Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nastal čas vianočný - 3. kapitola

Nastal čas vianočný - 3. kapitolaRenesmee prichádza domov. Nastávala rodinné uvítanie a nakoniec príde aj nečakané prekvapenie.

Vianočná kapitolová súťaž

Príjemné čítanie. LiviaCullen

3. kapitola

 

Brianov pohľad  som na svojom chrbte cítila  celý čas, až kým som nezahla za roh, smerom ku garážam. Dávala som si pozor a neustále sa napomínala, aby som sa neotáčala. Ten dojem, čo zanechali moji „súrodenci“, musel byť strašný. Nechcem vedieť, čo si o mne a mojej rodine myslí. Môžem len dúfať, že sa po sviatkoch stretneme.

Rodičia išli predo mnou ruku v ruke a smerovali k autu. Keď sme zahli za roh, na tvári sa mi usadila ohučaná maska, ktorá mi určite vydrží, až kým nevystúpime pri vile. To, čo predviedli, bolo presne to, čo som očakávala, ale zároveň ma to pekne vytočilo. Cítila som takú ohromnú zlosť a mala som strašnú potrebu si ju na niečom vybiť, bohužiaľ, nič v mojom okolí nebolo vhodné. Veľmi dobre by niekto mohol vidieť ako niečo demolujem a navyše, prečo by som si to mala vybíjať na parkovacom automate. Chcelo to niečo oveľa lepšie, lepšie povedané, niekoho lepšieho. To sa však nedá, to by sa dalo pokojne klasifikovať aj ako matkovražda.

Miernym krokom som nasledovala mamu a otca k parkovaciemu miestu. Na moje prekvapenie sme nezastali pri striebornom Volve, ale pri čiernom Mercedese, pri Carlisleovom Mercedese. Tato prešiel ku kufru auta a dal doň moju batožinu. Okolo prechádzala mladá blondínka a bez hanby si prezerala otca. Keď sa otec za ňou otočil, následne na jeho temene pristála mamina ruka. Vždy som si perfektne rozumela s otcom. Samozrejme, že som si veľmi dobre rozumela aj s mamou, ale s otcom to bolo akoby sme boli jedna myseľ. Vlastne keď sme boli na blízku, boli sme ako jedna myseľ, ja som odmalička uprednostňovala komunikáciu cez myšlienky a on zase veľmi dobre počúval. Bola som mu veľmi podobná v mnohých stránkach. Teraz som presne vedela, čo malo toto znamenať, bol to veľmi podarený žart.

Keď sa mama otočila a sadla si za volant, my s otcom sme sa na seba pozreli a sprisahanecky na seba žmurkli. Toto sme robili veľmi často, žarty na mamu bola naša špecialita. Mohla by som povedať, že sme boli ešte lepší než strýkovia Emmett a Jasper. Moja naštvaná nálada rázom zmizla a ja som pochopila prečo to otec urobil. On ma chcel rozveseliť a to sa mu aj podarilo.

Ďakujem, oci. Toto som presne potrebovala.

Pristúpil ku mne a objal ma. Ja som mu objatia vrátila. Rázom ma naplnil pocit bezpečia, aký som už dlho necítila. Bol to taký pocit, aký človek cíti len v náruči jedného zo svojich rodičov. Ani som nevedela, že presne toto som potrebovala. Ja som to nevedela, ale môj ocko vedel vždy všetko. Vo vlasoch som pocítila jeho studené pery. Pritisla som sa k nemu ešte viac. Neviem, ako dlho by sme takto stáli, možno aj večnosť, keby sa neozvala mamina z predného sedadla.

„Hej, vy dvaja. Čo keby ste si už sadli a nechali si to až na doma.“ Mamin nervózny a podráždený hlas sa ozýval z predného sedadla. Ja som bola jej dievčatko a nerada sa o mňa delila, ani len s otcom nie. Keď som bola malá, často to vyvolalo zaujímavé dohadovanie. Odtiahla som sa od tatina a rýchlo prebehla k prednému sedadlu pre spolujazdca. Za sebou som začula podráždené odfrknutie a následné príliš silné buchnutie dverami za šoférom. Uchechtla som sa. Nemá rád, ak nemôže šoférovať, ale ak nemôže ani sedieť na sedadle spolujazdca, tak to už musel byť pekne vytočený. Otočila som sa na neho, vykúzlila čarovný úsmev a položila mu ruku na koleno. V myšlienkach som dodala ešte ospravedlnenie. Úsmev mi vrátil a položil mi na ruku tú svoju. Vedela som, že všetko už je v poriadku.

Cesta prebehla rýchlo. Netrvalo to ani tak dlho ako som čakala, mama bola najrýchlejšia vodička v rodine. Počula som však, že to nebolo vždy tak, vraj sa rýchlej jazdy bála. Počula som veľa príbehov z čias, keď sa mama s otcom spoznali a je veľmi ťažké im uveriť. Mama z príbehov a mama, ktorú poznám, sú podľa mňa dve úplne rozdielne osoby. Je možné, aby sa niekto počas premeny tak zmenil aj v povahe? Buď sú tie príbehy o mame vymyslené alebo to, čo mi povedal dedko Carlisle o premene, nebola tak úplne pravda.

„To, čo ti povedal dedko Carlisle, je pravda, o tom nepochybuj. Ale ani tie príbehy od Emma a Jazza nie sú pritiahnuté za vlasy,“ ozval sa ocko zo zadného sedadla a ja som presunula pohľad z mamy na neho a zase naspäť. Spracovávala som to v hlave a snažila sa predstaviť si mamu, aká asi bola, keď bola človek. Musela byť naozaj krásna, za toto nemôže vďačiť iba upíriemu jedu, musí v tom byť aj jej vrodená krása.

„O čom si to vy dvaja zase šuškáte? Čo také  ti rozprával Carlisle?“ mama bola prirodzene zvedavá, nenávidela tie naše tajne rozhovory, kde počula len jednu stranu. Zasmiala som sa popod fúzy aj keď som, našťastie, žiadne nemala.

„O ničom dôležitom. Len som rozmýšľala nad hlúposťami a tato, samozrejme, do toho zase začal strkať noc.“ Otočila som sa a vyplazila na oca jazyk. Keď to mama videla, zo srdca sa zasmiala, ale inak to neokomentovala.

Zvyšok cesty prebehol v tichosti. Ja som pozerala von z okna na prírodu v okolí pokrytú bielou prikrývkou a úvahy o mame za čias svojho ľudstva som nechala za sebou. Síce sa mi do myšlienok vtieral Brian, ale nedala som mu čas sa tam usalašiť. Nechcela som, aby to vedel otec, teda nie teraz. Viem, že sa určite raz pomýlim a pozabudnem na jeho prítomnosť, keď budem v nadchádzajúcich dňoch myslieť na Briana. Určite si však budem musieť prejsť výsluchom od mamy. Prečo je také zložité pochopiť, že by sa mi niekto mohol páčiť a že ja by som sa mohla niekomu páčiť? A prečo z toho musia robiť takú drámu?

Príroda a lesy po ceste zo Seattlu do Forks boli nádherné. Pri pohľade na ne som dostala strašnú chuť vybehnúť von a niečo uloviť, tak ako keď som bola malá. Teraz sa živím ľudskou krvou, čo mi posiela z nemocnice dedko Carlisle alebo oco. Vedia o tom len oni dvaja, dúfam, že to tak zostane, neviem ako by sa zachovali ostatní, keby vedeli, že sa živím ľudskou krvou. Ale lov mi chýba. Bolo to nádherné, vyraziť si do lesov, poddať sa tej polovici vo mne, čo je upír a uloviť niečo. Budem musieť ísť na lov, keď dorazíme, využiť príležitosť.

Presne ako som predpokladala, všetci stáli v pozore nastúpení pred dverami a so šťastnými úsmevmi na tvárach. Bolo dojímavé vidieť ich všetkých zase pokope. A navyše, všetci sa tvária tak šťastne, že ma vidia.

Vystúpila som z auta a ani len som sa nestihla spamätať, už ma objímala teta Alice. Niečo mi hovorila, ale bolo to rýchle, že som pomaly ničomu nerozumela. Keď som ju chcela poprosiť, aby to zopakovala, už jej miesto zaujala starká Esme. Za ňou prišla na rad teta Rose. Nebola taká hŕ ako jej sestra a mama.

Veľmi pomaly a rozvážne ku mne prešla. Všetci na nás uprene hľadeli. Všetci vedeli, čo sa stalo, prečo som sa odsťahovala. Vedeli, že Rose sa nedokázala na mňa pozerať a preto odišla. Vedeli, že keď som sa to dozvedela ja, odišla som, lebo som mala pocit, že rozvraciam rodinu. V našej rodine neboli tajomstvá, všetci vedeli všetko, len sa to snažili nekomentovať a tváriť sa, že o ničom nevedia. Posledných pár metrov ku mne prekonala svojom prirodzenou rýchlosťou a silno ma zovrela v náruči. Keby som nebola spolovice upír, asi by som to neprežila. Tisla ma k sebe a ja som jej vychádzala v ústrety. Objímali sme sa akoby sme sa nevideli roky, čo bola koniec koncov pravda. Tesne predtým, ako ma pustila, mi zašepkala do ucha: „Prepáč mi to, nechcela som, aby si opustila kvôli mne rodinu.“ A pustila ma.

Búrlivé privítanie stratenej a znovu nájdenej vnučky a netere pokračovalo ďalej. Strýko Emm ma zdvihol do vzduchu a krútil sa so mnou. Keby som na neho nekričala, aby  ma položil na zem, nemám ani len poňatia, ako by to dopadlo. Strýko Jazz ma objal a do ucha mi zašeptal, ako je rád, že som zase doma. A potom prišiel na rad starký Carlisle.

Nestrácala som čas a hneď, ako sa nám stretli pohľady, som sa mu vrhla ako krku. Okrem mamy a otca som ich všetkých nevidela dlhé roky, no najviac mi chýbal dedko Carlisle. On nezostal pozadu a poriadne ma k sebe pritisol. Mala som ho veľmi rada a strašne mi chýbal. Hladil ma po vlasoch a ja som si živo vybavila všetky tie momenty, keď som mu ako malá sedela na kolenách a on mi čítal z múdrych alebo aj rozprávkových knižiek. Konečna som sa cítila doma, v prítomnosti všetkých ľudí blízkych môjmu srdcu.

Presunuli sme sa dovnútra. Išla som v objatí s tetou Alice a ona mi živo rozprávala ako sa teší ako spolu pôjdeme nakupovať, rozprávala mi o tom, ako málo času mala na to, aby pripravila vianočnú výzdobu a chcela vedieť, ako sa mi to páči. Zastavila som pred obrovským živým vianočným stromčekom, ktorý sa skoro dotýkal špičkou stropu. Vedela som si živo predstaviť, ako sa sem ten chudáčik dostal. Bolo na ňom toľko ozdôb, koľko som si len vedela predstaviť. Veľké farebné sklenené gule, svetielka, sladké cukríčky a pravé strieborné rolničky. Bola to nádhera, všetko bolo ladené do bielej alebo striebornej, tak, aby to pasovalo k zvyšku domu.

Všetci stáli v izbe a pozorovali. Teta Alice ma pritiahla k pohovke a prinútila ma posadiť sa. Teraz to malo prísť. Vypytovanie, otázky... To, čomu som sa chcela najviac vyhnúť. Pozrela som sa na otca a v mysli dodala prosbu o vyslobodenie. Vedela som, že ma pochopí a urobí to, čo budem chcieť. A presne to sa aj stalo.

„Čo keby sme nechali Nessie na chvíľu na pokoji a potom sa na ňu môžete vrhnúť. Poď, zlato, pôjdeme sa prejsť do lesa a niečo aj ulovíme, si za?“ natiahol ku mne ruku, ako keď som bola malá a ja som s úsmevom prikývla a prijala ju.

Vyšli sme von a rozbehli sa do lesa. Všetko bolo prikryté bielou prikrývkou. Bežali sme vedľa seba a ja som vedela, že otec sa krotí, aby som mu stíhala. Držali sme sa za ruky a spolu sa vyhýbali stromom. Nebežali sme dlho. Za chvíľu sme zastali a započúvali sme sa do zvukov lesa. Teraz v zime väčšina zverov spala, ale stále tu bolo dostatok vysokej zvere. Neďaleko od nás tiekol malinký potôčik a z neho pilo stádo zložené asi zo siedmych pekných losov. Pozreli sme sa s ocinom na seba a obaja sme vyrazil v presne ten istý moment.

Prebehli sme cez malú lúčku, na konci ktorej bol potok. V polovici lúky som sa prikrčila, odrazila a skočila. Strhla som na zem najväčšie zviera v stáde a lačne sa mu zahryzla do hrdla. Možno som nemala také ostré zuby ako normálny upír, ale aj tak to stačilo. Hltavo som pila. Úplne som za tie roky zabudla, aká to je chuť. Musela som sa sama sebe v duchu zasmiať. Musím ale uznať, že mi tá chuť chýbala. Bolo to síce neporovnateľné oproti ľudskej krvi, ale malo to svoje čaro.

Keď som skončila s prvým a utrela si ústa od krvi a srsti, obzrela som sa okolo seba. Otec stál neďaleko odo mňa a pozoroval ma. Na ústach mal jemný úsmev a na košeli pár kvapiek krvi. Musela som sa zasmiať. Ani si nepamätám, kedy naposledy som ho videla, aby sa pri love zašpinil. Takým expertom bol strýko Emmett. Ocko sa vždy choval tak ako sa má a nehral sa s jedlom.

Zvedavo zdvihol jedno obočie, ale úsmev z jeho pier sa nestratil. Neodlepil sa od stromu, tak som prebehla k nemu a prstom som poklepala po jeho košele na miestach, kde bola zašpinená. Zvedavo tam sklonil zrak.

„Vidíš, čo robíš? Myslíš počas lovu na blbosti a ja si nedávam pozor,“ povedal zo žartu nahnevaným hlasom. Potom zdvihol pohľad a usmial sa na mňa. Dal mi ruku okolo  ramien a spoločne sme sa pomalým krokom vydali k domu. Boli sme ticho a ja som si užívala prítomnosť môjho milovaného otecka.

„Nessie, môžem sa ťa na niečo opýtať?“ začal opatrne a ja som už vedela, že to nebude len tak.

„Na čo?“ odpovedala som rovnako opatrne ako on.

„Kto bol naozaj ten muž, s ktorým si bola na letisku?“ vybalil na mňa rovno a mne vyrazil dych. Zastali sme a ja som sa snažila spamätať. Vedela som, že nemá zmysel tatovi klamať, on by ma aj tak prehliadol.

„Stretla som ho včera tesne po tom, čo som dohovorila s mamou. Zrazili sme sa na ulici a on ma pozval na kávu. Rozprávala som mu, že idem na sviatky k vám na návštevu, no a potom som ho stretla dnes na letisku. Zase sme sa zrazili,“ priznala som a po celý čas som mala pohľad zabodnutý na  mojich topánkach. Nevedela som, čo mám od tatina čakať. Nevedela som či ma pokarhá a vynadá mi, alebo zachová chladnú hlavu a nebude sa ďalej vypytovať. Bola tu aj možnosť, že sa bude vypytovať ďalej alebo že dostanem prednášku, no myslím, že na prednášku som už dosť stará.

„A to je všetko?“ Položil mi prst pod bradu a zdvihol mi hlavu. Donútil ma tak pozrieť sa mu do očí.

„Áno.“

„Tak poď, pôjdeme domov. Neboj sa, porozprávam sa s mamou a poviem jej, nech sa ťa na to nevypytuje. Si už predsa veľké dievča.“ Uzavrel našu debatu a znova ma objal okolo ramien. Pridali sme do kroku až sme nakoniec bežali a zastali pred naším domom. Niečo tu však nesedelo. Bol tu nejaký zvláštny pach. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, čí pach to je. Pustila som otca a vybehla som schody na verandu a prešla dverami do obývacej izby. Vedel som, že všetci sú tam, no bolo ich tam o jedného viac. Niekoho, koho som tu naozaj nečakala.

Stál uprostred izby a díval sa na mňa. Na perách mal presne ten istý úsmev, aký mal aj keď som sa s ním pred pár hodinami lúčila.

„Ahoj, Renesmee!“

„Brian?“


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nastal čas vianočný - 3. kapitola:

 1
12.01.2014 [21:05]

dcvstwilightNo páni. Jaké to je ale překvapení... tušil vůbec někdo, že se tam ten "Omylem jsme se srazlili" objeví? No... já teda uuurčitě néééé! :p

2. shaina
18.12.2013 [15:09]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. UV
16.12.2013 [14:44]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!