Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 14. kapitola

24.07.2012 (13:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2042×

14. kapitola

Nejaký plán. Tie slová mi zneli v hlave ešte aj po piatich dňoch. Bolo to totiž výstižné. Pretože plán Cullenovcov a hlavne troch aktérov – Edwarda, Leonie a Carlislea, nebol vôbec dokonalý. Alebo aspoň pre mňa nie. Cítila som sa ako vo väzení. Ako zločinec. Dusila som sa.

Mama sa na pár dní presťahovala do rezidencie. Leonie zostávala stále vo svojej chate, ale aj tak bola vždy naprataná v dome. A aj napriek zvrtnutej situácií som sa s nimi odmietala stretnúť a už tobôž nie rozprávať. A tak som väčšinu týždňa strávila v Edwardovej izbe. Teda, ak som zrovna vtedy nebola v škole. Ale bola som sama. Ani moja druhá polovička mi nerobila spoločnosť. A keď aj náhodou, bolo to len formálne. V duchu som mu musela opäť blahoželať. Vďaka ich plánu so mnou nebol povinný spávať, dokonca mal na to aj dobrú výhovorku. Vždy, keď sme prišli zo školy, sa rozbehol do lesa. Prezrieť ho a zároveň vymeniť Carlislea a Esmé, ktorý si kvôli mne vzali dovolenku. A to bol ďalší z dôvodov, prečo som nechodievala dole. Vždy, keď som videla ich tváre, cítila som sa previnilo. A tak som len počúvala Edwardove pesničky, prezerala si jeho zbierku kníh, robila domáce úlohy a nudila sa.

Dvere sa otvorili a v nich stál Edward. Prekvapene som sa pozrela cez okno. Vonku bolo ešte vidno, to bolo čudné. Takto skoro sa nikdy nevracal.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa ho, keď tam len tak postával a len ma sledoval. Sedela som na posteli a znudene listovala jeden z Aliciných módnych katalógov.

„Nie. Len som chcel vedieť, ako sa máš,“ povedal sucho. Nadvihla som obočie. Chcela som vykríknuť niečo v takom zmysle, ako by som sa asi mohla mať zavretá uprostred štyroch stien v dome plnom upírov. Miesto toho som však povedala:

„Fajn.“ Sklonila som hlavu späť k časopisu a ďalej si ho nevšímala. Po chvíli podišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. Tvár mal zvláštne prázdnu. Bez citov.

„Nechceš sa ísť previesť?“ navrhol. Srdce mi zaplesalo a nálada sa mi zdvihla do výšin. Vyletela som z postele ako strela a natešene poskakovala. Ale potom som sa zarazila. A čo tak zrazu? Nebodaj začal brať ohľad aj na mňa? Žeby si ma bol konečne všimol?

„A kam pôjdeme?“ chcela som pre istotu vedieť. Sledovala som jeho žiaru, ale nebolo na nej nič podozrivé. Odrazu som sa mu ocitla v náručí. Jeho tvár bola tak blízko mojej. A jeho pery. Stačil len malý pohyb, aby som ho pobozkala. Už som sa načahovala, keď sa odtiahol.

„Uvidíš,“ šepol a postavil ma späť na nohy. Ohromene som sledovala jeho chrbát, ako odchádza na chodbu. Čo to malo, dočerta, znamenať?

Obliekla som sa do pohodlných jeansov, a dlhého trička s rukávmi, aby mi vonku nebola zima a zároveň, aby som si nemusela brať tú príšernú bundu. Na to som si prehodila ešte sveter od Alice a zišla som za Edwardom. Ten sa pozeral do zeme, akoby ani nebol duchom prítomný. Ale vo vrecku som videla, ako sa pohráva s kľúčmi od auta.

Ako začul dupot, pozrel na mňa. Usmiala som sa. „Môžeme ísť,“ nebola to otázka. Chytil ma za ruku a viedol von k svojmu autu.

„A čo ostatní? Nebudú sa hnevať?“ Obzrela som sa poza rameno, ale nikoho som v rozsvietenom dome nevidela.

„Ale nie. Sú na love. A Jasper s Emmettom strážia. Nikto sa nič nedozvie,“ hovoril, ako mi pomáhal do auta. Takže to bol útek, doplo mi. Prebehlo mnou vzrušenie. Takého Edwarda som nepoznala, aj keď sa mi jeho nápad páčil.

Autom sme vyrazil proti súmraku alebo čo to vlastne bolo. Edward zapol rádio a nespúšťal ruku k môjho stehna, len keď si potreboval preradiť. Sledovala som stromy za oknom a mimovoľne sa mu začala pohrávať s prstami. Bol taký chladný. Za tie dni som aj zabudla, akú má studenú pokožku. Nechtiac som si predstavila jeho ruky, ako mi blúdili po tele a celá som zahorela túžbou. Bože, keby aj on chcel to isté, čo ja!

Pozrela som na neho. Pohľad mal sústredený pred seba.

„Naozaj mi nepovieš, kam ideme?“ skúsila som to znovu. Zavrtel hlavou. Smutne som si vzdychla a pozrela von oknom. Stromy sa premenili na domy a ulice. Zavrela som oči a celou svojou bytosťou som sa ponorila do Edwardovej ruky. Prechádzala som mu ukazovákom po palci a vracala som sa k zápästiu...

„Bella, uteč,“ skríkol mi do hlavy jeho vystrašený hlas. Prudko som otvorila oči a pozrela na Edwarda. Ten sa však pokojne venoval riadeniu vozidla.

„Hovoril si niečo?“ chcela som sa uistiť, že to nebol len hlúpy výplod mojej fantázie.

„Nie,“ povedal. To ma vydesilo a zároveň aj upokojilo. Nie, muselo sa mi to iba zdať, povedala som si. Ale oči som si už zatvoriť nedovolila.

Keď sme konečne zastavili, pohľadom som behala z jeden budovy na druhú. Niečo mi to hovorilo, akoby som tu už raz bola, ale nespomínala som si kedy. Vyzeralo to ako nejaké stavenisko. Chcela som sa opýtať Edwarda, čo robíme tu. Ale nedal mi príležitosť. Potiahol ma za ruku a ja som mala problém udržať s ním krok. Zakopávala som o kusy dreva a betónu pohádzané po zemi. Kráčali sme dnu, kde som skoro nič nevidela. Len akési neforemné tvary. Potom sme odrazu zastavili. Pritlačila som sa k Edwardovi a chytila ho za rameno. Ruku mi stále nepúšťal.

Prepadla ma panika. Vôbec som sa tu necítila dobre. Prievan podvihoval fóliu a trieskal oknami, čo tomu miestu dodávalo strašidelný podtón. Z kúta so ozvalo tlieskanie. Odrážalo sa od stien a vytváralo desivú ozvenu. Na prázdno som prehltla. Blížila sa k nám červená žiara muža, ktorého som si veľmi dobre pamätala. Nie, toto nemohla byť skutočnosť! Musel to byť len zlý sen, nejaká nočná mora. Edward by ma k nemu predsa nikdy nepriviedol. Teda aspoň dobrovoľne nie.

„Edward?“ šepla som. Jeho tvár bola kamenná, akoby sa ho to netýkalo. Zovrel mi však ruku, až mi zaprašťali kosti. Edward bol stále niekde tam, vnútri, vo svojom tele. Vnímal to. Aj v tom aute ma chcel varovať. Nevedela som síce, ako sa k nemu dostal Peter, ale jedno mi bolo jasné: Edward by sa ma nikdy dobrovoľne nevzdal. A keby mohol, Petra by teraz zabil.

„Neunúvaj sa, drahá, on je teraz v mojej moci. Urobí presne to, čo chcem ja!“ Zasmial sa hrdelným smiechom môj otec.

„Nechaj ho odísť,“ zaprosila som. „Urobím, čo povieš, len mu neubližuj.“

Peter podišiel bližšie a skúmavo si Edwarda prezeral. Na to mi ešte viac zovrel ruku a počula som, ako mu sánka zaklapla.

„Tak, čo poviem?“ zopakoval. „Ale aj tak to urobíš, pretože nebudeš mať na výber. A na druhú stranu, keď ho prebudím, pôjde po mne a to naozaj nepotrebujem.“ S týmito slovami vytrhol Edwardovi srdce z tela a odhodil ho. Vykríkla som bolesťou, keď jeho telo bezvládne padlo k zemi a ja s ním.

„Edward!“ kričala som. Vzala som jeho tvár do rúk, ale nereagoval. Po lícach sa mi spustil prúd sĺz. Moje vnútro sa roztrhlo na dve polovice. Stále som kričala jeho meno, triasla ním, vyzívala ho, aby sa prebral. Ale nepohol sa. Peter ma stiahol späť na nohy, aj keď som ho škriabala, metala sa a trhala mu vlasy.

„Prestaň!“ skríkol. „Nie je mŕtvy. To ti nikto nepovedal, že upírske telo musíš roztrhať na cucky a spáliť? Neboj sa, dá sa do kopy. Ale to mi už tu dávno nebudeme. Tak poď.“ Ťahal ma za sebou k východu. Ja som však myslela len na jedno: Nie je mŕtvy. On stále žije. Nie je mŕtvy. Od obrovskej úľavy, ktorá mi zaplavila telo, som stratia vedomie. 

Pohľad Edwarda:

Už to bolo päť dní. Päť dní od okamihu, čo chcel Bellu opäť uniesť jej otec. Leonie by ju bola najradšej premenila a nebol deň, aby mi túto možnosť nepripomenula. Ja som to však vehementne odmietal. Bella musela ostať poloupírom. Nikdy by som si neodpustil, ak by sa jej bolo niečo stalo.

Teraz sedela opäť v izbe a vzdychla si. Jej krásny hlas som počul až do obývačky. Nudila sa. Chcel som ísť za ňou, utešiť ju, povedať, že všetko bude v poriadku. Už dlho som sa však bránil dlhším kontaktom s ňou. Pretože ma stále priťahovala. Túžil som po nej ešte viac ako kedykoľvek predtým. A viem, že aj ona bola na tom podobne. Pristihol som sa, ako si to mierim k schodom a zastavil som. Nie, to som predsa nemohol. Otočil som sa na päte a vošiel do kuchyne.

„Idem na lov,“ povedal som Alice a už sa aj rozbehol lesom. Bežal som, kým mi stačil dych. Prekvapene som zistil, že som zastavil na lúke. To vo mne vyvolalo ďalšiu vlnu vzrušenia a cítil som tlak v nohaviciach. Pamätal som si, ako sa Bella len pred pár dňami zvíjala od rozkoše tamto v tráve. Ako mala ruky vryté do mojich vlasov a potom sa snažila urobiť mi dobre. Dočerta! Zanadával som a rozbehol sa preč. Toto som teraz naozaj nepotreboval.

Z jeden strany som začul Jaspera. Hádal sa s Emmettom o výsledku ich zápasu. Ani na toto so nemal nervy, a tak som odbočil. Onedlho som sa ocitol v vedľa cesty do Forks. Spomalil som a už len kráčal. Vlastne som Alice klamal. Nemal som chuť loviť. Chcel som sa len dostať od Belly čo najďalej. Potreboval som byť na chvíľu sám, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu, ktorý nie je zmiešaný s jej krásnou vôňou a nedráždi mi zmysli. Ale aj napriek tomu, ako ďaleko som bol teraz od nej, moja myseľ sa jej nemohla zbaviť. Bože, čo by som robil, keby ju stratím? Asi by som sa zbláznil. Ak by jej niekto ublížil alebo ju zabil, najskôr by som sa pomstil a potom požiadal Volturiovcov o smrť. Nechcel by som byť na tomto svete už ani o sekundu dlhšie bez nej. Bella teraz predstavovala stred môjho vesmíru. Ona bola mojou dušou.

„A ty budeš teraz mojou,“ šepol ktosi a ja som sa otočil. Okolo seba, čo ako ďaleko som dovidel, som nevidel nikoho. Ale jedno mi bolo jasné, bol to upírsky hlas, možno aj Petrov. Spozornel som a napriamil sa do útoku. Ten však neprichádzal.

„Tak poď,“ volal na mňa. Pozrel som do koruny stromov, ale nič. „Som v tvojej mysli, Edward Cullen,“ povedal znovu.

„Kto si?“ skríkol som.

„Čo myslíš? Kto iný vie ovládať ľudí? Dlho som na teba čakal, aby som si mohol vziať späť to, čo mi patrí.“

„Na Bellu nemáš žiadny nárok,“ zavrčal som do ticha.

„Myslíš? Pretože ja som opačného názoru. A ty mi môj plán pomôžeš zrealizovať.“

Na jeho slová som sa len zasmial. „Ak si myslíš, že ti ju pomôžem uniesť, tak sa mýliš. Ukáž sa a potom-“

„Áno, áno. Silácke rečičky. Ale ja som už dosť čakal. A ty mi pomôžeš, tomu ver. Aj keď viem, že nie dobrovoľne.“

Padol som k zemi a hlavou mi prenikla ostrá bolesť. Niekto mi trhal myšlienky. Skríkol som a prevalil sa na chrbát. Zdalo sa mi to ako večnosť, kým to prestalo. Vyčerpane som si vzdychol. 

„Tak vidíš. A teraz sa postav.“ Vnímal som to ako príkaz a bez zaváhania som ho poslúchol. Vstal som a ostal ako skala. Sledoval som miesto, odkiaľ sa vynoril upír. Peter, chcel som šepnúť, ale moje ústa sa neotvorili. Dokonca som nemohol ani zavrčať. Nohy ma neposlúchali ani ruky. Doriti, čo to so mnou spravil?

„Teraz si mojou bábkou, Edward. A čím rýchlejšie si na to zvykneš, tým ťa potom budú menej bolieť tvoje–moje myšlienky. Je čas priviezť mi dcéru. A teraz bež!“ prikázal. Nechcel som. Tak veľmi som bránil nohám, aby sa rozbehli, ale bolesť ma spútala a ja som musel bežať. Zastavil som až v kuchyni. Alice tam ešte stále bola. Prekvapene na mňa pozerala.

„Stalo sa niečo?“ chcela vedieť a skúmala ma pohľadom. Áno, chcel som vykríknuť. Ale to sa priečilo Petrovým myšlienkam, ktoré sa bolestivo ozvali v mojej hlave.

„Nie,“ odvetil som teda. „Nie som hladný. Počuj, nemohla by si ma na okamih nechať s Bellou samého?“ Nie, Alice, prosím, nerob to! Nechoď preč! Ostaň tu, prosím! Ale ona moje slová nepočula. Počula len to, čo chcel Peter, aby počula. Alice na mňa mrkla a vyparila sa vo dverách. Započúval som sa do svojej izby. Bellino srdce pokojne bilo. Moje nohy si to zamierili priamo k nej.

Bez zaklopania som otvoril dvere a vošiel. Bella na mňa prekvapene pozrela a potom von oknom. Áno, kričal som. Povedz, že je to čudné, odhaľ ma! Prosím!

„Deje sa niečo?“ opýtala sa a mne srdce zaplesalo nádejou. Tú však prekazili ďalšie Petrove slová vychádzajúce z mojich úst.

„Nie. Len som chcel vedieť, ako sa máš.“ Nadvihla obočie a vyzerala udivene.

„Fajn,“ povedala však nakoniec a ja som chcel vykríknuť. Sklonila hlavu. Peter sa však nevzdával a prisadol si k nej. Zavolal ju previezť sa. Nie, kričal som opäť, až mi skoro pukli vlastné bubienky. Bella, nechoď s ním! To nie som ja. Prosím, Bella! Nechoď s ním! Povedz, že je to nebezpečné. Ale nikam s ním nechoď! Cítil som sa ako vo väzení. Medzi múrmi svojho tela len s jednou sklenenou tabuľou. Ja so videl, čo sa za ňou deje, ale oni nevideli mňa. Mohol som do nej búchať, trieskať, ako som chcel, ale nezaberalo to. Bella natešene poskakovala a pýtala sa ma, kam ideme. Zlomene som pozeral na jej krásnu tvár. Nemohol som uveriť, že práve ja ju odvediem k jej otcovi. Chcel som sa jej dotknúť a povedať jej, že ju milujem. Že toto nie som ja. Ani som sa nenazdal a vzal ju do náručia. Moje srdce poskočilo nádejou. Pri dotyku jej jemného tela, som sa zachvel a Petrom to poriadne otriaslo. Možno, ak by som ju pobozkal, všimla by si, že nie som on. Ale to mi nedovolil. Moje ruky na príkaz postavili Bellu späť na nohy a odkráčali si to von z izby. To bol koniec.

Keď som viezol Bellu v aute, srdce mi krvácalo. Ako veľmi som chcel premôcť Petra a vziať si späť svoje telo. Chcel som stočiť volant, ale každý pokus ovládnuť vlastné telo ma zabolel ako bodanie nožmi. Jedinou útechou mi boli Belline prsty, ktoré prechádzali po mojej ruke a udržiavali ma tak nažive. Zničene som vnímal tlkot jej srdca, jej pokojné dýchane, prúdenie krvi v jej žilách. Vdychoval som vôňu jej krásneho tela a ospravedlňoval sa jej. Aj keď ma nemohla počuť, žiadal som ju o odpustenie. 

Na príkaz som zastavil na stavenisku. Vystúpili sme a ťahal som Bellu za sebou. Už z diaľky som cítil upíra a chcel som umrieť. Chcel som, aby ma zabil. Aby som sa na toto nemusel pozerať. Ale zároveň som veľmi túžil zachrániť lásku svojho života. Pretože to ona bola. Teraz som si to uvedomil už úplne.

Zastavil som v strede starej haly, kde neprenikalo svetlo, a pozorne sledoval Petra. V duchu som vrčal. Pevnejšie som zovrel Bellinu ruku. Aspoň to som mohol.

„Edward?“ šepla mi vystrašene. Jedna moja časť dúfala, že jej dôjde, že ma ovláda a ja sám by som jej nikdy neublížil. Lámalo mi to srdce, keď som počul jej hlas. Bože, ako veľmi som ju miloval! A ako veľmi som chcel vrátiť čas. Ak by sa to dalo, celý tento týždeň by som strávil pri nej. Už by som sa nebál jej spoločnosti. Zahŕňal by som ju láskou a pozornosťou. A možno by som s ňou odišiel. Na Esmin ostrov, kde by bola v bezpečí.

„Nechaj ho odísť,“ zaprosila Bella. „Urobím, čo povieš, len mu neubližuj.“ Po týchto slovách mi opäť zaplesalo srdce. Milovala ma. Nebol som jej ľahostajný. Predsa len ma milovala. A vedela, že toto nie som ja. V duchu som sa usmial. Teraz už môžem naozaj umrieť.

Peter sa priblížil k nám a ja som Belle stisol ruku. Sánka mi zaklapla od zlosti.

„Tak, čo poviem?“ zopakoval. „Ale aj tak to urobíš, pretože nebudeš mať na výber. A na druhú stranu, keď ho prebudím, pôjde po mne a to naozaj nepotrebujem.“ Veľmi dobre som vedel, čo urobí. Bol som v jeho hlave tak, ako on bol v mojej. Milujem ťa, Bella. Naveky, bola moja posledná myšlienka. 

Hádam to nebolo priveľmi pritiahnuté za vlasy. Tak, ako dopadne ďašia kapča? Chcete, aby sa Bella stala obeťou Petrovho zlovestného plánu? Alebo ju Edward napokon predsa len zachráni?

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 14. kapitola: