Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevesta na úteku - 5. kapitola

26.11.2010 (14:30) • tsudlinkarose • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 948×

5. kapitola ( Jasper )

„Keď zabil Kevina, tak som to skúsila. Povedal mi, že to nie je možné, vzhľadom na môj dar a podobne. Potom mi povedal, že si mám pritiahnuť štít, aby ma Alice nemohla vidieť,“ povedala mi a klesla naspäť do trávi. Už som tomu chápal. No potreboval som ešte niečo vedieť.

„Miluješ ho?“ opýtal som sa jej a ona sa strhla. Nepozrela sa na mňa. „Bella?“ Musel som to vedieť.

„Áno, milujem z celej duše a srdca,“ zasmiala sa trochu hystericky. Poslal som jej vlnu šťastia a pokoja. „Ďakujem,“ povedala už krajším hlasom. Postavila sa. Emmett ju chytil za pás a začal sa s ňou točiť.

„Tak si nám všetkým chýbala,“ hulákal na celý les a ja som sa rozosmial.

„Aj vy mne,“ smiala sa tiež Bella. Emmett ju položil naspäť na zem. „Mali by sme už ísť. Aro si bude robiť starosti,“ povedala bojazlivo. Prikývol som.

Keď sme boli už iba kúsoček od zámku Bella sa na mňa pozrela s prosbou v očiach.

„Nehovorte im to, prosím,“ poprosila nás. Emmett a ja sme ju objali.

„Nepovieme,“ odpovedali sme naraz. Bella sa usmiala.

„Tak, čo? Kto chytil viac medveďov?“ opýtala sa, keď sme už ľudskou chôdzou vchádzali do zámku.

„Ja. Chytil som troch,“ vychvaľoval sa Emm. Bella sa len zvonivo zasmiala a mi sme sa k nej pridali. Už sme boli na chodbe, na ktorej sme boli ubytovaný, keď sa nás Bella opýtala.

„Zajtra bude na vašu počesť ples. Povedzte to ostatným,“ povedala, keď som otvoril dvere do našej spoločenskej miestnosti. „Dúfam, že prídete.“ Usmiala sa odchádzajúc.

„Prídeme,“ sľúbil som s Emmettom.

„Kde ste boli tak dlho?“ opýtala sa Rose Emmetta, ktorý sa len usmieval.

Edward

Už sú preč šesť hodín. Kde sa mohli tak zdržať? vŕtalo Rosalie v hlave a ja som sa musel usmiať ako sa o Emmetta bála.

„Neboj sa o...“ nestihla dopovedať Alice, lebo to už vo dverách stál Emmett s Jasperom a Bella im oznamovala, že sa zajtra koná ples na našu počesť.

„Prídeme,“ sľúbili.

„Kde ste boli tak dlho?“ vybafla hneď Rose na Emmetta a vrhla sa mu okolo krku.

„Boli sme na love s Bellou,“ odpovedal jej Jasper, ale ona už nepočúvala. Bola zamestnaná Emmettoými perami. Jasper sa objal zase s Alice a ja som len vyvaľoval oči ako som im čítal myšlienky a oni mi ukazovali, o čom sa s Bellou rozprávali.

Sadol som si za piano a začal som hrať. Už dlho som nehral. Už to bude asi dvadsať rokov.

Položil som prsty na klaviatúru a oni sa sami od seba rozbehli a v miestnosti sa ozvala živá a krásna melódia.

On hrá!

To je krásne. Konečne začal hrať.

Hrá! Naozaj hrá!

Myšlienky rodiny som si nevšímal a nechal som sa unášať melódiou. Iba Alice sa nedivila.

Bella.

Pomyslela si iba a všetci zrazu odišli do svojich izieb.

Vedel som, že mi tým chcú dopriať aspoň nejaké súkromie, ale mne to bolo jedno. Potreboval som Bellu. Chcel som ju teraz vidieť. Mal som nutkavú potrebu ísť teraz za ňou.

Prestal som hrať a vyšiel som zo spoločenskej miestnosti. Ocitol som sa na tmavej chodbe. Zacítil som krásnu vôňu čokolády, pomaranču a škorice. Vydal som sa po tej krásnej a voňavej stope.

Zaviedla ma k veľkým pozláteným dverám. Zostal som pred nimi na chvíľku stáť. Zrazu sa otvorili. Bol v nich Felix. Vyzeral, že ho prekvapilo, že ma tam vidí.

Zase prišiel otravovať Bellu? Pomyslel si plný zlosti. Kašľal som naňho a pozrel som sa dnu.

„Môžem vojsť?“ opýtal som Belly, ktorá teraz stála pred veľkým francúzskym oknom vo svojej izbe. Otočila sa na mňa. Prikývla. Felix sa zamračil.

„Ďakujem, Felix. Potom sa ešte porozprávame,“ povedala mu, usmial sa a odišiel. Zavrel som za sebou dvere a prišiel som k nej bližšie. Stále sa mi nepozerala priamo do očí. Nevedel som ako mám začať.

„Potrebujete niečo?“ opýtala sa smutným hlasom.

„Chcel som sa porozprávať,“ povedal som a ona ukázala na jednu zo stoličiek, aby som si sadol. Posadil som sa a ona ma napodobnila. „Viem, prečo si utiekla,“ vybalil som na ňu. Najskôr som to nemal v pláne, ale nejako mi to nedalo.

Ona stuhla a šokovane sa na mňa pozrela. Prvýkrát za tento pobyt. Trochu ma to potešilo, ale ona sa znovu odvrátila. „A chcem ti povedať, že ťa chápem,“ povedal som jej.

„To ťažko,“ zasmiala sa trpkým hlasom.

„Nie, myslím to smrteľne vážne. A chcem, aby si vedela, že...“ nedokončil som. Chcel som, aby sa na mňa znovu pozrela. Vyčkal som keď sa konečne pozrie. Netrvalo to dlho, tak som pokračoval. „Milujem ťa,“ povedal som jej a ona neveriacky vydýchla.

„Aj ja ťa milujem a neuveriteľne ma to mrzí,“ hovorila a sklonila hlavu. V okamihu som kľačal pri nej a zdvihol som jej jedným prstom hlavu, aby sa na mňa znovu pozrela.

Jemne som ju pobozkal.

Neodtiahla sa a tak som do toho bozku dal všetko. Lásku, vášeň, túžbu, smútok a všetky pocity, čo som cítil po tom ako ma opustil a po tom ako sme sa znovu videli.

Odtiahol som sa a pozrel som sa jej do tmavých očí.

„Milujem ťa a nikdy som ťa neprestal milovať,“ povedal som jej vážne. Videl som ako sa pri tých slovách strhla.

„Milujem ťa, vždy som ťa milovala a vždy ťa milovať budem.“ Keď som to počul, moje mŕtve srdce skoro až poskočilo. Bolo to neuveriteľné.

Objal som ju a ona sa nechala. Opatrne som ju pobozkal a čakal, či sa odtiahne, alebo sa nechá pobozkať.

Začali sme sa bozkávať a spolu sme sa pomaly presunuli k posteli, kde som Bellu položil na posteľ. Opatrne mi rozopínala gombíky na košeli a ja som jej dával dole jej svetlo modrý top. Nenamietala a o chvíľku sme boli obidvaja nahí v posteli a vášnivo sme sa milovali. Dychtivo som jej prechádzal perami po bruchu, postupne vyššie a vyššie až som sa naspäť dostal k perám.

Jemne mi zavzdychala do ucha a to vo mne vyvolalo triašku.

Bella

Ležala som v posteli a Edward ma láskal na chrbte svojimi hebkými prstami.

Trochu sa pohol a vtisol mi pusu do vlasov. Vzrušene som sa zasmiala.

Celý jeden deň sme sa s Edwardom váľali v posteli a navzájom sa zabávali. Teraz bolo na čase, aby sme sa konečne vyhrabali z postele a mohli ísť dokončiť prípravy na večerný ples.

„Mal by si ísť k rodine. O pár hodín bude ples a ja musím ešte niečo zariadiť,“ hovorila som s úsmevom.

Keď nič nehovoril, začala som vstávať z postele, ale Edwardove ruky boli rýchlejšie a stiahol ma späť do postele. „Ale mali by sme...“ nedovolil mi to dopovedať, lebo som mala zrazu veľa práce s jeho perami.

„Ešte chvíľku počkaj,“ zastonal Edward a hladil ma po stehnách.

Využila som okamžik, keď sa odo mňa trochu odtiahla a o pár sekúnd som už stála v kúpeľni.

„Bella?“ ozvalo sa trochu zmetene zo spálne.

O dve minúty som stála pred posteľou, oblečená v malých čiernych šatách, učesaná a tiež aj osprchovaná. „Bella?“ teraz už neznel jeho hlas zmätene, ale neveriacky. Keďže som sa namaľovala a obliekla si krátke mini šaty s výstrihom, asi ma nespoznával. Spokojne som sa usmiala a o sekundu nato som pocítila zozadu na svojom páse dve silné ruky a chladný dych na krku. „Si krásna,“ šepkal mi do ucha.

„Hm...“ zavzdychala som slastne.

Ešte pred tým ako som dokázala čokoľvek povedať, obidvaja sme začuli tiché zaklopanie na dvere. Edward vedľa mňa zúrivo zavrčal. Nestihla som sa ho na nič opýtať, lebo to už stál vo dverách Felix s trochu vykoľajeným výrazom na tvári.

„Felix?“ opýtala som sa ho zvedavo, pri čom ma Edward ešte stále zvieral zozadu za pás. Jediné šťastie bolo, že mal na sebe aspoň rifle.

Felix sa rýchlo spamätal a nastavil neutrálny výraz.

„Aro chce s tebou hovoriť,“ hovoril neutrálne ako naznačoval jeho výraz. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som.

„Dobre, o chvíľku som tam,“ povedala som mu a on zatvoril za sebou dvere a odišiel.

„Čo od teba Aro chce?“ opýtal sa ma Edward mierne zúrivým hlasom. Sama som nevedela, takže som mu povedala pravdu.

„Neviem, možno niečo k tej oslave.“ Chvíľu som sa nad tým zamýšľala ale potom mi niečo došlo. „Ty si mu nemohol čítať myšlienky?“ opýtala som sa ho neveriacky.

„To hej, ale nejako sa naučil skrývať predo mnou dôležité veci,“ zasyčal. Odtiahla som sa od neho a vydala sa k dverám.

„Kedy sa stretneme?“ chcel vedieť ešte Edward, keď som už stála jednou nohou na chodbe. Poslala som mu vzdušnú pusu.

„Až na plese,“ povedala som mu a všimla si jeho zmučený výraz. „Zatiaľ môžeš ísť na lov. Alec ťa odprevadí,“ dokončila som. Myslím, že sa mu to až tak nepáčilo, ale prikývol, a ja som sa vydala za Arom.

Pred Arovou pracovňou som sa zastavila a zhlboka sa nadýchla. Aro ma určite počul, a tak som opatrne vošla dnu.

„Volal si ma, Aro?“ opýtala som sa nesmelo. Aro sedel za svojim veľkým tmavohnedým stolom a venoval sa nejakej knihe, čo mal otvorenú na stole. Jemne som zatvorila dvere, ale dosť nahlas aby som dala najavo, že som už tu.

Aro zdvihol pohľad od knihy a pozrel sa na mňa.

„Rád ťa vidím, Isabella,“ povedal trochu ľadovým hlasom.

„Chcel si so mnou hovoriť?“ skúsila som to ešte raz a pri tom zvažovala, či je Aro kompletný.

„Vlastne áno,“ povedal a dumal ako má začať. „Všimol som si, že si sa zase spriatelila s Cullenovcami,“  hovoril a skúmavo si ma meral. Znehybnela som a čakala, čo sa stane.

Nič. Tak som iba prikývla. „Vieš, že ťa z Volltery nepustím.“ Položil to ako oznam, ale ja som tam počula aj náznak zaváhania, akoby si nebol mnou istý, alebo si nebol istý sebou...

„Áno, viem,“ prisvedčila som so sklonenou hlavou.

„Mala by si sa s nimi prestať vídať,“ hovoril tvrdo a odmerane. Možno sa bál, že odídem. Rada by som, ale ešte som nezabudla na tie jeho vyhrážky. „Ver mi, je to pre tvoje dobro,“ hovoril stále tým svojím tvrdým hlasom. Nič som nehovorila, nebola som schopná slova. Aro stál okamžite pri mne a položil mi svoje ruky na ramená. „Isabella?“ opýtal sa ma.

Pozrela som mu do očí.

„Dobre,“ povedala som a divila sa, ako znie môj hlas. Tak cudzo, chladne. Nespoznávala som sa.

„Tak a teraz choď pomôcť Jane s prípravami na ples,“ povedal iba a zase si sadol upíriou rýchlosťou za stôl a venoval sa hrubej knihe.

Vykráčala som z miestnosti a podľa pachu som sa vydala za Jane, ktorá bola teraz vo veľkej spoločenskej miestnosti, kde sa bude konať ten ples. Ani neviem, kto všetko tam bude, pravdu povediac ma to až tak netrápilo. Skôr som sa zaoberala tým, čo povedal Aro. Dobre som vedela, že myslel Edwarda, ale ja sa s ním musím vydať. Teraz, keď ma konečne ako tak chápe a udobrili sme sa, sa ho mám len tak vzdať? To nie, to nemôžem!

„Iss!“ zakričal na mňa vysoký sopránový hlások. Otočila som sa za tým zvukom a zbadala Jane ako na mňa máva svojou tenučkou ručičkou. Rozbehla som sa k nej a o dve sekundy som stála pri nej. „Poď, pomôžeš mi,“ hovorila zvesela. Povedala ešte niečo, ale ja som zachytila až tú poslednú vetu, ktorá jej vykĺzla z úst. „Bude nám pomáhať aj Alice, Rosalie a Emmet,“ dokončila svoj dlhý monológ. Prekvapene som sa na ňu pozerala. „Snáď si si nemyslela, že Alice a jej organizačná povaha zostanú bokom,“ povzdychla si. „Rosalie sa k nej, samozrejme, pridala a poprosila aj Emmetta. Ja som zohnala Demetriho a Felixa.“ Usmievala sa šťastná, očividne tou predstavou.

„Hm.“ To bolo asi jediné, čo som povedala. Viac ma neriešila a neuveriteľnou rýchlosťou sme sa rozbehli do spoločenskej miestnosti.

Alice, Rose, Emmett aj Demetri tam už boli. Čakalo sa už iba na Felixa, ktorý prišiel hneď po mne a Jane.

Jane a Alice začali hneď dávať všetkým pokyny, čo a ako bude vyzerať. Ja s Demetrim sme vešali na steny rôzne ozdoby.

Celkom sme sa bavili, raz on postrkoval mňa a ja som mu to potom vracala. To už Emmett nevydržal a pridal sa k nám. Nakoniec sme všetci traja ležali na zemi, v kŕčoch od smiechu.

„Deti!“ vzdychli si naraz Jane, Alice a Rose. To som s Emmettom nevydržala a chytila odznovu celý záchvat. Demetri sa potom k nám pridal.

Takže keď Jane zahlásila, že končíme, všetci sme si oddýchli úľavou. Postavila som sa zo zeme a zo sebou vytiahla aj Demetriho s Emmettom. Pozrela som sa naokolo a zbadala som, ako to tu baby spoločne krásne vyzdobili.

Autor: tsudlinkarose, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevesta na úteku - 5. kapitola :