Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemôžem ťa milovať - 7. kapitola

14.05.2011 (19:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2778×

7. kapitola

Bella:

Paulov stav sa ani po troch dňoch nezlepšil. Nechali sme ho u nás doma, pretože Paulovi už zomreli rodičia, tak býval s Embrym. Ocko mi dovolil, aby bol v mojej izbe, nevydržala by som bez neho ani sekundu. Nevedela som, čo mám robiť. Stále len nehybne ležal, nič.

Zrazu sa otvorili dvere. „Bella, poď sa najesť, nemôžeš tu stále pri ňom vzlykať, musíš jesť,“ dohovárala mi mamka.

„O chvíľu prídem,“ šepla som vyčerpane, keď som videla jej starostlivý výraz. Keď zatvorila, otočila som sa späť na Paula. Pohladila som ho po tvári, tak veľmi mi chýbali jeho krásne oči a úsmev. Jemnučko som ho pobozkala na zatvorené viečka a išla z izby. Ešte som sa trikrát otočila, no takmer som vrazila do dverí. Za tie tri dni som spala dohromady tak päť hodín, ale nechcela som zmeškať ani minútu. Čo ak by sa prebudil a ja by som u toho nebola?

„Bella, pozri sa na seba. Mala by si si pospať, Paul by nechcel, aby si sa takto trápila,“ hovoril mi ocko, no ja som bola myšlienkami znova mimo.

Nemo som si sadla za stôl a jedla suchý rožok. Seth mal po prvýkrát vážny výraz, všetkými to otriaslo. Edwarda sa snažila nájsť celá svorka, ale bolo to márne. Cullenovci sa nám neustále ospravedlňovali, no nemohli za správanie Edwarda. Nemala som im to za zlé. Ale jediné, čo chcem, je spravodlivosť. Raz toho hajzla nájdem a roztrhám na kusy.

„Bella, choď si pospať,“ začula som akoby z diaľky hlas mamky.

„Hmm.“ Unavene som sa postavila a s veľkou námahou som došľapala do svojej izby. Paul tam ležal stále v tej istej polohe. Zvalila som sa vedľa neho, chytila jeho ruku do svojej, okamžite som bola tuhá. Celú dobu som cítila vedľa seba Paula, ale kiežby som cítila jeho dotyky, ktorými ma vždy nežne obdarúval. Potrebovala som jeho objatie, ktoré mi dávalo vždy pocit bezpečia.

Keď som sa zobudila, bola som celá zlámaná. Mala som pocit, že som spala strašne dlho. Párkrát som zamrkala, lebo sa mi všetko rozmazávalo. Pretrela som si oči, bola tma. Pomaly som sa posadila a rozsvietila malú lampičku pri stole. Bolo jedenásť hodín večer.

Pozrela som sa na Paula vedľa mňa, stále nehybne ležal a pomaly sa mu dvíhal hrudník pri dýchaní. Jemnučko som ho pohladila po líci a venovala mu jeden bozk.

Potom som si zobrala veci na spanie a išla do kúpeľne. Dala som si ľadovú sprchu, no uspávala ma aj tá. Cítila som sa strašne unavene, ale nebolo to len z toho, že som málo spala. Bola som akoby na konci síl, keď sa Paul stále nepreberal, ale keby sme aspoň vedeli prečo.

Znova som si ľahla vedľa neho, ale zaspať som už nemohla. Očami som sledovala každučký kúsok jeho krásnej tváre. Tvár som si položila na jeho hruď a rozvzlykala sa. Znova a znova. Tak veľmi mi chýbal, aj keď tu so mnou bol.

Vtom niekto zaklopal na dvere. „Ďalej,“ šepla som rozstraseným hlasom.

Dovnútra vstúpil Sam. Už tri dni som ho nevidela, bol rovnako zničený ako všetci. Hľadal Edwarda po celom polostrove od zúfalstva. Obviňoval sa, že za to môže. Nemôžem toto tvrdenie vyvrátiť, ale mohli sme za to obaja.

„Ako je na tom?“ spýtal sa ma a sadol si oproti mne, pozrel sa na Paula.

„Stále rovnako,“ odvetila som mu jednoducho.

„Kedy tu bol naposledy doktor?“ pýtal sa ďalej.

„Sam, doktor mu nepomôže. Nikto nevie, čo mu je, vraj potrebuje len čas!“ kríčala som naňho, no hneď som sa rozvzlykala. Sam ma okamžite chytil a pevne ma objal.

„Pšt, Bella, neplač, všetko bude v poriadku. Keby som ti veril, nič by sa nestalo,“ šepol zničene.

„Neobviňuj sa, mala som to povedať všeto Paulovi, myslela som, že ho tak uchránim a pozri sa teraz naňho,“ preskočil mi hlas so vzlykom. Sam ma hladil po vlasoch, ale neupokojovalo ma to.

„Už ste našli aspoň nejakú stopu?“ spýtala som sa ho, keď som sa trochu upokojila.

„Nie, bohužiaľ, nie. Ale neboj sa, nájdeme ho,“ uistil ma. Ale mne teraz o Edward vlastne ani nešlo. Jediné, čo som chcela teraz je, aby sa mi Paul uzdravil.

„Sam, volá ťa Emily, vraj má naliehavú správu,“ ozval sa Embry pri dverách.

„Už idem,“ povedal okamžite, ešte sa mi smutne pozrel do očí a šiel za Emily. Embry si ku mne prisadol.

„Zvládaš to?“ spýtal sa ma.

„Nie,“ šepla som. Embry bol pre mňa vždy ako mladší brat, vlastne som tak brala takmer všetkých zo svorky.

„Ale jedno mi musíš uznať, no nie je tu lepšie, keď tu nikto neustále nevrčí?“ Začal sa smiať. Možno inokedy by som s k nemu pridala, ale teraz som len vzlykla.

„Bože, Bella, prepáč. Neboj sa, všetko bude v poriadku.“ A znova to isté, všetci ma len uisťujú, že bude všetko dobré, ale nič nie je dobré. Nič sa nezlepšuje.

„Už to nemôžem počúvať! Všetci len stále hovoríte, že bude všetko dobré, ale ja nič také nevidím. Stále sa nič nezmenilo, tak už s tým prestaňte!“ kričala som na celý dom. So vzlykom som sa postavila a utekala dolu schodmi. Všetci tam na mňa znova pozerali tými výrazmi utešujúcimi výrazmi, ale mne boli na nič. Ani Paulovi nemohli pomôcť.

Vyletela som dverami von a bežala na útes, kde sa to všetko stalo. Obloha vyzerala presne tak, ako som sa cítila. Bolo zamračené, čierne oblaky sa blížili bližšie a bližšie. O chvíľu na mňa začali dopadať malé kropaje dažďa. Sadla som sa na samý koniec útesu na trávu, kolená som si pritiahla k brade a pozerala na rozbúrené more.

Po líci mi znova začali stekať slzy. Nevedela som, čo mám robiť. Predsa nemôže byť tak dlho v bezvedomí. Je síce pravda, že tá pijavica ho dosť zranila, ale veď mi sa rýchlo hojíme. Zúrivo som treskla päsťou do kameňa. Začala mi okamžite tiecť krv, no o minútu celá rana zmizla. Nenávidela som to, chcela som cítiť nejakú bolesť, ktorá zmierni tú vnútornú.

„Bella,“ ozval sa za mnou príliš známy hlas. Prudko som sa postavila, stála som na samom okraji útesa, podo mnou bolo len more.

Pozrela som sa do jeho očí. „Čo chceš? Chceš ma konečne zabiť? Môžeš, lebo teraz ma kvôli tebe nemá kto chrániť.“ Hovorila som znechutene, no jeho výraz bol iný, už nebol arogantný a nič nehovoril.

„A ako si sa sem znova dostal?!“ hystericky som naňho kričala. Už som nebola vystrašená ako naposledy, už som sa ho nebála. Buď ma zabije, alebo... no to je vlastne jedno. Tak veľmi som mu to chcela oplatiť, chcela som ho roztrhať na kúsky, ale nemala som na to silu.

„Neviem, či by som ti to mal povedať, ale podľa myšlienok som zistil, že sú u nejakej Emily. Vraj je tehotná,“ povedal len tak.

„Tehotná!“ zvreskla som prekvapene, ani som si neuvedomovala, že tu stojím s tou pijavicou, ktorá môže za to, že je Paul stále v bezvedomí.

„Prišiel si ma zabiť?“ spýtala som sa znova, keď som sa trochu upokojila z tej informácie. Ten hajzel nahodil znova arogantný výraz. A vtom sa začal ku mne približovať. Nemohla som sa premeniť, lebo by som spadla z útesa. Nemohla som proti nemu robiť už nič.

6. kapitola - 8. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemôžem ťa milovať - 7. kapitola: