Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nákaza - prológ

31.01.2011 (15:00) • Fantasy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1551×

Prológ

Chlapec, mohol mať osemnásť rokov, stál uprostred obrovskej miestnosti. Bola vykladaná bielym mramorom, steny zdobené freskami, ktoré znázorňovali najväčšiu trojicu. Strop bol vykladaný drahými kameňmi zobrazujúcimi nočnú oblohu. Miestnosť pôsobila opustene, no chlapec vedel, že v tmavých kútoch sa nachádzajú tí najsilnejší bojovníci sveta. Stál sám, okolo neho nebol nikto okrem jedného muža, ktorý bol oblečený v čiernom plášti a veľká kapucňa mu zakrývala celú tvár. Aj napriek tomu, že chlapec nemohol vidieť do tváre toho obrovského muža, vedel, že jeho oči budú sýtej karmínovej farby. Bol upír, tak ako aj všetci v tejto miestnosti.

Mladík nesmelo zdvihol hlavu. Pred ním sa týčili tri stoličky, ktoré boli na vyvýšenom mieste. Storočné stoličky vykladané zlatom a vankúše z pravého červeného kašmíru by pôsobili honosne, aj keby boli z obyčajného dreva, pretože na nich sedeli traja najvplyvnejší muži na svete. Svete ľudí aj upírov. Každý z nich bol rovnako dôležitý, aj keď každý považoval za vodcu najstaršieho.

Práve na mladíka upieral svoje obrovské karmínové oči, v ktorých bola len nenávisť a opovrhnutie. Veľmi dobre vedel, čo tento chlapec spravil, no chcel hrať divadlo, tak ako zvyčajne.

Vedľa neho, po jeho pravici, sedel jeho mladší brat, Marcus. Bol to chlap, ktorý sa aj v tej najhoršej dobe dokázal tváriť znudene. Vyzeral, že ho už život nezaujíma a nie je nič nudnejšie, ako sedieť na tejto bezcennej stoličke vedľa svojich bratov a pozerať na nejakého stroskotanca, ktorý spravil chybu. Áno, to bol Marcus Volturi. Pre všetkých najobľúbenejší z troch bratov.

Najmladší brat sedel úplne na kraji. Vždy to považoval za urážku, no nikdy to nepovedal nahlas. Bol najmladší a často nevšímaný iba preto, lebo jeho najstarší brat nemá toľko hrdosti, aby od niekoho ako je on, prijal radu. Z troch bratov bol ten najdrzejší, najkrutejší a najneobľúbenejší. Svoju zlosť, ktorú mal voči bratom, si vybíjal na upíroch, ako je tento chlapec. Spravil chybu, veľmi hlúpu chybu. A teraz má problém, veľmi veľký problém. Caius Volturi sa pre seba usmial. Bude trpieť.

Chlapcovi to ticho začalo vadiť. Vedel, že rozmýšľajú. Inak by už prehovorili a toto mlčanie bolo horšie, ako keby na neho vrieskali. Pozeral sa striedavo na troch mužov, ktorí boli straší ako celé ľudstvo. Všetci traja boli odetí do rovnakých čiernych plášťov, a každý z nich mal na tvári inú masku. Jeden vyzeral, že každú chvíľu zaspí, druhý zase, že po ňom skočí a vlastnoručne mu odtrhne hlavu a tretí vyzeral šialene. Rozmýšľal, bol pokojný a zároveň zúrivý, a nenávistný. Bál sa ho. Pôsobil najmilšie a zároveň najnebezpečnejšie. Mladík nasucho preglgol.

„Dozvedeli sme sa, že si porušil pravidlá,“ prehovoril jeden z nich. Vyzeralo to, akoby sa dohodli, kedy majú rozprávať, aj keď žiadne znamenie, či kývnutie hlavy si nedali.

„Môj brat má pravdu. Urobil si veľmi zlú vec a tento čin sa musí potrestať,“ prehovoril Aro. Zatiaľ pokojne sedel, no chlapec vedel, že každú chvíľu vybuchne.

„Aké je tvoje meno?“ spýtal sa ho Marcus, no nevyzeral, že ho to zaujíma.

„Juseph, pane,“ prehovoril chlapec a zapozeral sa na svoje bosé nohy. Niekedy medzi premenou ich musel stratiť. A teraz už nebude mať šancu si kúpiť nové. Chcel si spomenúť na svoje topánky, no nejakým zvláštnym spôsobom nevedel.

„Odkiaľ si?“ spýtal sa ho znova Marcus. Ostatní dvaja sedeli a napäto počúvali.

„Rumusko,“ odpovedal Juseph. Aro sa usmial a zišiel zo stoličky. Podišiel k nemu a úsmev sa mu ešte rozšíril. Nepýtal sa na nijaké dovolenie a Jusepha chytil za ruku. Zatvoril oči a vyzeral, akoby bol na inom svete. Juseph na neho prekvapene hľadel a rozmýšľal, čo povie, no niekde stratil slová. Teraz si bol istý, že tento chlap je cvok. Dlho sa nič nedialo, iba ho Aro držal za ruku, keď sa ho zrazu prudko pustil.

„Kto to spravil?“ spýtal sa ho vydesene. Juseph na neho nechápavo pozeral.

„Kto zabil všetkých tých upírov? To ty?“ spýtal sa ho znova, tentoraz už poriadne nahnevane. Cítil, že jeho koniec sa blíži a keby mohol, plakal by.

„Ja... ja neviem. Môj stvoriteľ mi povedal, že v poslednom čase umieralo veľa upírov, preto ma stvoril,“ prehovoril Juseph a snažil sa, aby sa mu netriasol hlas. Veľmi sa mu to nedarilo.

„Tvoj stvoriteľ? Kto to je?“ spýtal sa ho Caius. Juseph na neho vystrašene pozrel, pretože toľko nenávisti ešte nikdy nezažil.

„E... Eugen,“ prehovoril Juseph. Trojica nijako nezareagovala, takže ho nepoznali.

„Spáliť!“ prikázal Aro a odstúpil od Jusepha. Podišiel k svojmu trónu a znova si naň sadol. S potešením začal sledovať tú scénu, ktorá sa pred ním začala konať.

Z tmy sa zatiaľ vynorili traja obrovskí upíri. Ten, čo stál za ním, ho teraz chytil za krk a odmietal pustiť. Ďalší dvaja ho chytili za ruky a čakali na pokyn štvrtého, ktorý zapálil oheň. Juseph kričal, prosil o milosť, no nikto ho nepočúval. Na pokyn upíra pri ohni, všetci traja odtrhli časť tela z chlapca. Ten s výkrikom spadol na zem.

Jeho telo už bolo dávno v ohni, keď sa traja bratia začali baviť o Eugenovi. Nevedeli, o koho ide, no museli ho kontaktovať. Vyrábal armádu. Načo? A prečo ju zabíjal?

„Nie. V jeho spomienkach bolo, akoby zomreli sami od seba,“ povedal Aro a zapozeral sa do ohňa. Teraz ľutoval, že ho dal zabiť tak skoro.

„Myslíš tým prirodzenú smrť? Ako u ľudí?“ spýtal sa ho Caius nechápavo. „Upíri predsa nezomierajú. Inak by sme už boli dávno pod zemou.“

„Samozrejme, že o tom viem braček,“ povedal ostro Aro a zapozeral sa na svojho brata. Mal chuť ho hodiť do toho ohňa. „No nedávalo by zmysel, keby si zabíjal vlastnú armádu.“

„Možno chcel iba novorodených,“ povedal nezaujalo Marcus. Aro si vydýchol. Áno, preto si zabíjal vlastnú armádu.

„Felix,“ oslovil upíra, ktorý stál za mladým chlapcom. „Vezmi niekoľkých bojovníkov a choďte nájsť toho Eugena. Potrebujeme sa s ním porozprávať,“ prikázal.

„Áno, pane,“ prikývol Felix a otočil sa na odchod. Keď zrazu jeho telo pohltil obrovský oheň. Zakričal od bolesti a zvalil sa na zem. Cítil sa, akoby znova prekonával premenu, len s tou zmenou, že tentoraz od neho odtrhávali kusy mäsa. Aro sa prekvapene postavil a pozoroval svojho najlepšieho sluhu, ako na zemi kričí od bolesti a zvíja sa v kŕčoch. Pohľadom zablúdil k malej upírke Jane, no tá prekvapene pozorovala Felixa rovnako ako aj on. O sekundu bolo už ticho. Začalo to rovnako rýchlo, ako aj skončilo.

„Felix?“ spýtal sa Aro. Nič. Ticho. Nikto ani len nedýchal. Aro prišiel k nemu, kľakol si na zem a pozrel sa na svojho sluhu. Vyzeral akoby spal.

„Felix?“ Potriasol s ním. Nič. Potriasol s ním silnejšie. Stále nič.

„Jane, môžeš?“ spýtal sa jej. Malá upírka sa usmiala a začala používať svoju schopnosť. No s Felixom to ani nepohlo. Aro sa vystrašene dotkol jeho ruky a čakal na príval myšlienok. No nič nevidel. Pustil ho, akoby mal nejakú chorobu a zúfalo pozrel na svojich dvoch bratov.

„Je mŕtvy,“ zašepkal.

Autor: Fantasy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nákaza - prológ: