Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevesta na úteku - 4. kapitola

19.11.2010 (16:30) • tsudlinkarose • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 706×

4. kapitola ( Jasper )

Len čo som vyšiel z tej miestnosti plnej bolesti a utrpenia, už som za sebou počul utekajúceho Emmetta.

„Čo tu robíš?“ opýtal som sa ho.

„Idem s tebou. Tiež by som si niečo dal pod zub,“ odpovedal s humorom ako obvykle. Aj keď potom, ako odišla Bella, nebol veľmi vtipný a skoro s nikým sa nebavil. No teraz, ako ju videl, ten humor sa mu akosi vrátil.

„Dobre,“ odpovedal som mu. Chcel som niečo dodať, ale za sebou sme obidvaja počuli tiché klopkanie topánok. Otočili sme sa a postavili sa do obrannej pozície.

„Prepáčte, ale Aro ma poveril, aby som na vás dohliadla na všetkých miestach a to znamená, že s vami musím ísť aj na lov,“ hovorila trochu sklesnuto Bella, ktorá teraz nemala na sebe už červený dlhý plášť, ale úzke čierne nohavice, čierne vysoké čižmy, nejaký svetlo zelený sveter, ktorý mal asi nahradiť tričko a dlhý po kolená čierny kabát s kapucňou. Hnedé vlasy mala rozpustené a na očiach mala tmavé slnečné okuliare.

Alice by mala z nej radosť. Konečne mala nejaký zmysel pre módu. Usmial som sa.

„Samozrejme. Už si mi chýbala sestrička,“ zasmial sa Emmett. Bella stuhla, ale nič nato nepovedala.

Chvíľu sme tam takto stáli a rozmýšľali, čo sa bude diať. Bella to ticho prerušila ako prvá.

„Mali by sme ísť,“ povedala a rozbehla sa k východu z hradu. Emmett a ja sme sa za ňou rozbehli a o chvíľu sme sa ocitli v zelenom lese plnom zvierat. Zastavili sme sa na malej lúke. Z Belly priam vyžarovala neistota. Poslal som jej upokojujúcu vlnu, asi si to všimla, lebo sa nepatrne usmiala.

„Stretneme sa tu o štyri hodiny. Nesledujte ma,“ povedala a už bola preč. Nechápavo som sa pozrel na Emmetta. Ten sa len pozeral za miznúcou škvrnou.

„Asi sa vrátila k ľudskej potrave,“ objasnil mi Emmett a mňa prekvapilo, ako našiel nejaké vysvetlenie.

„Dobre, tak ideme nato,“ usmial som sa naňho a on okamžite pochopil môj výraz.

„Kto uloví viac medveďou vyhráva,“ zasmial sa a odbehol na opačnú stranu ako ja.
Nechal som sa viesť inštinktom a zacítil som medvediu vôňu, možno by som mohol predsa len vyhrať. Pomyslel som si a pustil som sa po stope.

Po niekoľkých minútach behu som zbadal obrovského medveďa, ako si niekam vykračuje. Neváhal som ani sekundu a už som mu bol prisatý ku krčnej tepne a sal tú lahodnú tekutinu. Nebola taká dobrá ako ľudská krv, ale dalo sa to zniesť, keď som si už zvykol.

Ešte som si ulovil jedného medveďa a veľkého jeleňa. Naspäť som nebežal tak rýchlo ako na lov. Nemusel som sa ponáhľať.

Keď som prišiel zase na lúku, Emmett tam už bol, ale Bella nikde.

„Tak ako braček. Koľko si ich chytil?“ posmieval sa mi Emmett. Zaškeril som sa.

„Dvoch,“ povedal som mu. On sa len rozosmial.

„Ja som mal troch,“ pochválil sa a sadol si do trávi. „Nevidel si Bellu?“ opýtal sa ma po chvíľke. Prišiel som až k nemu a tam som sa zvalil na zem.

„Nie,“ povedal som prosto.

„Nezdá sa ti nejaká iná?“ opýtal sa pozerajúc sa na oblohu.

„Ja neviem Emm,“ odpovedal som po pravde.

„Myslíš si, že nás má ešte rada?“ opýtal sa ma zrazu a ja som nestihol ani odpovedať, lebo sa za nami ozval melodický, jemný hlas.

„Samozrejme, že vás mám rada. Ani neviete ako,“ odpovedala Bella spoza stromov. Ja s Emmettom sme zostali sedieť ako prikovaný na zemi a Bella sa k nám pomalým krokom pridala.

„Tak prečo si s Arom?“ chcel vedieť Emmett. Bella sa celá napla a pocítil som z nej náhlu zlosť.

„Donútil ma,“ hovorila ticho s odvrátenou hlavou niekam do lesa.

„Donútil?“ Teraz som bol zvedavý ja. No Bella neodpovedala. Emmett si ju skúmavo prezeral a potom sa mu na tvári usadil neutrálny výraz.

„Povedz nám, čo sa stalo, keď si odišla,“ poprosil ju. Bella sa naňho okamžite pozrela s otvorenou pusou. Chvíľu bolo ticho a ja už som si myslel, že nám nič nepovie.

Bella sa zhlboka nadýchla, aj keď to vôbec nepotrebovala a vyrozprávala nám svoj príbeh.

„Predpokladám, že vám už Carlise s Alice povedali, že som bola za Carlisom v ten deň a všetko mu povedala.“ Pozerala sa na mňa a zložila si slnečné okuliare. Znovu ma prekvapila ich krvavo červená farba.

„Hej,“ pritakal som spolu s Emmettom.

„Keď som odišla z jeho pracovne, natiahla som na seba štít, aby Alice nemohla vidieť, kam mám namierené. Odišla som do Kalifornie. Našla som tam svoju predchádzajúcu rodinu Rebecu a Patrika. Bola som neuveriteľne šťastná, že som ich videla, a že aj oni radi vidia mňa. No bola som zároveň veľmi nešťastná, že som vás len tak opustila a nič som nepovedala, hlavne nie Edwardovi...,“ hovorila Bella a na poslednom slove sa jej zlomil hlas. Vzlykla. Videl som na nej, že mu to urobila veľmi nerada. „No ja som sa mu nemohla pozrieť do očí. Keby som mu povedala, že som sa zamilovala do... človeka...“ pokračovala ďalej a stále viac a viac jej dochádzali slová.

Robilo jej veľký problém, nájsť tie správne slová, ktorými by to celé vyjadrila. „Všetko som povedala aj Rebece a Patrikovi, ktorý neboli tak celkom na mojom mieste. Rebeca bola síce rada, že som sa začala stravovať zvieracou krvou, ale nechápala, ako som sa mohla zamilovať do obyčajného človeka. Patrik vedel, aké to muselo byť pre mňa ťažké. Aj z toho hľadiska, že som dokázala odolať ľudskej krvi, keď som sa ňou pred tým tak dlho stravovala, ale pochopil aj prečo som musela utiecť. Tiež by sa potom nevedel pozrieť Rebece do očí.“ Na chvíľu sa zastavila a ja som zbadal, že keby mohla už by plakala. Veľmi ju to bolelo.

„Čo sa stalo potom?“ vypytoval sa Emmett. Zamračil som sa naňho.

„Čo je?“ chcel vedieť prekvapene. Zavrtel som hlavou. Bella sa neveselo zasmiala a pokračovala v rozprávaní.

„V Kalifornií som žila už sedem rokov a dokonca som sa aj zapísala na strednú školu. No zase ma dohnala minulosť. Do školy prišiel nový žiak. Kevin.“ Vzlykla a mne došlo, že to bol ten chalan, s ktorým som mal dejepis. Taký celkom milý chalan. Hnedá pokožka, zelené oči a havranie vlasy.

„Dali ste sa dokopy?“ vyzvedal Emmett a teraz som bol naozaj zvedavý aj ja. Bella sa smutno usmiala.

Spomenul som si, ako Edward vždy, keď ho videl zavrčal, lebo Kevin Bellu šialene miloval. Keď ju videl podlamovali sa mu kolená a Edward veľmi žiarlil. Už chápem prečo.

„No nepovedala by som, že sme sa dali dokopy. Začali sme síce spolu chodiť von a na rôzne školské akcie, ale nikdy nepadla pusa a Kevin bol z toho zničený. Nechápal, prečo sa s ním nechcem bozkávať, keď s ním trávim toľko času. Prešli tri roky a my sme boli stále spolu, nie tak ako s Edwardom.“

Posmutnela. Snažil som sa ju upokojiť. Našťastie mi to dovolila.

„Ďakujem.“ Pozrela sa na mňa. Asi prvý krát, čo sme sa po tom dlhom čase stretli. Potešil som sa tomu.

„Keď som bola s Kevinom, myslela som často na Edwarda. Všimol si to, ale nikdy sa nič neopýtal. Po istom čase si všimol, že so mnou nie je niečo v poriadku. Už by som mala byť staršia a vyzerať trochu inakšie. Veď už sme chodili na vysokú a mala som mať nejakých dvadsať šesť rokov, no ja som stále vyzerala na osemnásť.“ Sklonila hlavu. Chcel som ju nejako utešiť, a tak som jej položil ruku na plece. Odtiahla sa. „Raz večer na mňa skúšal nejaké triky a ja som to skoro nevydržala a pohrýzla ho. Nič som na sebe nedala poznať a povedala som mu, že už musím ísť domov. Tváril sa zvláštne, ale súhlasil. Odišla som do lesa, tam neďaleko, kde býval. Bola to chyba, ja viem, ale vtedy ma to nenapadlo.“ Objala si rukami kolená a premohol ju smútok.

„Ty si ho zabila?“ opýtal sa Emmett, ktorému teraz žiarili podozrivo oči. Prevrátil som oči. To by Bella nespravila, ale keď nič nato nepovedala, skúmavo som si ju premeral.

„Nie, samozrejme, že nie.“ Dostala zo seba, keď si všimla našich výrazov. Musím sa priznať, že sa mi uľavilo.

„Tak, čo sa stalo?“ opýtal som sa jej napäto a predbehol som tak Emmetta. Spravil som naňho grimasu.

„V lese som si našla poriadne vysoký strom a začala som rozmýšľať. Zrazu som počula, ako niekto kričí o pomoc. Okamžite som vedela, že je to Kevin. Zoskočila som zo stromu a vydala som sa mu na pomoc. Stál pred ním vrčiaci medveď. Nerozmýšľala som nad tým a vrhla som sa po ňom. Jedným trhnutím som mu zlomila väzy a zoskočila z neho. Kevin sa na mňa bojazlivo pozeral, ale keď ma videl, ako sa k nemu vlečiem, poponáhľal sa ma objať. Nemohla som tomu uveriť. Stále dokola sa ma pýtal či sa mi niečo nestalo...

***

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma neodolateľným hlasom plným obáv. Odtiahla som sa od neho a pomyslela som si, že teraz je tá pravá chvíľa nato, aby som mu povedala, kto som.

„Mne sa nič stať nemôže,“ povedala som mu vážne a skúmala jeho pohľad.

„Prečo?“ opýtal sa podozrivo a stále sa na mňa pozeral, akoby som mala každú chvíľu odpadnúť.

„Som upír,“ vysvetlila som. On zalapal po vzduchu, ale potom sa tváril, akoby to už dávno vedel.

„Prečo sa tak tváriš? Nemal by si utekať odo mňa, čo najďalej a nikdy sa nevracať?“ opýtala som sa ho a odstúpila som o dva kroky dozadu.

„Vieš, myslel som si to,“ hovoril s úsmevom. Zatvárila som sa prekvapene. „No máš nižšiu teplotu ako ostatný aj keď je tu stále teplo. Máš úplne bielu pokožku, mení sa ti farba očí a si silná,“ vymenoval mi svoje dôvody. Ja som tam len tak stála.

„Nebojíš sa ma?“ opýtala som sa ho.

„Nie.“ Pristúpil bližšie ku mne a objal ma. Priložil mi pery k uchu a zašepkal: „Milujem ťa.“

Keby som nebola upír, asi by sa mi podlomili kolená. Potom sa, ale odtiahol a ja som sa zľakla, že sa niečoho vyľakal.

„Preto si ma nechcela pobozkať?“ opýtal sa ma a tým ma prekvapil. Iba som prikývla. On sa usmial.

„Prečo sa usmievaš?“ opýtala som sa ho podozrivo s napätým výrazom.

„Už som sa zľakol, že ma nemáš rada, keď si ma nechcela pobozkať,“ vysvetlil mi a zase ma objal.

***

Vtedy som si spomenula na Edwarda a zase ma premohla bolesť, ktorú som spôsobila jemu aj vám. Takto som žila v Kalifornií ďalších päť rokov. Kevin o mne už vedel všetko okrem toho, prečo som odišla z Aljašky. No raz k nám zavítala jedna upírka Sandra. Teraz je mimochodom v Arovej garde. Prišla sa sem len tak pozrieť a keď ucítila upírí pach, chcela sa pozrieť. Videla, že som s človekom tak odišla za Arom do Talianska. Aro ma dal okamžite priviesť. Najskôr Kevina chcel premeniť, ale ja som mu to nedovolila, tak ho začal mučiť. Zavrel ho do jednej tmavej miestnosti a posielal tam za ním Jane. Mňa dal do podobnej miestnosti, ale dosť ďaleko od Kevina nato, aby som ho nemohla ochrániť. Neskôr mi povedal, že ho zabije, ak sa k nemu nepridám. Tak som naivne súhlasila, no on ho aj tak zabil. Chcela som sa mu vzoprieť, ale on na mňa vždy niečo mal. Vyhrážal sa mi, že si pre vás príde a zabije vás. Ja som mu verila, a tak som spravila všetko, čo mi prikázal a ostala som s ním,“ dokončila Bella svoj monológ a začala trhane vzlykať. Snažil som sa ju upokojiť, ale ona si zase pritiahla svoj štít a nič mi nedovolila. Postavila sa, keď som sa jej chcel dotknúť, tak som to už viac neskúšal.

„Vieš, po dvadsiatich rokoch mala Rose záchvat a stále hovorila, že za to môže ona, že si odišla. Strašne si to vyčítala. Až keď si odišla, si totižto uvedomila, že ťa má veľmi rada.“ Usmial sa na Bellu Emmett a ona mu tiež venovala slabý úsmev.

„Veľmi ma to mrzí ani neviete ako,“ povedala a odvrátila sa, aby sme nevideli jej zmučený výraz.

„Môžem sa na niečo opýtať?“ chcela vedieť a Emmett sa hneď k nej postavil a obrátil ju tvárou k sebe a ku mne.

„Pýtaj sa,“ povedal jej.

„Ako zareagoval Edward, keď sa dozvedel, že...“ nedokončila, ale mi sme vedeli, čo má na mysli.

„Zrútil sa na kolená a vzlykal. Snažili sme sa ho upokojiť, ale nedarilo sa. Keď Alice videla, ako žiadaš Ara o smrť, bolo mu ešte horšie a Carlise rozhodol, že sem musíme okamžite prísť,“ povedal som jej a potom som sa zarazil. „Ty si požiadala Ara, aby ťa zabil?“ opýtal som sa jej a Emmett jej visel na perách.

Autor: tsudlinkarose, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevesta na úteku - 4. kapitola :