Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 10. kapitola

14.03.2010 (07:00) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 808×

Pohľad Edward:

Hodil som sa na svoju sedačku. Konečne som si uvedomil, že niekoho milujem. Nie niekoho! Bella nie je niekto!
Konečne som si uvedomil, že milujem Bellu a ona... ona chce byť kamarátka. Možno keby som na to nešiel tak zhurta. Musel som ju hneď pobozkať? Nie, spravil som osudovú chybu. Nemal som sa báť, či ju náhodou nevypijem, ale čo sa bude diať po tom bozku. Vôbec som na to nemyslel. Možno keby som tomu venoval aspoň stotinu sekundy, rozmyslel by som si to.
Ale teraz je už neskoro. Bella povedala iba priatelia. Nič viac, nič menej. Ak to tak chce, nech to tak má.  Nebudem sa viac snažiť.  Ale keby som to tak skoro nevzdal... Nie! Bella povedala priatelia, tak priatelia. Bodka.

V škole som sa Belle vyhýbal najviac, ako sa dalo. Na spoločných hodinách sme vedľa seba len ticho sedeli. To, že som sa s Bellou nerozprával neznamenalo, že som si ju nevšímal. Čím ďalej, tým sa mi zdala smutnejšia a smutnejšia. Zo začiatku som si nahováral, že to je pre to, čo sa stalo medzi nami. Ale už som to z hlavy vyhodil. Určite sa trápi kvôli jej rodinne. O jej rodinne neviem nič a mrzí ma to. Možno by som jej vedel nejako pomôcť. A možno je lepšie, že to neviem. Určite by som zas iba pohnojil. Tak ako všetko.

„Čo je nové v denníku?“ spýtala sa ma Alice pri obede. Zarazil som sa. Denník... ten som už dlho nečítal.
„Neviem... nečítal som ho. Zabudol som,“ priznal som sa a Alice si ma premerala pohľadom. Potom sa otočila a na niekoho pozerala. Znova sa ku mne otočila a vzdychla si.
„Je to kvôli Belle?“ spýtala sa ma potichu, aby to ostatní nepočuli.
„Nie... možno... dobre áno. Je to kvôli nej.  Ja... ja neviem, čo mám robiť.“
„A skúsil si sa s ňou porozprávať?“ spýtala sa ma.
„Nie. Neviem, čo sa jej mám spýtať.“
„No či ťa má ešte rada.“
„Alice, o to nejde,“ pokrútil som hlavou a Alice sa zatvárila dosť prekvapene. „Pozri na ňu. Vidíš, ako sa trápi? Mám tušenie, že je to kvôli jej rodine. Rád by som jej pomohol, ale neviem ako. Vlastne už za ňou ani nemôžem ísť a povedať jej ´Bude to dobré´, lebo už sa ani nepriatelíme.  Mohol som jej to povedať tak... pred dvoma týždňami a tromi dňami, ale teraz nie.“
„Skús sa jej na to aspoň spýtať... teraz máte hodinu.“
„To nemôžem Alice,“ pokrútil som hlavou.
„Skús to.“ Akoby na zavolanie práve zazvonilo.

Všetci žiaci sa rýchlo ponáhľali do svojich tried. Jedáleň aj chodby sa pomaly vyprázdňovali a aj krik sa utíšil. Všetci čakali na učiteľov.  Ale mňa nejaký učiteľ nezaujímal. Čakal som na Bellu. Na hodinu prišla. Potichu si sadla vedľa mňa a pozorovala učiteľa. Sem-tam na mňa pozerala, ale asi iba kontrolovala, či na ňu nečumím. Nečumel som na ňu. Stále som si dával odvahu spýtať sa, čo jej je. Už sa o to pokúsil asi zo desaťkrát, ale nevyšlo mi to. Nakoniec som to nechal tak. Bude lepšie, keď sa je nebudem pliesť do života.

Po škole doma som už viac nemohol rozmýšľať nad Bellou. Musel som myslieť na niekoho iného. Preto som otvoril denník a začal čítať.

Denník:

Začala som sa pripravovať na cestu. Nikto si nemohol všimnúť, že niečo chýba. Preto som musela byť veľmi opatrná. Moja cesta sa blížila. Verila som, že to zvládnem. Utiecť by mi nerobilo problém. Ale čo potom tam? Peniaze mám, tie som si šetrila už od dvanástich. Ale bude mi to stačiť? Je to tam horšie, ako tu? Nie nemôže byť.

„Kedy pôjdeš?“ spýtala sa ma Anne.
„Zajtra,“ povedala som jej a zabalila poslednú vec do tašky.
„Zajtra kedy?“
„Zajtra neskoro večer.“
„Bojím sa.“
„Čoho?“ spýtala som sa jej a objala ju.
„Nebudeš tu. Budeš mi chýbať veľmi... To, čo máš spraviť a nechceš o tom hovoriť... je to pre teba nebezpečné?“ spýtala sa ma so slzami v očiach.
„Bohužiaľ áno. Ale ja to zvládnem. Viem, ako na to.“ Snažila som sa o úsmev, ale nešlo to. Bolo ťažké lúčiť sa s Anne. Je ako moje malá dcérka. Mám ju aj radšej ako mama. A teraz ju musím opustiť.
„Zobudíš ma, keď budeš utekať?“ spýtala sa ma.
„Áno... Ešte niečo... keď sa ťa rodičia budú pýtať, kde som utiekla o ničom nevieš. Ináč by ťa zbili, dobre?“ spýtala som sa jej a ona prikývla. Nezniesla by som pocit, že kvôli mne by zbili Anne alebo Davida. Bolo by to strašné.  „Tak a teraz poď už spať.“
„Môžem spať pri tebe?“ spýtala sa ma. Nežne som ju pohladila po vláskoch.
„Samozrejme, že môžeš,“ povedala som jej a spoločne sme si ľahli do postele.

Musela som jej spievať uspávanku, lebo mama s otcom sa zase hádali. Aj keď je to divné, bude mi to chýbať. Aké to bude zaspávať v tichu? Dá sa to vôbec? A keď už budem utekať, budem musieť ísť na nejaké odľahlé miesto. Otec ma samozrejme pôjde hľadať. A nemôže má nájsť kým nebudem mať to, čo budem potrebovať.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 10. kapitola: