Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 1. kapitola

01.05.2012 (18:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2293×

 Nezvratné stretnutie

1.Kapitola 

Po osemnástich rokoch...

Predrala som sa hustým krovím. Predo mnou sa objavil skalný útes, ktorý vyzeral ako kamenná stena. Týčil sa skoro až k oblakom. Bola som vysilená a vyčerpaná z cesty. Každý úd na mojom tele ma bolel, každý sval ma pálil, no vedela som, že teraz sa nemôžem zastaviť. Stačí už len pár krokov. Začala som sa škriabať hore po tej skale. Prsty som zabárala do tvrdého kameňa, zo strachu, aby som zdolala konečne tých pár metrov, ktoré ma od neho delili. Po dlhej chvíli sa mi podarilo dostať na okraj jaskyne, ktorá bola v tej skale. Vyzerala ako ústa netvora, ako hrozivý úškľabok. Zvalila som sa na jej okraji a vydýchavala tú námahu, ktorá ma skoro zdolala.

„Teraz nesmiem zastať. Už je to len kúsok.“ Dodávala som si odvahu a stratenú silu. S námahou som sa postavila na nohy a pomalým neistým krokom som vošla do tej tmy. Nevidela som ani na krok. Potácala som sa jaskyňou, hnaná túžbou pomôcť mu a oslobodiť ho. Akoby aj tie prekliate skaly boli proti mne. Stavali sa mi do cesty a bránili mi, dostať sa k nemu. Neustále som zakopávala. Moje ruky a nohy boli posiate škrabancami, ktoré sa mi tvorili pri každom zakopnutí a páde. Ale nevzdávala som sa.

„Potrebuje ťa. Si jeho jediná záchrana,“ našepkávalo mi moje podvedomie. Náhle sa jaskyňa rozšírila a tma sa rozostúpila. Do jaskyne odniekiaľ prenikalo svetlo, len jemné, nie ostré, aby mi ukázalo obraz skazy.

Na zemi v kúte niekto kľačal na kolenách. Paže mu viseli v okovách a hlavu mal sklonenú. Pristúpila som k nemu, kvokla si a obzrela si ho. Bol to muž, prikovaný ku skale, nevídanej krásy a bledej pleti. Bol taký bledý, že vyzeral ako mŕtvy. Len nepatrné pohyby jeho hrude svedčili o tom, že ešte žije. Pomaly otvoril oči, podvihol hlavu a uprel na mňa svoj pohľad, ktorý bol čierny ako uhoľ.

„Bež... preč... prosím,“ zašepkal s námahou.

Prudko som sa posadila a splašene okolo seba pozerala. S úľavou som si vydýchla, keď som zistila, že som vo svojej izbe, vo svojej posteli.

„Bol to len sen. Zasa ten sen,“ upokojovala  som sa. Rukami som si zašla do vlasov. Boli vlhké, mokré od potu, ktorý ma celú zalial. Vlasy sa mi lepili na tvár a pyžamo som mala nalepené na tele. Pozrela som sa na stolík, na ktorom svietil budík. Boli presne štyri hodiny ráno. Tak, ako každú noc, aj dnes som sa zobudila presne. A tak, ako každú noc, aj dnes ma zobudil ten sen. Už ani neviem, ako je to dlho, čo ma trápi a spôsobuje mi nočné mory. Človek by si povedal, že si na to po takej dobe zvyknem, veď je to už viac ako rok. Teda, presne od mojich sedemnástich narodením, vtedy to prišlo prvýkrát. Odvtedy ma každú noc navštívi v sne ten prekrásny muž. Otrhaný, vysilený, bledý, ale prekrásny.

Postavila som sa z postele a vybrala sa do kúpeľne, zmyť známky mojej nočnej mory. Zakázala som si naňho myslieť. Na to má predsa noci, aby ma trápil, ale deň patrí len mne. Horúca sprcha ma uvoľnila a prebrala. Vedela som, že už nezaspím, a preto som si dávala na čas. Nemám sa kam ponáhľať. Lietadlo letí až o desiatej a ja mám už skoro všetko zbalené.  Posledné, čo som ešte potrebovala dobaliť bola kozmetika a hygienické potreby, ale to už bolo to najmenej.

Vyliezla som zo sprchy a zabalila sa do osušky. Keď som sa na seba pozrela v zrkadle, už som to bola ako-tak ja. Relatívne som sa podobala na tú starú bezstarostnú Bellu, ktorá tu stála pred viac ako rokom. Ale v skutočnosti to bolo len okrajovo. Môj život sa totižto veľmi zmenil. Nastali v ňom zvraty, ktoré mi ho celý poprehadzovali. Prvým dôležitým medzníkom v mojom živote bola mamina druhá svadba. Zamiloval sa do Phila, druholigového baseballového hráča. Bola to veľká láska na prvý pohľad. Dovtedy sme s mamou tvorili dokonalý pár. Bola mi priateľkou a spovedníkom v jednej osobe, no po svadbe sa veľmi zmenila. Jej život sa začal točiť už len okolo Phila. Už som nebola tým dôležitým človekom v jej živote a dávala mi to jasne najavo.

„Bella, nemôžeš sa okolo nás stále motať,“ začala v jedno slnečné ráno. „Mala by si konečne začať žiť svoj život, osamostatniť sa. Nemám chuť čakať, kým ťa prijmu na vysokú školu a ty konečne opustíš rodinné hniezdo. Iné baby v tvojom veku...“ Bola to jasná narážka na môj spôsob života. Nikdy som nebola príliš spoločenská. Žila som skôr utiahnuto, zavalená obľúbenými knihami. Žiadne priateľky, žiadny chalan. A preto prišlo jej rozhodnutie.

„Pôjdeš na čas k otcovi. Dlho si ho už nevidela a nastal čas, aby si aj s ním pobudla. My s Philom sa aj tak chystáme cestovať. Tuto ma to už nebaví, chcem to predať a ešte si užiť. Takže sa pobaľ, letíš už o dva dni.“

Nikto sa ma nepýtal na môj názor, nikoho nezaujímalo, či s tým súhlasím. Mama ma postavila pred hotovú vec. Chcela si žiť svoj život a ja som doňho už nezapadala. To, že som tu navyše, som pociťovala už dávno. Jasne mi to dávala najavo nielen mama, ale aj Phil. S ním som si nikdy príliš nasadla. Možno to s otcom bude lepšie.

Ďalšou vecou, ktorá ma trápila a doslova mi nedala už vyše roka spať, bol ten sen. Prikovaný muž, nevídanej krásy, ma každú noc prosil, aby som odišla, no jeho oči vraveli niečo iné. Túžili, aby som zostala a pomohla mu. Nikdy som nepochopila, čo ten sen znamená a ani to, či to môže byť pravda. Môže ten chlapec existovať? Môže vážne potrebovať moju pomoc? Tieto otázky ma trápili každé ráno. Po čase som sa voči tomu snažila obrniť a nemyslieť na to celé dni. Rozhodla som sa, že mu budú patriť len moje noci a dni si budem tráviť naďalej svojim spôsobom.

„Bella, už si hore?“ rozľahol sa domom mamin krik. Pootvorila som dvere na kúpeľni a zakričala jej naspäť.

„Áno, mami, som v kúpeľni.“

„Nevrieskaj na celý dom, zobudíš Phila, a potom bude celý deň nervózny. A pohni si! Nemám na teba celý deň. Za chvíľu odchádzame.“ S otvorenými ústami od prekvapenia som zabalená v osuške prebehla do svojej izby. Nevrieskaj? Ja? Veď to ona kričala na celý dom. Mrkla som na hodiny. Pol šiestej. V tej kúpeľni som ozaj strávila veľa času. Prečo už za chvíľu odchádzame, veď času máme ešte dosť? Radšej som sa tým prestala zaoberať, nechcela som naštvať mamu v posledný deň. Rýchlo som na seba hodila pripravené veci, vzala som menší kufrík a v kúpeľni doň nahádzala potrebnú kozmetiku. Vyfénovala som si v rýchlosti vlasy a bežala späť do izby. Vzala som si kufor aj kufrík, prehodila cez ruku bundu a zbehla som dolu, aby som sa pred letom stihla aspoň najesť.

Batožinu aj s bundou som nechala na chodbe a vošla som do kuchyne. Mama sedela za stolom, listovala v dnešných novinách a popíjala kávu. Keď som vošla, zdvihla ku mne zrak.

„No, konečne. Už som myslela, že sa z tadiaľ dnes ani nevymotáš. Neviem, čo sa vieš toľko chystať.“ Prešla po mne pohľadom a pokrútila nesúhlasne hlavou. „Aj tak ti to príliš nepomohlo,“ dodala.  Naliala som si kávu a vzala som si koláč. Posadila som sa k nej k stolu a potichu som jedla.

„Mami?“ ozvala som sa po chvíli. „Prečo ideme tak skoro? Letí to až o desiatej.“ Mama sa ani neunúvala zdvihnúť oči od novín, keď mi odpovedala.

„Nie si tu sama. Mám toho dnes ešte veľa. Preto ťa tam hodím, len čo sa naraňajkuješ. Bude lepšie, ak budeš na letisku skôr, aby si to náhodou nezmeškala.“ A nezostala tu ani o pár hodín dlhšie, pomyslela som si.

„A Char... teda otec ma bude čakať na letisku v Port Angeles?“ Bola som naňho už aj trošku zvedavá. Naposledy som ho videla, keď som mala päť rokov, a to už je teda dlhá doba. Kto vie, ako teraz vyzerá, či sa zmenil?

„Nie, tvoj otec má dnes veľa práce. Volal mi, že sa máš dopraviť sama. To mi pripomína...“ Vstala od stola a prešla k linke, kde mala svoju kabelku. Otvorila ju a vybrala peňaženku. „Tu máš nejaké peniaze. Budeš potrebovať na autobus, aby si sa z Port Angeles mohla dopraviť do Forks, tam sa spýtaj na otcov dom. Je to malé mesto, otec je tam šerifom, takže každý vie, kde býva.“ Podala mi pár bankoviek. Keď som sa lepšie prizrela, bolo tam omnoho viac, ako len na autobus. Mama chcela spraviť posledné šľachetné gesto.

„Ďakujem,“ poďakovala som úprimne a aj som to tak myslela. Keby chcela, nemusí mi dať absolútne nič. Vedela, že nejaké peniaze odložené mám. Netušila však koľko. Každé vreckové, ktoré som kedy dostala, som si poctivo odložila. Nemala som priateľov, s ktorými by som ich minula a pre seba som nepotrebovala nič, preto sa teraz na mojom účte vynímala celkom slušná suma. Bola to záloha na horšie časy. Človek nikdy nevie, treba mať nejaké zadné dvierka.

„Dobre, poďme už. Kto vie, aké budú cesty,“ povedala, vzala si kabelku a odišla von. Na chodbe som si obula svoje obľúbené tenisky, vzala som kufre a bundu a vybrala sa za ňou k autu. Mama čakala s otvoreným kufrom. Hodila som tam batožinu a poslednýkrát som sa obzrela na dom. Bolo to miesto, kde som vyrastala a zažila veľa pekného. Bude mi to chýbať. Phil sa ani neunúval rozlúčiť sa so mnou, ale to ma netrápilo ani najmenej. Sadla som si na miesto spolujazdca, pripútala sa a skôr, ako sme opustili príjazdovú cestu, som ešte posledný raz zavadila pohľadom na môj bývalý domov.

Cestou na letisko som si vrývala do pamäti každý kúsok tohto mesta. Pravdepodobne sa sem už nevrátim. Nebudem mať prečo a ani kvôli komu. Bude mi chýbať toto slnečné miesto. Milujem, keď sa mi slnko oprie do odhalenej pokožky a vitamín D sa vlieva do môjho tela. To, že som väčšinu svojho života prežila v slnečnej Arizone, však na mne nie je vôbec vidieť. Moja pokožka je až neprirodzene bledá a slnko na nej nikdy nezanechalo svoju stopu. A teraz, keď sa sťahujem do daždivého Forks, si už slnko neužijem. Podľa toho, čo mi mama o Forks rozprávala, slnko tam svieti asi tak päťkrát do roka.

Po hodine sme už parkovali pred letiskom. Mama vystúpila a z kufra mi vybrala veci.

„Tak, mala by si bežať. Ja sa tiež ponáhľam.“ Pristúpila ku mne a objala ma. Nebolo to vrúcne objatie, akým sa lúčia príbuzní. Mala som skôr pocit, akoby sa tešila, že konečne zmiznem a nie, že jej budem chýbať. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bolo mi ľúto, že mamu opúšťam. Aj keď sa v poslednej dobe ako matka nesprávala, chýbať mi bude.

„Prestaň byť sentimentálna, Bella. Nezomieram a ani ty nie, len sa sťahuješ,“ prehovorila bez štipky nehy či súcitu. Zahnala som teda slzy a snažila sa tváriť vyrovnane. „Keď dorazíš, nemusíš volať. Máme s Philom na večer plány a nebudeme doma a ako poznám tvojho otca, aj tak sa ozve. Takže sa maj,“ prehodila sucho, otočila sa a nasadla do auta. Stála som tam a pozorovala mamino miznúce auto. Znova sa mi oči zaplnili slzami a zaplavil ma smútok. Opúšťam milované mesto a matku, ktorá sa už matkou necítila. Chystám sa čeliť novým nástrahám. 

Mnohé z vás mali obavy, či to Ed prežije. Dúfam, že vám táto kapitola naznačila, že na žive je, ale...

Ďakujem za komentáre. Vaša GCullen.  

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 1. kapitola: