Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nekropolis - 1. kapitola

11.02.2010 (20:45) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1456×

Pohľad Edward:

Život je krásny, keď sa o tú radosť máš s kým podeliť. Povedať mu, čo cítiš, aj ako veľmi ho miluješ.
V našej rodine som len ja sám a každý deň je to ťažšie a ťažšie. Možno si poviete, že veľmi preháňam. No pravda je iná. Nedávam najavo, že niekoho hľadám. Niekoho, koho by som miloval, bozkával a donekonečna držal v náručí. Nikto z mojej rodiny nevie, že po niekom takom túži. Všetci si myslia, že mi je dobre aj samému. A ja chcem, aby si to mysleli aj naďalej.

Nepotrebujem trápne Emmettove narážky, že si neviem nájsť poriadnu ženu. Už toho mám dosť aj teraz a keby som mal vydržať viac, asi by som sa skôr zbláznil. Nepotrebujem ani utešujúce slová Alice a Esme. Nechcem, aby ma ľutovali. Nemajú prečo. Netúžim ani po smutných myšlienkach Rose, Jaspera a Carlisleho. Netúžim po ničom takom. Preto to nechávam v tajnosti.
Moje dievča snov nemusí byť ani krásne. Túžim po niekom, kto bude mať čisté srdce. Bude veľmi milá a prívetivá. Na nič sa nebude hrať. A hlavne: prijme tú krutú skutočnosť, že som upír. Niekto, kto ma bude chápať a nebude sa ma báť. Nebude ma chcieť zabiť a neodoženie ma od seba. Niekoho, kto ma bude mať rád preto, aký som a nie preto, ako vyzerám a koľko mám peňazí. Niekoho, komu to bude jedno. No len či niekto taký, na tejto planéte existuje.

„Edward my už ideme. Ideš s nami, alebo tu ešte zostaneš?“ spýtala sa ma Alice.
„Ešte tu chvíľu budem.“ Alice mi len prikývla a vydala sa za Jasperom. Mlčky som ju sledoval, až kým sa mi nestratila z dohľadu. Zatvoril som oči a poriadne sa nadýchol. Práve som bol na love v lese. Bolo zamračené počasie a vonku to voňalo po daždi. Blížilo sa k búrke, tak som nemal veľa času. V lese sa už skoro všetky zvieratá skryli pred dažďom, tak to bude ťažšie nájsť niekoho k zakúsnutiu. Ale za pokus to stojí.

Znova som sa nadýchol a zacítil som príjemnú vôňu. Voňala ako človečina, ale bolo to sladšie. Nedalo mi to a vydal som sa po tej pachovej stope. Viedla ešte hlbšie do lesa. Zaujímalo by ma, čo tam nejaký človek hľadal. Možno chcel byť potravou pre nejaké zviera, alebo niečo väčšie a silnejšie. Celou cestou ako som tam išiel, som nad tým rozmýšľal.
Dostal som sa na nejakú lúku. Bola krásna, ale nikdy pred tým som ju tu nevidel. Bolo to naozaj zaujímavé. Tá vôňa pokračovala do stredu lúky a tam sa končila. Lenže žiadneho človeka som tam nevidel.

Vydal som sa tam a zastal presne k zdroju tejto príjemnej vône. Akoby tam odniekiaľ vychádzala. Prísť na to, čo to je, je asi umenie. Nič lepšie ma nenapadlo, tak som sa len sklonil ku tráve a konečne to uvidel. Bol tam tmavohnedý kožený denník. Niekto si ho tu zabudol. Niekto veľmi voňavý.
Moja zvedavosť momentálne opantala celú moju myseľ. Ten denník akoby ma pripútaval. Niekde ďaleko som aj počul hlas : ´Edward, otvor ma! Prečítaj ma!´. Ale ja ho čítať nebudem. Keby som si aj ja nejaký písal, tak by som určite nechcel, aby to niekto čítal. Ale ten mi nedal pokoj.
Alice! Tá bude vedieť, čo robiť! Začal som za ňou bežať najrýchlejšie, ako som vedel. Koho to môže byť denník?

Alice ma už samozrejme čakala.

„Poď hore,“ povedala mi a ja som ju poslušne nasledoval. Asi to bude vážne, inak by sa tak nikdy nechovala. Ale u Alice nie som si 100% istý.

Prešli sme hore až do mojej izby. Alice za sebou rýchlo zavrela dvere a vytrhla mi denník z ruky.
„S kadiaľ to máš?“ spýtala sa ma naštvane. To je jej? Alice, veď to má iný pach.
„Našiel som to na lúke.“

„Na akej lúke?“ naďalej ma prepaľovala pohľadom.
„V lese je lúka. Tam som to našiel.“ Pomaly som jej to vysvetlil. No odkiaľ to asi mám, keď sme boli v lese?

„V lese žiadna lúka nie je!“ Chcel som protestovať, ale nemal by som šancu. „Čítal si to?“ spýtala sa ma už miernejšie.

„Jasné, že nie,“ povedal som jej a Alice si ma premerala. Uvažovala nad tým, či som to čítal. Ak by som to čítal- zabila by ma. „Ja som nevedel, že si píšeš denník.“

„Čože? Nie... nie je môj,“ povedala mi a začala sa smiať. Určite jej došlo, ako sa prehnane správala.

„Ja Edward prepáč, ale naštvalo ma, že si to mohol čítať. Je to ako keby si čítal myšlienky.“

Nadvihol som jedno obočie. Alice si neisto prehrabla vlasy. Čo jej je? Trepe samé blbosti.
„Alice si v pohode?“ spýtal som sa jej.

„Jasné... všetko v pohode. No, vlastne to je jedno.“ Hodila na moju sedačku ten denník a vyšla z mojej izby. Tak toto bolo divné.

Chytil som do rúk denník a pomaly ho otvoril. Bol som nedočkavý. Koho len môže byť?

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nekropolis - 1. kapitola: