Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nevesta na úteku - 3. kapitola

12.11.2010 (13:30) • tsudlinkarose • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 756×

3. kapitola ( Edward )

V tuneli bola tma, ale upíri vidia v tme dokonale, takže nám to nerobilo žiadny problém. Z tunela sme sa vyviezli výťahom do zámku, kde nás čakalo za pultom jedno mladé dievča. Štíhla, s tmavými rovnými vlasmi a modrými očami.

„Ahoj, Jane,“ pozdravila s úsmevom a nás si podozrivo premeriavala. Potom sa iba usmiala a ďalej sa venovala nejakým papierom.

„Ashley,“ odzdravila ju potichu Jane a viedla nás k veľkým kovovým dverám, pred ktorými bol rozprestretý červený koberec.

Hm, aký luxus. Pomyslel si Emmett pohŕdavo a ja som len prevrátil oči.

Pred mohutnými dverami stál teraz Alec.

„Jane. Cullenovci,“ pozdravil a objal sestru.

„Alec,“ pošepol Carlisle.

Jane spolu s Alecom otvorili mohutné dvere a my sme sa zrazu ocitli v obrovskej bledej miestnosti. V strede stáli tri kráľovské kreslá, v ktorých sa vynímali traja Volturiovci.

Snažil som sa im preniknúť do mysle, ale nič som nepočul, teda presnejšie, narazil som na tmavú stenu. Aro sa usmieval, ako vždy. Marcus sa tváril obyčajne a Caius bol znudený.

„Carlisle! Vítame vás v Taliansku.“ Postavil sa Aro z trónu a zamieril ku Carlislovi.

„Aro,“ odpovedal mu monotónne Carlisle. Aro sa teraz usmieval ešte väčšmi. Marcus sa jemne zasmial a otočil sa niekam inam.

„Čo vás k nám privádza, drahý priateľ?“ opýtal sa usmievajúc Aro.

„Bella,“ povedal rozhodne. V celej miestnosti zavládlo úplne ticho. Aj strážci, Jane, Demetri, Felix, Alec a ďalší, ktorí stáli pri trónoch a strážili trojicu, boli odrazu veľmi ticho.

„Bella?“ opýtal sa výsmešne Aro a ja som tak strašne túžil nazrieť mu do mysle, ale nič som nepočul. Bola to iba tma. Nič viac. Niekto ho musel strážiť. Rozhliadol som sa okolo seba. Pri trónoch stáli traja upíri. Dve ženy a jeden muž. Všetci mali na sebe dlhé červené plášte a pozerali sa do zeme. Dve ženy mali na hlavách kapucňu. Preto som im nevidel do tváre. Muž sa tiež nepozeral na mňa, ale skúmal pohľadom Ara a snažil sa odhadnúť, čo sa chystá urobiť. Jedna žena zdvihla hlavu a uprela oči rovno na mňa. Na hlave mala stále kapucňu, ale už som jej videl do tváre.

Krátke vlnité vlasy mala porozhadzované okolo tváre, na ktorej jej svietili dve karmínovo-červené oči. Vyzerala na dvadsaťštyri rokov.

Odvrátila sa odo mňa a pozrela sa na ženu stojacu vedľa nej. Ani sa nepohla, stále upierala oči do zeme a ja som ju nemohol vidieť. No aj tak som vedel, že pozorne sleduje okolie, keby sa niečo zomlelo. Blondína sa nepatrne zamračila a zase sa zapozerala na mňa.

Ja som svoju pozornosť otočil na Ara, ktorý teraz držal Carlislovi ruku. Videl som, aký je Carlise v mysli napätý, čo Aro asi objaví, ale ja som nič nevidel. Aro bol ešte stále zahalený v nejakom štíte.

„Hm,“ prehovoril Aro zamyslene a strelil po žene so sklonenou hlavou vražedný pohľad. Blondínka sa po žene chcela natiahnuť a položiť jej ruku na plece, ale tá žena sa odklonila. Veľmi som túžil vidieť jej tvár, ale ona bola naďalej sklonená.

„Bella tu nie je,“ povedal rozhodne Aro a mne, neviem prečo, sa mu nechcelo veriť.

„Klameš. Videla som ju,“ vykríkla Alice. Rozbehla sa po nehybnom Arovi. Jasper ju nestihol zachytiť. Alice sa priblížila asi na tri metre a zrazu na niečo narazila a spadla na zem. Aro sa rozosmial a s ním aj polka upírov v miestnosti. Iba žena so sklonenou hlavou a blondínkou sa nesmiali.

Čo to bolo? Divila sa Alice.

Alice si v poriadku? Ja asi Ara zabijem. Zúril Jasper. Emmettovi trochu cukalo kútikmi úst. Rose a ostatní sme sa na Alice pozerali ako vyvalení. Čo to bolo?

Edward, Bella je tu. V tejto miestnosti. Chráni Ara. Hovorila horlivo na mňa Alice v myšlienkach. Musí. Doplnila.

„Ale, ale, Alice,“ hovoril stále usmievajúc sa Aro. „To je silné obvinenie,“ hovoril Aro a mrkol na Jane. Jane sa len usmiala a ja som sa práve v čas vrhol pred Alice.
Padol som na zem a skrúcal som sa v bolestiach. Za toto Jane jedného dňa zabijem. Prisahal som si.

„Dosť!“ zakričal najkrajší hlas na planéte.

„Bella...“ vydýchla pošepky Esme.

„Isabella!“ hovoril Aro naštvane, ale Jane prestala. Rýchlo som sa postavil a pozrel sa na moju krásku. Bola to tá žena so sklonenou hlavou. Nepozerala sa na mňa ani na iného člena mojej rodiny. Pozerala sa na Ara. V jej očiach sršala zlosť. A z Jasperových myšlienok som ju cítil tiež. Bola ešte krajšia ako pred tým. Omámene som sa na ňu pozeral. „Čo si to dovoľuješ?“ pýtal sa Aro a pomalým krokom mieril k Belle. Mala sklonenú hlavu. „Počuješ ma?“ zvreskol na ňu Aro a chcel ju udrieť, ale jeho ruka sa zastavila asi pol metra od jej tváre. „Takže ty takto?“ opýtal sa jej hrozivo a Marcus s Caiusom sa napriamili a sledovali, čo sa bude diať. Aro mávol rukou k dverám a odtiaľ sa vynorilo asi zo desať upírov, ktorí mierili k nám. Jeden neuveriteľnou rýchlosťou chytil Esme pod krkom, a keď sa ju snažil Carlisle zachrániť, chytili aj jeho a vykrútili mu ruky dozadu. Emmett a Rose boli na tom podobne a tiež aj Jasper, Alice a ja. Boli sme v pasci.

Esme ticho vzlykla.

Všetci sme stáli pred Arom, a Arova garda nám zvierala ruky v bolestivom uhle za chrbtami.

„Prepáč, Aro,“ povedala Bella so sklonenou hlavou.
„To je už lepšie,“ Aro sa usmial. „ale aj tak za to zaplatíš,“ zavrčal a teraz ju trafil do tváre chrbtom ruky. Úder ju odhodil, narazila do steny a zvalila sa na zem. Na tvári sa jej objavila malá puklinka.

Chcel som sa vymaniť z Demetriovho zovretia, ale on ma nechcel pustiť. Jeho stisk bol až priveľmi silný.

Čo jej to urobil? Vzlykala Esme a skoro sa zrútila.

Za to zaplatí! kričal v myšlienkach Carlisle na Ara. Jasper sa snažil utíšiť situáciu, napodiv sa mu to aj podarilo, ale v Carlislovi to stále niekde vrelo. Nemohol predsa dopustiť aby sa stalo niečo také jeho dievčatku. Stále si to dokolečka opakoval.

Aro prišiel bližšie k Isabelle, ktorá ešte stále ležala na zemi a na tvári mala už menšiu puklinku. Sklonil sa na úroveň jej ucha a zašepkal.

„Už to viac nikdy nerobíš! Rozumieš?“ opýtal sa jej a pohladkal ju po vlasoch. Ona len prikývla. V tom momente sa z môjho hrdla ozvalo zlovestné zavrčanie.

Aro sa na mňa sladko usmial, a potom sa obrátil naspäť k Belle. „Vieš, čo máš urobiť,“ povedal iba a pozrel sa na moju rodinu, ktorú stále zvierala garda.

Mňa držal Demetri a cítil som, ako sa neviem ani pohnúť, nič som nevidel, nepočul. Trochu som sa preľakol.

Už som chápal, čo mal Aro na mysli, keď Belle povedal, že vie, čo má spraviť. Mala na všetkých natiahnuť štít, okrem mňa a mojej rodiny a Demetri nám mal otupiť všetky funkcie.

Prepáč mi to, tak veľmi ma všetko mrzí. Počul som tiché zašepkanie v mojej mysli. Bella. Ona mi poslala myšlienku plnú bolesti a utrpenia. Vedel som, že sa neospravedlňuje iba za tento incident. Chápal som, že je tu nedobrovoľne kvôli tomu, čoho sa dopustila a kvôli tomu, že Aro jej asi vyhrážal, že nás zabije. Ináč by tu neostala.

Pocítil som k nej číru lásku. A neodolateľnú túžbu, aby som ju pobozkal, ale nemohol som. Bol som stratený v tme. Všetci sa báli. Iba Aro sa tichučko smial.

„Demetri, myslím, že naši priatelia si už uvedomili našu hrozbu,“ povedal Aro už zmiernením hlasom.

Začal som zase cítiť pocit nadvlády nad svojim telom. Už som aj zreteľne počul, aj videl. Demetrij nás konečne vyslobodil spod svojej schopnosti. Okamžite som zablúdil pohľadom k mojej milovanej Belle. Nepozerala sa na mňa, mala sklonenú hlavu. Pocítil som náhle sklamanie. Jasper to vycítil a chcel mi pomôcť. Jemne som zavrtel hlavou.

Neboj sa. Stále ťa miluje, len sa ti nedokáže pozrieť do očí po tom všetkom, čo ti spôsobila. Povedala mi v myšlienkach Alice. Musím sa s Bellou porozprávať osamote.

Dobrý nápad. Pochválila ma Alice, keď videla moje rozhodnutie. Nepatrne som sa pousmial, ale ďalej som sa pozeral na moju Bellu.

„Tak, čo s vami urobíme?“ opýtal sa Aro a skúmavo si nás premeriaval. Bella stuhla na mieste. „Keďže Bella tu zostáva, ste tu vítaní ako čestný hostia,“ povedal po chvíľke uvažovania. „A Bella vám bude robiť sprievod,“ dodal a odišiel spolu zo svojimi bratmi, gardou a strážcami von z miestnosti. Zostal som tam ja, moja rodina a Bella.

„Mrzí ma to,“ povedala pri dverách ešte tá blonďavá upírka Belle. Ona sa na ňu len letmo usmiala, a potom zase sklonila hlavu k zemi.

„Poďte,“ povedala a vyšla z miestnosti dúfajúc, že ju budeme nasledovať.

Moc sa mi to nepáči. Namietal v myšlienkach Jasper a hodnotil Belline emócie. Nedarilo sa mu to. Bella bola ešte stále pevne ukrytá pod svojim štítom. Jasper zavrčal, lebo sa mu to nepáčilo. Hrozivo som sa naňho pozrel a nakoniec to nechal tak.

Všetci sme sa vydali za Bellou, ktorá kráčala päť krokov pred nami ľudskou chôdzou.

Chcel som ju dohnať a opýtať sa jej na milión otázok, ale Alice ma zastavila.

Zatiaľ ju nechaj. Keď bude pripravená, dá ti vedieť. Povedala mi v myšlienkach a ja som zvesil plecia a povzdychol som si.

„Stiahnem svoj štít, ale nikomu to, prosím vás, nehovorte,“ požiadala nás po chvíľke Bella a mne sa až zastavilo srdce. Už som si myslel, že budem vedieť, čo si myslí, ale ona ho stiahla iba tak aby mohla Alice vidieť jej a našu budúcnosť a Jasper mohol ovplyvniť jej pocity. Trochu ma to sklamalo, ale riadil som sa Alicinou radou a dal jej čas.

Bella nás viedla tmavou chodbou do trochu menšej miestnosti ako bola tá, z ktorej sme odišli. Celá bola ladená do svetlých farieb a v strede stáli dve kreslá, a jedná veľká pohovka asi pre piatich ľudí. Kreslá s pohovkou boli postavené do kruhu, v ktorom sa nachádzal malý stolík s obrovskou vázou plnou kvetinami.

Musím uznať, že aj po tom všetkom, mali Volturiovci dobrý vkus.

V miestnosti bolo aj veľké čierne piano, na ktorom som sa už teraz videl. Všimol som si ako sa Bella jemne pousmiala, keď si všimla ako som pomalým krokom vyšiel k pianu.

„Toto je vaša spoločenská miestnosť, z ktorej vedú ďalšie dvere do vašich izieb,“ prehovorila Bella tichým hláskom, stále sa pozerajúc do zeme. „Keby ste niečo potrebovali, stačí ma zavolať,“ dodala ešte a potom bola na odchode. Pri dverách ju zastavila Esme jemným dotykom ruky. Bella sa trochu strhla, ale zastavil sa.

„Ďakujeme ti,“ povedala jej Esme s materinským výrazom v tvári.

„Verte mi, že toto je to najmenej, čo pre vás môžem urobiť,“ zašepkala so skolenou hlavou a rýchlou chôdzou odišla.

Potom čo odišla si Esme sadla na veľkú pohovku a potichu sa rozvzlykala. Carlisle si sadol vedľa nej a objal ju okolo pliec.

„Čo to s ňou spravili?“ opýtala sa stále vzlykajúc Esme.

„Prinútili ju zostať tu,“ prehovorila tichým hlasom ako dych Alice. Pozrel som sa na ňu a v očiach mala iba bolesť.

Musím ísť na lov. Pomyslel si Jasper a vyšiel z miestnosti.

„Kam ideš?“ opýtal sa za ním Emmett.

„Musí ísť na lov,“ odpovedal som namiesto neho. Emmett vybehol za ním, asi si potreboval tiež zájsť na malého grizlyho.

Autor: tsudlinkarose, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nevesta na úteku - 3. kapitola :