Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 10. kapitola

19.07.2012 (13:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2241×

10. kapitola

„Edward?“ opýtala som sa vystrašene a hlas sa mi lámal. Srdce mi bilo ako splašené, keď nastalo ťaživé ticho a ja som cítila, že sa mi chystá povedať pravdu. Nadýchol sa a chytil ma za ruku. Bola taká chladná. Áno, už som si zvykla na chlad, ktorý sál z jeho tela, ale teraz ma zamrazilo.

„Nechcel som, aby ti to ublížilo,“ začal opatrne. Stál tesne vedľa mňa, jeho vôňa mi opantávala zmysly, no ja som si zakázala poddať sa jej. Teraz som sa potrebovala sústrediť. Potrebovala som v pokoji prijať pravdu. Aj keď som vedela, že to asi nebude možné. Pohľadom som prebodla podlahu.

„Dúfal som, že na toto nikdy nepríde, aj keď je to hlúpe. Bella, ja nie som človek. Som upír. Ale nie ako Dracula. Ja a moja rodina sme vegetariáni. Živíme sa zvieracou krvou. Prisahám, že by som ti nikdy neublížil. A nikdy by som nedovolil, aby sa ti niečo stalo,“ šepkal. Hovoril, akoby to myslel vážne. Do očí sa mi hrnuli slzy. Smrkla som.

„Edward, ak si myslíš, že je to vtipné, tak nie je. Povedz mi pravdu!“ naliehala som. Nemohla som uveriť, že ma aj v takejto dôležitej situácií chcel klamať. A zároveň ma to mrzelo.

Podišiel ku mne a ešte viac mi stisol ruku. Na krku som cítila jeho sladký dych. „Ja ťa neklamem. Je to pravda. Naozaj som upír. Narodil som sa v minulom storočí, dvadsiateho júna 1901. Žil som v Londýne. Keď som mal sedemnásť, bol som na pokraji smrti a Carlisle ma premenil na upíra. Oficiálne som zomrel v roku 1918 pod menom Edward Anthony Masen,“ vydýchol. Chcela som niečo povedať. Ale hlas mi zamrel v hrdle. Vznikla tam nepríjemná hrča, ktorá ma pomaly dusila.

„Prosím, povedz niečo,“ prosebne zašepkal. „Bella, zamiloval som sa do teba už v prvej sekunde, čo som ťa uvidel. Chcel som, aby si sa do mňa zamilovala aj ty. Ale asi som dúfal až priveľmi. Bol som sebec. Je mi to ľúto.“ Pustila som mu ruku a bezvýznamne ju spustila k telu. Vstala som a ustúpila pár krokov dopredu. Potom som zastala. Ako som na to mala reagovať? Ak mi hovoril pravdu – o čom som stále pochybovala, ako som mala, dočerta, na niečo také reagovať? Mala som vykríknuť a rozbehnúť sa preč? Alebo som mala zavolať políciu? Psychiatriu? A čo by som im povedala? Prepáčte, ale môj priateľ tvrdí, že je upír. Môžete si po neho prosím prísť? Nie, to bolo dosť šialené aj na mňa.

„Bella?“ Edward prerušil moje myšlienky. Jeho hlas znel tak zvláštne. Bolo v ňom počuť bolesť, ale aj pochopenie. Žiadny smiech. Nič, čo by mi naznačovalo, že si zo mňa len uťahuje. „Ak mi to dovolíš, dokážem ti, že som upír,“ povedal. Srdce mi vynechalo úder a vyplašene som sa na neho otočila.

„Chceš mi vysať krv?“ prehltla som sucho.

„Nie, povedal som ti predsa, že by som ti nikdy neublížil. Bella,“ opäť šepol moje meno. Ale ja som neprestávala byť ostražitá.

„A ako mi to chceš potom dokázať?“ opýtala som sa pre istotu. Opäť sa objavila tá nepríjemná hrča v hrdle. Sledovala som, ako sa jeho jasná biela žiara blíži ku mne. Podvedome som o krok ustúpila. Zaváhal. Zdvihol ruky a opatrne sa ma dotkol. Mykla som sa pod jeho dotykom, čo prekvapilo nielen jeho, ale aj mňa. Doteraz mi nevadil. Áno, ale doteraz som ani nevedela, že je upír. Nasala som vzduch a dovolila mu, aby sa ku mne priblížil. Nechal som, nech svojou ruku skĺzne po mojej tvári a chytí ma za ruku.

Počula som, ako sa usmial a so slovami: „Pevne sa drž, láska“, ma obrovskou rýchlosťou, ktorá mi vyrazila dych, vysadil na svoj chrbát. Zalapala som po dychu. „Zbláznil si sa?“ vykríkla som a chcela zosadnúť, to mi však nedovolil. Chytil ma za nohy a pevne si ich pritisol k svojmu telu. Potom sa rozbehol.

Do pľúc som ledva dostávala vzduch a v ušiach som len počúvala pišťanie vetra. Oči som radšej prižmúrila a rukami som pevnejšie zovrela Edwardov krk. Zdalo sa mi to ako večnosť, keď sme konečne zastavili. Prišlo mi zle, ale nedokázala som sa od Edwarda odtrhnúť. Bola som celá stuhnutá ako skala.

„Bells? Už sa ma môžeš pustiť. Zastavili sme,“ začula som jeho pokojný hlas.

„Ja viem. Ale nemôžem,“ zamrmlala som do jeho ramena. Pocítila som tlak a potom som už pod sebou len cítila pevnú zem. Sedela som schúlená do klbka a ruky mi dopadali na mäkkú trávu. Aj napriek pokoju a tichu, v ktorom som sa odrazu ocitla, moje emócie doslova kričali. Nevedela som sa z nich vysomáriť. Bola som zmätená ako ešte nikdy predtým. Ozval sa šuchot a potom som na svojom páse pocítila Edwardove ruky. Privinul si ma k sebe a ja som to prijala. Stále sa so mnou všetko točilo a on bol môj jediný pevný bod široko-ďaleko. Až potom som otvorila oči.

„Ak by som mohol, ukázal by som ti svoje zlaté oči, ktoré vždy, keď som s tebou stmavnú túžbou dočierna. Ukázal by som ti svoju bielu pokožku, aj svoje ostré zuby. Lenže nemôžem. Ale aj napriek tomu všetkému si ty stred môjho vesmíru. Aj keď sa teraz zľakneš a opustíš ma, nikdy neodídeš z mojej mysle,“ vzdychol mi do ucha.

„Rozíď sa s ním skôr, ako ťa tvoja láska k nemu zabije,“ šepla som neprítomne. Spomenula som si na Jakeove varovanie. Bledá tvár... opantala. Zhíkla som. Jake to vedel. Veľmi dobre vedel, čo sú Cullenovci zač a chcel ma varovať. A ja krava som mu neverila ani pol slova, dokonca som mu jednu vylepila. Och, či som len hlúpa. Malo ma to skôr napadnúť, že s Edwardom nie je niečo v poriadku. Bledá pokožka, podivné správanie. Ale hlavne tá jeho láska ku mne. Žiadny človek sa tak rýchlo nezamiluje. A už tobôž nie do mňa. Áno, také šťastie proste mať nemôžem.

„Bella? Si v poriadku? Kto ti to povedal?“ dožadoval sa odpovede Edward a tým ma vytrhol z myšlienok. Až vtedy som si uvedomila, že po tvári mi stekajú horúce slzy. Smrkla som a zotrela si ich chrbtom ruky. Odsunula som sa od Edwarda a otočila sa k nemu tvárou v tvár.

„Jake. Povedal mi to Jake. V piatok, keď si nebol v škole. Povedal, že si ma už určite očaril a spali sme spolu. Vraj ma priateľsky varuje a použil tie slová: Rozíď sa s ním skôr, ako ťa tvoja láska k nemu zabije.“

Edward mlčal. Nepovedal ani pol slova. Miesto toho sa ku mne naklonil a skôr, ako som stihla povedať nie, ma pobozkal. Nebol to však obyčajný, letmý bozk, ale plný vášne. Jeho pery chutili tak sladko. Boli nežné a zároveň sa dotieravo dobíjali do mojich úst. Na okamih som stratila vlastnú hlavu a ani si neuvedomila, čo robím. Prebrala som sa, až keď sa Edward opäť odtiahol, ale moju tvár stále držal vo svojich dlaniach.

„Myslíš to vážne? Miluješ ma?“ opýtal sa. Nemohla som uveriť vlastným ušiam, že ho toto na tom rozhovore s Jakeom zaujalo najviac. Aj keď je to možno trochu pochopiteľné. Za celý ten týždeň, čo sa poznáme, som mu ani raz nepovedala, ako veľmi mi na ňom záleží. Akosi sa mi na to zdalo ešte priskoro a ani ja sama som presne nevedela, čo k nemu cítim. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo.

„Alebo nie?“ dodal. Keď som nič nepovedala, odtiahol sa. „Asi by som ti mal povedať aj ten zvyšok. Bella, ani ty nie si obyčajná. Si poloupírka.“

„Čože?“ vykríkla som.

„Renée nie je tvoja mama. Si adoptovaná a tvoja skutočná mama je Leonie a Peter. Obaja sú už teraz upíri, ale keď ťa čakala, bola ešte človekom. A aj ty si spoly. A Peter je pravdepodobne chlap, ktorý ťa v piatok uniesol, aj keď neviem, prečo by ťa potom púšťal,“ zamyslel sa.

„Edward, čo mi to tu, dočerta, hovoríš?“ lapala som po dychu.

„Pravdu.“ Otočila som sa dozadu. Stála tam šedá postava Leonie. Prudko som vstala a Edward urobil to isté – cítila som na chrbte jeho pevnú hruď. „Bella, je to pravda. Som tvoja skutočná mama.“ Sánka mi padla k nohám. Oni sa na mňa dohodli? Chceli ma tými šialenstvami dostať do hrobu? Nie, to som im nemienila dovoliť. Stočila som sa k Edwardovi.

„Odvezieš ma späť domov?“ požiadala som ho a hlas sa mi lámal. Mala som krok od toho, aby som sa znovu nerozplakala.

„Chceš sa vrátiť späť do rezidencie?“

„Nie. Chcem ísť domov. Za mojou skutočnou mamou, Renée. Odvezieš ma?“ Edward si vzdychol, no poslúchol ma. Vzal am za ruku a znovu vysadil a chrbát, Tvár som zaborila do jeho ramena a v ušiach som už iba začula pišťanie vzduchu.

***

„Je to pravda?“ skríkla som. Renée a Edward stáli na chodbe oproti mne a ich farby sa navzájom prelínali. Edwardova biela žiarila a spájala sa s modrou mojej mamy. Ak to teda vôbec bola moja mama.

Renée zaváhala a mne to stačilo. Ako náhle som prišla domov, spýtala som sa jej na pravdu. Najskôr zatĺkala, po chvíli sa však začala priznávať. Nemohla som uveriť, že s touto ženou som žila sedemnásť rokov a ona mi doteraz nič nepovedala o mojom pôvode. Museli prísť upíri, muselo mi hroziť nebezpečenstvo, aby mi povedali pravdu. A čo by sa stalo, ak by mi pravdu nikdy nepovedali? Žila by som v klamstve dokonca života?

„Zlato, ja...“ Zastavila som ju zdvihnutím ruky a odfrkla. Krv mi vrela v žilách. Už som nechcela počuť nič od týchto klamárov.

„Už nechcem vidieť ani jedného z vás,“ šepla som bolestne a otočila sa a päte. Odkráčala som do svojej izby tak hrdo, ako to len šlo a zamkla som. Keď som sa ocitla opäť v tichu, zosypala som sa k zemi. Po lícach sa mi skotúľali prvé slzy veľké ako ementál. Tak veľmi to bolelo. Cítila som takú prázdnotu. Môj život bol jedno veľké klamstvo. Nie, nikdy nebol dokonalý. Bola to len jedna veľká hra, bábkové divadlo, kde ja som bola tou marionetou a moja mama, Leonie a Edward boli moji bábkari, ktorí ma ovládali ako chceli.

Edward chcel, aby som sa do neho zamilovala. Blahoželám, úspešne sa mu to podarilo. A teraz som v hrudi mala už len rozbité kúsky svojho srdca. Dali sa zlepiť, ale jazvy nikdy nezmiznú. Renée zas chcela, aby som ju považovala za mamu. Aj táto misia bola splnená. A Leonie? Nie, o tej som uvažovať ani nechcela. Sklamala ma najviac hneď po Renée. Všetci traja ma veľmi sklamali, ale hlavne oklamali. Dala som im všetko a oni to zneužili. Už si odo mňa nezaslúžili nič. Ani odpustenie. Odteraz som bola na všetko sama. 

Na začiatok by som sa chcela veľmi poďakovať Forevergirl za nápady k ďalšiemu pokračovaniu tejto poviedky. Pretože bez nich by som to asi vzdala, alebo by nevyzerala tak, ako vyzerá.

A čo sa týka tejto kapitoly, dúfam, že sa vám takého odhalenie pravdy nezdalo príliš divné a dáte mi komentár. V ďalšej časti si asi priblížime, ako to Bella sama zvládne. Popravde, aj ja som na to zvedavá. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 10. kapitola: