Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Naveky a navždy - 9. kapitola

04.01.2012 (07:00) • JaNkA261199 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1642×

Usadila som sa na veľkú stoličku k ešte väčšiemu stolu. Hrozne som sa bála. Ani neviem prečo. Proste som sa bála.

Legolas sa na mňa pozrel. „Aolin, čo sa deje?“

„Aolin?“ Nevedela som, o čom hovorí.

„Patríš k nám, Aolin.“ Keď to povedal, myslela som si, že sa začervenám.

„Aolin?“ otočil sa ku mne starší muž.

„Prosím,“ pozrela som na muža.

„Môj synček je šťastný. Si aj ty?“ teraz sa ozvala žena.

„Áno. Zachránil ma od toho, kto ma týral. Pomohol mi nájsť samu seba. Vlastne, dalo by sa povedať, že som mu vďačná aj za svoj život,“ pozerala som na Legolasa.

Vtedy sa zrazu rozleteli dvere a dovnútra vbehol muž.

„Kráľ, v lese bol muž,“ vydýchol.

„Kde?“ postavila som sa ako na ihlách.

„Hľadal Bellu. Neviem, kto to je, no bol tam aj s nejakou dievčinou. Vzadu boli nejakí chlapi, ktorí lámali stromy a vyhrážali sa tej Belle. Bojím sa, že to bola tá dievčina,“ povedal a pozrel na kráľa.

„Nie,“ povedala som.

„Aolin,“ chytil ma za ruku Legolas.

„Klaus chce moju sesternicu. Nechcem, aby ju zneužil. Nechcem, aby jej ublížil,“ zafňukala som.

„To bude dobré. Nájdeme ju,“ povedal a zrazu bol človiečik preč.

Pustili sme sa do jedla. Teda, kedže ani tak veľmi nevnímam chuť, nemohla som to to zhodnotiť, no vedela som, že to musí byť výborné. Po jedle, keď už bola tma, ma vzal Legolas na terasu. Sadli sme si na lavičku k ružiam.

„Aolin. Som s tebou šťastný. Chcem ti niečo povedať,“ pozeral na mňa a zdvihol mi hlavu.

„Čo sa deje?“ pozrel do mojich zaslzených očí.

„Dnes... v mojej krajine sú Vianoce. Ľudia sú s rodinami a spievajú piesne,“ zafňukala som.

„Zaspievaj mi niečo,“ poprosil ma.

Začala som teda spievať, no po prvej slohe som radšej prestala, lebo to bolo falošné. Zrazu mi zazvonil mobil, ktorý som si dala do malej kapsičky, ktorá bola k šatám.

„Ospravedlň ma,“ povedala som a zdvihla som to.

„Bella?“ Z druhého konca som počula otcov hlas.

Zakryla som slúchadlo a povedala po šepky Legolasovi, aby tam povedal, že mobil našiel. On to urobil, no nechápal, prečo a tak som mobil rýchlo zložila.

„Aolin. Kto to bol?“ pozeral na mňa.

„Neviem. Nedokázala som povedať svojmu otcovi nič. Vlastne mám teraz veľa tajomstiev. Veľa som mu toho zatajovala. No možno by bolo lepšie, keby si o mne myslel, že som mŕtva a ja som tu s tebou mohla byť v pokoji,“ povedala som, ale uvedomila som si niečo. Milujem ho, či som mu len vďačná?

„Možno z každého rožku trošku,“ zasmial sa Legolas.

„Ako to robíš?“ Sadla som si k nemu.

„Som elf. Také veci dokážeme,“ zasmial sa.

„Jedno mi však bude chýbať,“ povedala som ako do tmy.

„Čo?“ odhrnul mi vlasy.

„Vždy som sa tešila na maturitu. Chýba mi rok.“ Pozrela som na neho.

„Tak si ju teda urob. Zapíšeme sa. Pôjdem s tebou a možno sa niečo naučím,“ zasmial sa a dal mi bozk na ruku.

„Nie. Ak nechceš, aby to u ľudí vyzeralo nápadne, robí sa to takto.“ Vzala som ruku a potriasla mu ňou.

„A keď si do niekoho zamilovaný.“ Vzala som mu hlavu do dlaní a pobozkala som ho na pery.

Vtedy sa mi hlavou prehnalo všetko krásne, čo som s ním zažila.

„Milujem ťa,“ povedala som mu.

Pozrel m do očí. „Vezmi si ma.“

„Áno," povedala som.

Išli sme dnu a ja som si obliekla niečo, čo pripomínalo noc a sadli sme si na most. No ja som cítila na špičke nohy, že voda je teplá.

„Ideš?“ spýtala som sa Legolasa.

„Pravdaže. Čo keď sa utopíš?“ Rozosmiala som sa.

Vyzliekla som si šaty takmer v sekunde a skočila som do vody.

Chcela som si urobiť srandu, a tak som zadržala dych a ostala som pod vodou. Keď som videla, že skočil, priplávala som k nemu a objala som ho.

Mal na sebe látkové kraťasy, no neviem, ako sa to volá u nich, a ja som si dala niečo ako šatičky, čo vyzerali ako zo záclony. Na moje prekvapenie nepresvitali.

„Si krásna,“ zasmial sa a objal ma.

Autor: JaNkA261199 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Naveky a navždy - 9. kapitola: