice. Takže sa niečo deje. 

Na schodoch sa ozvali kroky dvoch párov nôh. Dolu schádzal ten človek a upír - Edward. So zatajeným dychom som čakala, kedy sa objavia dole. Pozrela som na Esme, ktorá sa na mňa povzbudzujúco pozrela, ale pohľad mala nervózny. Posledný schod a hlboký nádych. Spoza rohu sa vynoril Edward. A držal za ruku nejaké hnedovlasé, nevýrazné dievča. 

„Charlotte! Som... rád, že si späť!“ vyjachtal. To dievča neustále preskakovalo pohľadom zo mňa na Edwarda a späť.

„Ak si ty rád, že som späť, tak ja... som sa práve vrátila z nákupov!“ precedila som pomedzi zuby. Je dosť zlé, že práve v takýchto situáciách vám dochádza fantázia - za chrbtom som počula, ako sa Emmett snaží zadržať smiech. Zavrčala som na neho, ale on sa začal smiať ešte viac. 

„Bella, radšej by si mala ísť,“ zamrmlal jej do ucha. Odfrkla som si. 

„Ale, Edward, neblázni, Bella sa so mnou rada zoznámi, že, Bella!“ Bella váhavo prikývla a ja som sa usmiala. V sekunde som bola pri nej a podávala jej ruku. Trochu sa jej zrýchlil tep, zľakla sa, pomyslela som si spokojne. Edward na mňa sykol a ja som na neho žmurkla. 

„Volám sa Charlotte Cullenová, pre priateľov Lotty, pre teba a Rosalie Charlotte, pre Edwarda láska,“ povedala som a hneď na to som som pobozkala Edwarda. Nečakal to, takže kým sa spamätal, už som bola za Emmettom a poslala som Edwardovi vzdušný bozk. Bella sa na to vyjavene pozerala. 

„Edward! Ja...idem,“ zašomrlala. Rukou som ukázala na dvere, že nech sa páči, už tu nemá čo robiť. Edward si vzdychol a zlostne na mňa hľadel. 

„Charlotte! Už sa neopováž! A Bella... prosím...“ Bella sa na neho zarmútene pozrela a odišla. Ostalo ticho. 

„Potrebuje čas, neboj sa, o svoj dezert neprídeš,“ povedala som, obzerajúc si nechty. Edward na mňa zavrčal a vrhol sa na mňa. Vyplazila som na neho jazyk a pozerala som sa, ako sa odrazil od môjho štítu. Zachichotala som sa. Nastalo opäť ticho, ktoré prerušil akoby unaveným hlasom Carlisle.

„Opakujem - vôbec si sa nezmenila.“ Pokrčila som plecami. 

„Nikdy som neplánovala, že sa zmením.“ Obrátila dom sa na Alice. „Zavedieš ma do izby?“ Prikývla a ja som sa vybrala za ňou. V tomto dome som ešte nebola a bola som zvedavá, akú izbu mi pridelia. Keď som vošla za Alice do izby na druhom poschodí, usmiala som sa. Bola to veľmi pekná izba. Veľká, dvojlôžková posteľ, s baldachýnom krémovej farby, vedľa sklenej steny, ktorá nechýbala v žiadnom cullenovskom dome stál drevený stolík a z každej jeho strany bolo na pohľad veľmi pohodlné kreslo, tentoraz farby bielej kávy. Bol tam aj veľký šatník, dvere do kúpeľne, ktorú som teraz neskúmala. Sadla som si do kresla a ukázala Alice, nech si sadne oproti. Počkala som, potom som sa nadýchla a povedala jediné slovo.

„Bella.“ Alice prikývla a pochopila, čo chcem a začala rozprávať.

Autor: Loliana, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nič nie je ako sa zdá - 1. kapitola: