Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Náš prvý život - 1. kapitola

24.09.2010 (18:15) • MaryCarlie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1122×

..Náš prvý život¨

Dnes je 27. júla 1914. Môj šťastný deň. Mám 13. narodeniny.

„Jane. Poď už, darčeky čakajú,“ kričal na mňa Alec.

Rýchlo som sa rozbehla do domu. Naša rodina bola celkom bohatá. Teda lepšie povedané, patrili sme do strednej vrstvy, ako tomu ľudia hovorili. Mali sme veľký dom a okolo neho rozľahlé pastviny. Páslo sa tam trinásť nádherných a svojou povahou výnimočných koní, mnoho kráv a okolo sto oviec. Chovali sme aj husi, sliepky a mali sme nejaké tie psy. Náš statok som zbožňovala. Mala som tu všetko, čo som si kedy priala. Vbehla som do domu, kde ma mali čakať darčeky. Vždy som na svoje narodeniny netrpezlivo vyčkávala. Teda, neboli to len moje narodeniny, boli to naše narodeniny. Keďže ja som s Alecom dvojča. Vôbec sa navonok nepodobáme, ale nám to nevadí. Je medzi nami nepremožiteľné puto. Lepšieho brata som si nikdy nemohla priať. Vždy ma rozosmial a keď som niečo potrebovala, vždy mi pomohol. Sme si tu jeden pre druhého oporou.

V izbe som sa postavila po boku Aleca a podala mu ruku. Navzájom sme si pogratulovali. Darčeky sme si navzájom nekupovali. Vždy nám stačilo byť spolu.
Po chvíli som sa objala s rodičmi. Alec dostal darčeky ako prvý. Mne to nevadilo, nezávidela som, hlavne keď som vedela, že sa dostane aj na mňa. Alec mi nejakou šatkou previazal oči a vzal ma von z domu. Za ruku ma viedol po mne známej ceste. Cesta viedla ku stajniam, vedela som to, lebo som tam trávila väčšinu času. Pomaly ma doviedol k jednému z boxov a otvoril ho. Rozviazal mi šatku a ja som v tom momente stála na mieste ako primrazená. V boxe stál nádherný tmavý hnedák, vysoký tak akurát. Hrivu mal ostrihanú nakrátko, iba šticu mal do pol čela a v nej mal zapletenú červenú stužku. Stužky mal pozapletané aj vo chvoste. Bol jednoducho nádherný. Na hlave mal zelenú ohlávku a na nej našité slovo Kornel.

„Na ohlávke má meno,“ povedala mama.

„Kornel, Korny. Nádherné meno. Ďakujem vám, moc,“ povedala som a ihneď som všetkých vyobjímala.

„Máme narodky, čo tak vychádzka?“ spýtal sa ma Alec, vedel, že neodmietnem.

„Jasné. Ja pôjdem na Kornelkovi a ty si vezmeš koho?“ spýtala som sa ho. Predsa len, mali sme trinásť koní, polovica bola na jazdenie, pretože sme celá rodina chodievali na dlhé vychádzky.

„Ja si vezmem Aďku a dáme si dostihy.“

Už predom som vedela, koho si vyberie.

Zbožňoval vyhrávať a Aďa bola naozaj rýchly kôň. Keďže sme obaja jazdili odmala, rodičia sa už o nás nebáli. Pretože nielen my sme boli dobrí jazdci, ale aj naše kone boli nanajvýš spoľahlivé a len tak sa nesplašili.

„Tak tu nestoj a bež si ju nachystať,“ skrikla som na Aleca.

Kornyho som si vyviedla z boxu a vyčistila. Nasedlala a nauzdila. Počkala som, kým to isté urobí Alec Aďke a potom sme spoločne zasadli so sedla. A išli sme na nádhernú vychádzku. Kornel bol pod sedlom úžasný. Zbožňovala som tú samotu, na ktorej sme žili. Obrovské lúky, rieky a rozsiahle lesy. Nádherné západy slnka, najmä, keď som ich videla zo sedla. Jediné, čo som si priala bolo, aby všetko zostalo tak ako to teraz je. Aby sa nikdy nič nezmenilo. Aby sme si boli s Alecom navždy takí blízki, ako sme teraz. A aby sme boli celá rodina hlavne šťastná a spolu. To sú moje najväčšie priania. Radšej by som umrela, akoby malo niečo rozdeliť našu rodinu. Alec ma vytrhol z mojich predstáv. Práve sme prekračovali rieku, o chvíľu vstúpime do lesa a tam zrýchlime tempo. Vošli sme do lesa, ale hneď na začiatku sme zastavili. Prechádzala tadiaľ nejaká armáda vojakov. Asi mali nejaké cvičenie. Ja som vojakov volala “Diablove deti alebo Deti démona“. Nenávidela som ich, aj keď som ich nepoznala. Alec naklusal kobylku a ja som ho nasledovala . Pomaly sme prechádzali lesom, stromy mali vetvičky dosť nízko. Objala som Kornyho okolo krku a hlavu som ponorila hlboko do jeho hrivy, aby mi vetvičky nepoškriabali tvár. Vedela som, že Konelko bude nasledovať Aďu, takže som sa nemusela báť, že by sme sa s Alecom oddelili. Kornel zrýchlil krok, ale ešte stále som nezdvihla hlavu z jeho hrivy, bolo to také pohodlné a ukľudňujúce . Kone som vždy zbožňovala , kým som nemala Kornyho, jazdievala som hlavne na Leidinke. Svetlohnedej kobylke. Korny zastavil. Posadila som sa rovno do sedla, stála som hneď vedľa Aleca.

„Veľa šťastia,“ povedal jemným hlasom, ktorý som tak zbožňovala.

Nasledovali dostihy. Vždy sme ich hrávali na tomto kopci. Naše prvé dostihy som vymyslela ja, no ani jeden z nás ich vtedy nedobehol. Nejako sme neodhadli rýchlosť koní a keď sa poriadne rozbehli, ani jeden z nás sa neudržal v sedle a skončili sme na zemi. Takto prebiehali všetky naše prvé dostihy. Tých pádov nebolo málo. Niektoré boli viac bolestivé. Raz som spadla koňovi pod nohy. Alec sa vtedy strašne bál, aj plakal, pretože som sa chvíľu nemohla pohnúť, ale bola som len poriadne doráňaná od kopýt. Postupne sme sa naučili ako na to a už nám to išlo výborne.

„Aj tebe,“ zašepkala som.

Poriadne som sa usadila v sedle, skrátila si uzdu.

„Tri, dva, jedna. Teraz!“ zakričal Alec a s Aďou sa rútili vpred.

S Kornym som bola hneď po štarte tesne za ním. Postavila som sa do strmeňov a mierne sa naklonila nad krk. Teraz som si pripadala ako pravá závodníčka. Zbožňovala som ten pocit, keď mi vlasy viali vo vetre a ja som sa akoby vznášala na konskom chrbte. Popohnala som Kornela vpred. Vyrazil obrovskou rýchlosťou. Prvé sekundy som mala problém udržať sa na jeho chrbte. Po chvíli sme s Kornym bežali vedľa Aleca, no hneď na to sme sa dostali do vedenia a s Kornym som ako prvá vybehla na kopec. Potom som si urobila malý kruh pravidelným a taktným cvalom. Bežala som kolečko víťazov, pri konci sa ku mne pridal Alec. Toto je prvá výhra po dlhej dobe. Spomalila som Kornyho a pustila som mu oťaže na krk. Ruky som zdvihla do víťazného gesta.

„Gratulujem, sestrička.“

„Gratulácia sa prjíma,“ povedala som a jemne sa uklonila v sedle.

Teraz sme už kone zastavili úplne. Boli sme na mojom obľúbenom kopci a pozerali sme západ slnka. Toto som zbožňovala. Položila som sa na krk môjho vlastného koníka a sledovala som západ slnka prechádzajúci pomedzi jeho uši. Chvíľku predtým, ako slnko zapadlo úplne, sme sa bok po boku vybrali s Alecom domov. Prechádzka tmavým lesom bola nádherná. Okolo sa na lúkach pásli srnky, po ceste poskakovali zajace. A na nejakom strome húkala sova. Všetko ožívalo. Keď sa úplne zotmelo, na cestu nám svietil iba mesiac, ktorý bol v splne, a tisíce hviezdičiek. Domov sme dorazili neskoro. Po ceste sme prebrali snáď všetky témy na rozprávanie. Kornyho som odsedlala, oduzdila a vyčistila. Nasadila som mu ohlávku, na ktorú som mu pripla vodítko a to som mu prehodila cez krk. Vbehla som do stajní a zobrala dve vedrá ovsa. Jedno som strčila Kornymu pod nos a druhé som podala Aďke. Potom sme spoločne s Alecom zaviedli kone do boxu. Posledná pusinka Kornymu a utekali sme domov. Rýchlo som si obliekla pyžamo a sadla si na posteľ, a s Alecom rozprávali dlho do noci o našich zážitkoch a potom som pokojne zaspala. Netušila som však, že tých vojakov, s ktorými sme sa dnes stretli, budem vidavať až moc často.

Autor: MaryCarlie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Náš prvý život - 1. kapitola: