Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 24.kapitola - II. časť

04.08.2010 (09:00) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1341×

Pohľad Bella:

Cítila som sa otrasne. Nemohla som uveriť tomu, čo sa pred chvíľou stalo. Vedela som, že niečo sa pokazí a náš nádherný deň, o ktorom som už tak dlho snívala, sa pokazí.

Sedela som v aute a pozerala do prázdna. Moje malé slniečko na mňa s obavou upieralo svoje nádherne veľké hnedé oči.
„Už si hore?“ spýtala som sa jej a tvárila sa spokojne.
„Niečo sa ti stalo mamička?“ spýtala sa ma ustrašene. Usmiala som sa na ňu a pohladila ju na líci.
„Všetko je v poriadku.“ Svojím očkami si ma premerala a potom sa na mňa usmiala. Snažila som sa vyzerať čo najšťastnejšie. Mala som právo byť šťastná! Práve som zažila to najkrajšie dopoludnie s mužom, ktorého milujem a s našou malo dcérkou. Deň vyšiel ešte lepšie ako som predpokladala a uistila som sa, že Edward má Nessie naozaj rád a nehrá to iba kvôli tomu, aby som bola pri ňom. Poznám jeho milujúci úsmev a nežný pohľad. Ten sa nedá sfalšovať.

Vystúpila som z auta a pomohla som aj môjmu slniečku. Šťastne poskakovala a spievala si nejakú pesničku, ktorú ju naučil Edward.
„Vieš o tom, že Edward vie hrať na klavíri?“ spýtala sa ma odrazu Nessie.
„Viem,“ odpovedala som jej pokojne. Zastavila som pred dverami a začala som v kabelke hľadať kľúče.
„Sľúbil mi, že ma to raz naučí,“ povedala mi hrdo.
„Neviem, či sa s Edwardom ešte niekedy uvidíme,“ povedala som jej a Nessie sa na mňa smutne pozrela.
„Prečo?“ spýtala sa ma a videla som jej slzy na krajíčku. Prečo sa teraz takto správa? Vždy sa cudzích ľudí skôr stránila, ako za nimi plakala. Cíti niečo? Cíti, že Edward je jej otec?
„Edward nemusí mať vždy čas. A najskôr tu ani nebude bývať.“ Nessie sa sklonila hlavu. „Slniečko,“ kľakla som si ku nej. "Chceš ešte Edwarda vidieť?"
„Áno,“ povedala a znova ku mne zdvihla tie krásne, no teraz smutné oči.
„Tak si to želaj. Keď si to budeš želať viac ako čokoľvek, stane sa to.“ Nessie sa na mňa zamračila.
„To si hovorila aj o mačiatku a ešte stále tu nie je.“ Zasmiala som sa. Jake nenávidí mačky.
„Ešte ťa nenašla. Ona je na vine.“ Nessie sa na mňa usmiala. Aspoň bola znovu šťastná.

Postavila som sa a konečne odomkla tie dvere. Vošli sme dnu a hneď ku nám pribehol Jake. Nessie sa mu hodila do náručia. Jake nič nehovoril, keď zacítil Edwardovu vôňu. Len sa na ňu usmial a trochu od nej odstúpil. Asi mu musela poriadne smrdieť!
„Zlato, bola za tebou Claire, či by si u nej nechcela prespať. Povedal som, že by si šla... no keď nechceš, tak im zavolám a...“
„Nie! Idem!“ vykríkla Nessie a vybehla hore.
„Veci som ti už zabalil!“ zakričal a Nessie bola v tej sekunde znova dole. Bola veľmi rýchla, ako jej otec. Pri zmienke o Edwardovi ma znova pichlo u srdca.
„Kedy po mňa prídu?“ spýtala sa Nessie Jakea.
„Vlastne sú už tu.“

Niečo mi tu nesedelo. Jake bol divný. Správal sa... inak. Hneď sa zbavil Nessie. Nebola doma ani päť minút. Správal sa aj ku mne divne. Čo sa tu do pekla deje?
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ho a išla za ním do obývačky.
„Bella, sadni si,“ povedalo Jake pevne. Sadla som si a naďalej som na neho upierala zrak.
„Jake, čo sa deje?“ spýtala som sa znova. Tentoraz už zúfalejšie.
„Musíte sa presťahovať,“ povedal Jake potichu a pozrel sa mi do očí. Na tvári mal kamennú tvrdú masku, no jeho očí boli smutné, ba priam zúfalé.
„Prečo? Je to kvôli Edwardovi? Lebo keď áno, tak to potom nemusíme ísť. Edward by nikdy neublížil Nessie alebo mne...“ spýtala som sa ho. Jake sa prudko postavil.
„Tú pijavicu mi nepripomínaj! A vôbec, prečo ste s ním niekam šli?!“ vykríkol.
„Je to jej otec. Má právo ju spoznať,“ odpovedala som mu pevne. Nechcela som kričať, nemalo by to žiaden význam.
„Vravela si, že umrel.“ Zastavil sa pozeral na mňa.
„Myslela som si to,“ povedala som potichu a snažila som sa potlačiť slzy.
„Miluješ ho?“ spýtal sa ma nežne a prisadol si ku mne.
„Jake...“ Mám mu povedať, že milujem niekoho iného a ešte k tomu upíra?
„Mne to môžeš povedať.“ Pozrela som sa do jeho hnedých očí a vedela som, že to naozaj môžem spraviť. Jake je môj najlepší priateľ a nikdy sa to nezmení.
„Milujem ho. Ešte viac, keď viem, že žije. Som taká šťastná, že ho otec nezabil. Ale prečo by to robil?“ spýtala som sa ho. Jake ma objal.
„Pretože ťa mal rád. A týmto možno chcel odčiniť všetko, čo spravil.“
„Myslíš, že sa dokážu ľudia zmeniť? Myslíš, že sa zmenil? Možno si uvedomil, že to čo mal už nikdy nedostane späť. Možno si uvedomil, aké veľké mal šťastie. Možno sa naozaj zmenil.“
„Odpustíš mu niekedy?“ spýtal sa ma potichu.
„To neviem. Nikdy neublížil mne a myslím si, že to, keď ubližoval ostatným, je ešte horšie, ako keby by kopal iba mňa. Milujem svoju mamu a už sa nikdy nezbavím pohľadu, ako som ju raz našla na podlahe v kaluži krvi. Mala dobitú celú tvár a týždeň si nemohla ani otvoriť oči. Každú noc, ako idem spať myslím na mojich súrodencov, či im nehrozí niečo zlé. Každú noc som ich strážila vlastným telom, aby sa im niečo nestalo! Niekedy som však pomôcť nemohla. Nikdy nezabudnem na deň, kedy otec tak zbil Tommiho, že skoro zomrel. Dusil ho, až bol celý fialový a neprestal, pokým tam nenabehla mama a nezačala ho biť po hlave. Tú vtedy poriadne zmlátil, ale ju to nebolelo viac, ako pomyslenie, že by mohol Tommi zomrieť. Nevyhodím z hlavy obrázok, ako malá Anne sedí pri Davidovi, ktorý mal v bruchu zapichnutý nôž. Napriek tomu sa David vždy snažil byť obľúbeným dieťaťom. Chápala som ho. Chcel cítiť otcovskú lásku, ale niečoho takého sa nikdy nedočká. Je to môj otec, ale nenávidím ho. Nechcem ho nenávidieť, no nemôžem mu len tak odpustiť. To, čo spravil sa nedá odpustiť.“ Nastalo dlhé ticho. Pozerala som sa na Jakea a ten na mňa.
„Musíte ísť do svojho starého domu. Musíte ísť, čo najskôr.“
„Prečo?“ spýtala som sa ho.
„Bella, ja som sa pripútal,“ povedal mi vážne. Usmiala som sa.
„To je úžasné. Mohla by som ju spoznať?“ spýtala som sa ho. Možno je to choré, keď sa teším, že môj manžel miluje inú, ale nemôžem si pomôcť. Som šťastná, že si Jake niekoho našiel.
„Ty ju už poznáš,“ povedal mi a pozrel sa na svoje topánky. „Je to Nessie.“
Prudko som sa nadýchla. Nessie? Moja Nessie? To dievčatko, ktoré som porodila a tak veľmi milujem? To dievčatko, ktoré je jeho dcérou?
„A... a - ako?“ zakoktala som.
„Povedal mi to Sam. Dnes na obede. Vraj už dlhšiu dobu pozoruje moje myšlienky a veľmi sa podobajú na tie jeho, keď myslí na Emily. Najprv si myslel, že je to len otcovská láska. Ale nie je! Je to niečo iné... väčšie a... Bella, musíte odísť. Som jej otec! Mám ju rád, veľmi, ale... Prosím... Viem, že to bude ťažké, ale... Ja." Plakal. Zobrala som ho do náruče a snažila sa ho upokojiť. Chápala som ho. A vedela som, že musím odísť.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 24.kapitola - II. časť: