Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 8. kapitola

01.10.2012 (07:30) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1141×

8. kapitola

Píp, píp, píp...

Jediný zvuk, ktorý odliehal k mojim ušiam a presakoval mozgovou kôrou. Ohlušoval ma a rozptyľoval ružovkastú hmlu, ktorá sladko okupovala moju myseľ. Pomaly sa strácala a ja som sa zo všetkých síl snažila chytiť jej neviditeľných okrajov a vrátiť ju späť. Chcela som v nej zostať. Byť ňou obklopená, driemať v jej náručí a opäť pocítiť domov. Cítiť vôňu vianočného pečiva, počuť detský smiech a radovať sa. Nevedela som, prečo to chcem, ako som sa tam dostala a aký to má celé zmysel, ale s určitosťou som mohla tvrdiť, že som šťastná ako ešte nikdy predtým. No to neutíchajúce, otravné pípanie marilo všetku moju snahu a ja som sa ocitala v pazúroch bezodnej tmy. Pred očami mi začali tancovať farebné svetielka, no ja som ich netúžila lapiť. Chcela som sa ich zbaviť. Odohnať ich. Pomaly som zdvihla ruku a snažila sa ich rozptýliť, no očami sa mi mihal iba sivý tieň, ktorý ma neskutočne rozčuľoval. V predlaktí ma nepríjemne zaštípalo a tá bolesť na chvíľu prerušila moje počínanie.

Pomaly som otvorila oči, no predo mnou sa rozprestieralo iba šero. Zvláštne, nepociťovala som potrebu pozrieť sa dookola a všetko preskúmať. Ba ma ani nenapadlo roztvoriť oči. Bol to pud, ktorý som nedokázala potlačiť. Prečo mi to všetko prišlo cudzie? Všetky činy, predstavy, myšlienky?

Spomínala som si iba na pár predchádzajúcich minút, no na ostatné som si vôbec nevedela spomenúť. Akoby som vôbec neexistovala. Ako sa vôbec volám? Koľko mám rokov? Keď som si kládla tieto otázky, vedela som, že na nich odpoveď viem, no tá bola niekde veľmi ďaleko. Dalo by sa to prirovnať k textu, ktorý niekto vygumoval. Jeho prinavrátenie je možné, ale neskutočne obtiažne. Snažila som sa prejsť cez ten hustý opar zabudnutia, no keď som mala výsledok takmer na jazyku, všetko sa stratilo a ja som bola opäť na začiatku.

Čas sa vliekol dlho a úmorne, ani keby bol starena s brázdami vrások po ťažkých rokoch života a ja som stále nepohla ani brvou. Bála som sa pohľadu, ktorý by sa mi naskytol. Čo keď som sa ocitla v dome nejakého vraha, ktorý so mnou nebude mať zľutovanie a táto bezmocnosť je iba úbohým začiatkom? Čo keď som sa ocitla v zvrátenej hre, z ktorej už niet návratu?

Je priveľmi čudné, ako dve slová môžu nahnať strach. Čo keď! Čo keď...? Samostatne sú to dve neškodné spojky, no keď ich postavíme vedľa seba vytvárajú hrozbu. Akési upozornenie, ktoré sa mi dostávalo pod kožu a ja som sa bála, čo len nadýchnuť. Mám či sa nemám pozrieť?

Moja zvedavosť napokon zvíťazila a ja som čo najpomalšie pootočila hlavu nabok. Prvé, čo som zbadala bolo plastikové vrecúško s čírou tekutinou, ktorá pomaly kvapkala a tenkou trubičkou stekala k hrubočiznej ihle zapichnutej v mojej ruke. Takže toto bolo príčinou toho štípania. V mieste, kde sa ihla vnárala do pokožky, svietili jemné kvapôčky krvi. Ihla bola ohnutá v zvláštnom uhle, akoby s ňou niekto zápasil a silou mocou sa snažil vpichnúť mi ju do ruky, no pokožka dlho odolávala. Bola som neskutočne zmätená a tá navonok sterilná, no príliš neosobná miestnosť, v ktorej som sa nachádzala mi veľa úžitku a nových informácií nepriniesla. V izbe bola jedinou vecou posteľ, na ktorej som ležala. Steny holé, bez akéhokoľvek obrazu, podlaha drevená bez jediného škrabančeka. Jediným zdrojom slnečného svetla bolo malé plastové okienko. To dodávalo celej izbe výraz cely v psychiatrickom ústave.

Som v nemocnici?

Nuž to asi nie. Vďaka výhľadu na vonkajší svet som videla, že sa nachádzam v podzemí, pretože okienko ledva dosahovalo hranicu tridsiatich centimetrov nad zemou. Musím sa odtiaľto dostať!

Chcela som sa posadiť, no ako náhle som sa zaprela dlaňami do matraca a trocha sa podvihla, telom mi prebehol mohutný kŕč bolesti. Vlna, ktorá prechádzala od končekov prstov po spánky, ma priklincovala k poduške. Pred očami sa mi roztancovali hviezdičky a ja som musela prudko vydychovať, aby sa bolesť čo najrýchlejšie vytratila. Keď som ako tak bola opäť pri zmysloch a bôľ nebola jediná vec, na ktorú som bola schopná myslieť, moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Jediným východiskom z tejto patovej situácie bolo prekonanie sa. Musela som vstať a porozhliadnuť sa tu, pretože z tejto postele nemôžem preskúmať všetko, čo by som mala. Možno sú tie dvere otvorené a ja zistím, kde sa nachádzam. Jedinou prekážkou bola bolesť. Buď ju premôžem, alebo zostanem uväznená v tejto miestnosti ktovie ako dlho.

Zhlboka som sa nadýchla, dlane opäť položila na matrac a slabo sa zaprela. S výdychom som sa pomaly zdvíhala a miernila tak prichádzajúcu bolesť. Každým centimetrom som bola čoraz vyššie, až som sa dostala do sedacej polohy. Kyslík ledva prechádzal pomedzi moje tesne stisnuté zuby a moje oči tekali medzi dvoma bodmi. Kľučkou dverí a mojimi nohami. Naozaj budem schopná dôjsť tam po svojich? Aj plaziť sa budem, len nech sa z tejto príšernej miestnosti dostanem.

Čo najjemnejšie som obe nohy nadvihla, presunula ich a položila chodidlá na zem. Chladný povrch podlahy vo mne vyvolal zimomriavky a ja som sa otriasla. Opäť som sa rukami zaprela do postele a opatrne som vyrovnávala nohy. Keď som už stála trocha zhrbená, presunula som sa k stene a celou cestou k dverám som ju využívala ako oporu. Prstami som hladila jej hladkú textúru a aspoň nachvíľu som samej sebe verila. No moja istota dlho nevydržala a keď som prstami obopínala kľučku dverí, moje srdce sa rozbúchalo, akoby som práve zabehla maratón. Mala som nepríjemný pocit déjà vu, no netušila z čoho pramenil. Pripomínalo mi to útržky scén z hororov, keď hlavná hrdinka kráča zoči-voči nebezpečenstvu a všetci kričia „Nechoď tam!“. Dlho som zvádzala vnútorný boj, ale inštinkt bol silnejší ako rozum a tak som kľučku pomaly stisla a dvere potichu otvorila. Pánty boli našťastie poriadne premazané a tak sa žiadne prezrádzajúce znamenie nekonalo. Meravými krokmi som vstúpila do dlhej, úzkej chodby. Na pravej strane sa rozvetvovala do troch ďalších a na ľavej do ďalších dvoch. Do pekla! Som snáď v Knosse? V  tom slávnom labyrinte s bájnym Minotaurom? Ešte nikdy som sa necítila taká maličká. Taká bezvýznamná. Ako sa tak pozerám, hádanky nebudú mojou silnou stránkou.

Vydala som sa teda tou ľahšou cestou a zabočila doľava. Chodiť pomedzi úplne biele a holé steny bolo zvláštne. Nech som sa akokoľvek obzerala, žiadny dôkaz, že by tu niekto žil nebol. Všetko bolo príliš čisté a úhľadné, až mi bolo ľúto niečoho sa dotýkať a vôbec stúpať po tej krásnej podlahe, akoby vytrhnutej z katalógu. Keď som došla k miestu, kde sa chodba rozvetvovala na ďalšie dve, nastala dilema. Ktorým smerom ísť? Nie je správna chvíľa na omyly a každé rozhodnutie môže ovplyvniť celý vývoj situácie. Neprišla som na nič rozumné a tak som sa rozhodla pre vypočítavanku. Detský čin, no v tejto chvíli mi to bolo úplne jedno. Cieľ bol jasný a ja som bola príliš nerozhodná. Prst padol na pravú stranu. Vydala som sa teda touto cestou. Keď som prešla okolo obrovského francúzskeho okna, vánok, ktorý unikol pomedzi škáru medzi ním a stenou, mi rozstrapatil vlasy. Ešte som nenarazila na žiadne dvere, ktoré by poskytovali únik a mňa sa stále viac a viac zmocňovalo nutkanie rozbehnúť sa. Panika mi zatemnila mozog a ja som teraz poklusávala tak, ako mi to stav dovoľoval a splašene otáčala hlavu na všetky strany. Cítila som sa ako lapený hmyz, ktorý vie, že osudu neutečie, no aj tak opakovane naráža do stien pohára a snaží sa vyslobodiť. Aj za cenu smrti.

Neustále som utekala, až som sa dostala na koniec chodby, kde sa nachádzali iba jedny dvere. Pristúpila som k nim, chytila guľovú kľučku a otočila. Ozvalo sa tiché cvaknutie a dvere sa s vrzgotom otvorili. Izba, ktorá sa pred ňou otvorila bola tmavá a páchla zatuchlinou. V inej situácií by nad ňou ohrnula nos a ihneď by ju zavrela, no niečo ju zaujalo. Zadnú časť zeme pokrývali úhľadné kôpky kníh v koženej väzbe. Z diaľky vyzerali ako denníky z historických filmov. Vstúpila som dnu a podišla k nim. Koberec, na ktorom ležali, pôsobil celkom čisto a tak som sa naň usadila. Z prvého radu som opatrne vzala prvú knihu a preskúmala ju. Koža, ktorou bola pokrytá bola fľakatá, akoby si zažila už veľa, no napriek tomu bola hladká ako zamat. Otvorila som ju a väzba ticho zaprotestovala. Švy pod tlakom trocha popukali, asi ju niekto predtým mnohokrát otváral. Otočila som prvú stranu a list, ktorý som práve zvierala v prstoch bol celý popísaný úhľadným písmom. Jakživ som nevidela niečo tak bezchybné.

Na začiatku textu trónil dátum 10. august 1955.

„Konečne sa všetko skončilo. Stále nemôžem uveriť, že som mohol byť tak bezcitný. Tak nekontrolovateľný. Zabil som mnohých, no na moje tvári sa neodzrkadľovala radosť a zadosťučinenie ako u ostatných. Každou odtrhnutou hlavu, každým žalostným nárekom, každým nádychom vône spáleného tela som sa cítil horšie a horšie. Vždy pred lovom som sa zaprisahával, že nepodľahnem a ovládnem sa. Ale keď som zacítil tú lahodnú vôňu krvi, na všetky predsavzatia som zabudol a venoval sa iba tej jedinej myšlienke. Zabiť a napiť sa.

Po mesiaci, keď sme konečne našli to, čo sme hľadali a misiu sme splnili, opäť som sa ocitol v Taliansku. V srdci všetkej tej zloby. V centre toho, čo mi ukradlo milované.

A teraz stojím tu, uprostred obrovskej volterrskej tanečnej sály a pozorujem, ako všetci oslavuj náš príchod, velebia nás a bavia sa. Tancujú, pijú, flirtuj. A ja sa v mysli, ako ľadový stĺp topím, miznem a vsakujem do podlahy nad sebou. Opúšťam a oddychujem. Už nie som súčasťou tohto smiešneho divadielka .Ak by som bol nezainteresovaný, pomyslel by som si, že toto je tá správna, vznešená oslava.  No toto celé malo od nej viac ako ďaleko.

Smútil som. Za otcom, za celou rodinou a najmä za predchádzajúcim životom. Chcel by som sa zasa vrátiť do čias, keď mojím jediným problémom bola láska. Prišlo mi to všetko fádne a hlúpe. Ale chcel som to späť. Žiť znova takmer bezstarostný život.

Zajtra  sa konečne môžem zo všetkým rozlúčiť a odísť. Všetko sa snáď definitívne skončí a ja budem musieť viesť život samotára. Nemohol som sa v tomto stave ukázať ostatným.

Takto sa začína život vydedenca. Život upíra.

Už zajtra budem môcť povedať „Navždy zbohom.“

Upíra? Upíra?! Je tu niekde skrytá kamera a čaká ako zareagujem? Pretože toto prekračuje všetky medze vtipu. Aký hlupák by uveril tejto fraške? Buď bol ten, čo to písal nejaký šialený schizofrenik  alebo si niekto nudné večery spríjemňoval písaním desivých príbehov. Denník som odhodila a vzala ďalší z druhej kopy.

13. júl 1965

„Už je to desať rokov. Mnohí by si povedali, že čas je pre upíra iba akýmsi majákom. Upozorňuje ho na prežitú dobu, no žiaden úžitok z toho nemá. Prežívame, niekedy milujeme a zabíjame. Ak sa nám pošťastí, nájdeme si osobu, ktorá sa stane stredom nášho vesmíru a my zase toho ich. Večnosť, budúcnosť. Nech už budú akékoľvek, bude pri nás niekto stáť a držať nás, keď nebudeme vládať. Počúvať a chápať naše trápenia. Naše pocity a sklamania.

No ja, večne zamračený a pohrúžený v myšlienkach, dojmoch a teóriách, sa v istých chvíľach cítim ako spráchnivený mizantrop. Izolujem sa od všetkého a všetkých. Ako zviera sa skrývam v nore a číham. V noci, keď sú ulice miest takmer prázdne, čakám v tmavých uličkách na nečisté, vražedné duše a zabíjam. Nie pre potešenie, nie pre slasť. No pre bolestivú potrebu.

Ak by som mohol plakať, plakal by som. Ak by som mohlo kričať, kričal by som. Ak by som mohol ničiť, ničil by som.

No slzy sú mi odopreté, hlasivky z hrdosti nepriepustné a pokora príliš silná, aby som búral a spôsoboval ešte väčšiu bolesť ako doteraz.

Láska, láska, láska. Ach kde si? Je mi život sólistu už navždy súdený?

Po lícach mi stekali slané kvapôčky smútku a so zovretým srdcom od smútku som zapísané stránky opäť zatvorila. Čo to je za príbeh? Taký zármutivý, smutný a beznádejný. Cítiť všetko to, čo on. Chápať všetko tak, ako on. Každé jedno slovo sa mi zarezávalo hlboko do hrude a v krku mi vytváralo ťažkú hrču. Tú osobu, nech bola čímkoľvek, túžim stretnúť a podeliť sa o jeho strasti a slasti života. Nerozumela som tejto potrebe, no niekde hlboko v mysli mi niečo našepkávalo, že práve toto je to správne rozhodnutie. Druhý denník som úctivo položila na zem vedľa seba a do rúk vzala ďalší z tretej kôpky. Teraz som jeho strany otáčala so záujmom a bruškami prstov som jemne prechádzala po listoch, akoby som chcela všetko absorbovať a znova pocítiť.

15. december 1994

Zima. Pre ľudí najchladnejšie počasie. Ľudia s rodinami vychádzajú von, stavajú snehuliakov a na tvári si vychutnávajú prvé, padnuté vločky. Smejú sa a do snehu vytvárajú anjelikov. Toto všetko každý boží deň pozorujem spoza hustých stromov forkského lesa a usmievam sa. Svetlý bod dňa, keď nemyslím na to, akoby som najradšej celé mesto vyvraždil a kúpal sa v ich lahodnej krvi. Hľadím a závidím. Kiežby som aj ja mohol niečo takéto zažiť. Zahodiť túto masku nebezpečného introverta a znova sa rozprávať s ľuďmi ako s rovnocennými. Každodenný stereotyp ma ubíja a ja neviem nájsť dôvod moje existencie. Mnohokrát som rozmýšľal o návrate do Volterry, no tam by ma čakal tisíckrát horší osud.

A tak zostávam vo svete ľudí ako obyčajný odľud a odolávam. Nikdy by ma nenapadlo, že môže byť niekedy niečo tak ťažké. Dlhé roky som bol sám sebe väzňom. Dlhé mesiace som neochutnal ani kvapku krvi, ale keď som sa zvíjal od ohňa, ktorý okupoval celé moje telo, ako zmyslov zbavený som vyzabíjal všetko živé v okruhu kilometra. Potom sedel nad telami mojich zvieracích obetí a potichu vzlykal. Ako to, že práve ja musím pripravovať o život? Veď aj toto je živý organizmus, ktorý cíti, dýcha a ľúbi.

Nenávidím sa. Nenávidím to, čo sa zo mňa stalo. Keby len Carlisle tušil, čo to so sebou prinesie. Už zostáva iba jediná otázka. Bude pre mňa smrť vykúpením, alebo len ďalším trápením?

Celé moje telo sa triaslo od potlačovaných vzlykov. Pomedzi privreté oči sa mi dralo nespočetne veľa sĺz, pery sa mi triasli a dlane pevne zvierali už prečítané stránky. Je toto naozaj možné? To všetko doteraz iba legendárne?

Vzduch v miestnosti preťalo silné buch. Očami som fľochla na dvere, ktoré boli teraz zavreté. Rýchlo som vstala, pričom som zo seba zhodila denník a rozbehla sa k nim. Oboma rukami som oblapila kľučku a otočila. No výsledok žiadny. Nijaké cvaknutie, ktoré by oznamovalo odomknutie. Oboma nohami som sa zaprela do dverí a potiahla, no rýchlo som sa pri neustálom otáčaní a ťahaní unavila a padla na zem. Teraz ma celé tele bolelo a ja som bojovala s prichádzajúcou panikou. S ťažkosťami som sa opäť postavila a začala čo najsilnejšie búchať na dvere.

„Pomóóóc! Pomóóóc! Je tu niekto? Prosím pomôžte mi, som tu uväznená.“

Dlhé minúty som neustále kričala, no odpoveď neprichádzala. Zmierlivo som sa zosunula po povrchu dverí na zem a usedavo som sa rozplakala. Čo len budem robiť? Žiadne okno, ventilácia ani kanalizácia. Ani len jediný otvor, ktorý by mi mohol poslúžiť ako úniková cesta.

♥  ♥  ♥  ♥  ♥  ♥  ♥  ♥  ♥

Hodiny a hodiny som škrabala nechtami po stenách a dverách, až mi z nich zostala iba krvavá masa, no moja snaha vychádzala na zmar. Tmavá, zatuchnutá miestnosť vo mne vyvolávala ošiaľ. Mala som pocit, akoby ma tie steny dusili a morili. Všade okolo seba som búšila už doudieranými rukami a doslova bláznila. Nech som sa akokoľvek upozorňovala na svoju prítomnosť, nikto sa neobjavil v dome, alebo pri dverách, ktorými som bola oddelená od zvyšku domu. V hlave jej behalo iba pár dotieravých, ale hrozivých otázok.  Je možné, aby tá osoba bola smutný muž z denníkov? Ten utrápený upír? A ona by bola jeho večerou? Jeho čerešničkou na torte.

Pred očami sa jej od neustáleho vypätia zatmelo a ona s úľavou padla na zem.

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 8. kapitola: