Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 15. kapitola

18.07.2012 (14:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 3036×

15. kapitola

 
„Ja tomu nemôžem stále veriť, zobral to tak v pohode a berie ma úplne normálne. Takmer celú noc sme sa rozprávali, všetko som mu hovorila o upíroch a on bol len fascinovaný. Nemôže byť v šoku alebo niečo?“

Carlisle sa schuti rozosmial. „Jednoducho to prijal a hotovo. Nesnaž sa na to myslieť.“

S ťažkosťou som prikývla a radšej sa posadila oproti nemu. Bola som práve v nemocnici, Edward išiel ešte za Izzie. Carlisle chcel totižto vyskúšať, či by Edward nemohol chodiť pekne pomaličky s barlami. Silu v rukách má a tak by mohol skúšať malé kroky a udržať sa na nohách i bez našej pomoci. Ráno bol z toho celý nadšený, keď Carlisle volal ráno. Ešte včera večer sme spolu cvičili a skúšala som ho postaviť na nohy. Takto, keď vedel, že mám toľko sily, mohla som ho poriadne držať. A znovu vydržal pár sekúnd na nohách, ten pohľad v jeho očiach bol neskutočný. Toľko šťastia, radosti. Je to zázrak, ale takéto prípady sa už stali, kedy človek ochrnul z ničoho nič a zrazu sa mu zase všetko vracalo do počiatočného stavu a mohol chodiť... Síce bolo tých prípadov veľmi málo, ale nádej je tu vždy.
Konečne som začula, ako Edward zaklopal na dvere a vošiel do ordinácie.

„Ako je Izzie?“ spýtala som sa ho hneď.

„Už mi prikazovala, nech ťa počúvam a ďalších tristo vecí, takže je jej veľmi dobre,“ zasmial sa a podišiel k nám. „Tak poďme na to. Včera som sa udržal na nohách presne šestnásť sekúnd, s barlami by to malo ísť ľahšie.“

Carlisle sa pousmial jeho nadšeniu a zdvihol ho z vozíka. Zo stoličky som ich sledovala s nežným výrazom. Carlisle ho držal, ale Edward sa akosi nemohol postaviť. Zachmúril sa a Carlisle tiež. Zmätene som na nich pozerala, Edward sa snažila postaviť, ale nohy sa mu stále podlamovali. 

„Čo sa deje?“ šepol Carlisle a začal mu kontrolovať nohy a cvičiť s chodidlom. Skúšali to znovu a znovu, ale nič. Nešlo to. Edwardovi sa na tvári usadil zúfalý výraz, nepozrel mi ani raz do očí. 

„Nič to nie je, Edward. Stáva sa to, skúsime to zase zajtra, nie je problém,“ uisťoval ho, ale Edward mu neodpovedal. Očami sledoval všetko okolo, nakoniec to chcel vyskúšať ešte raz a znovu, ale zase nič. Carlisle mu pomohol na vozík a začal mu všetko vysvetľovať. Príliš som ho nepočúvala a pozerala len do jeho tváre. Sledoval stolík a prikyvoval. Prečo ho to zrazu tak zobralo? Vždy bol plný nádeje a úsmevov, i keď sa mu nedarilo.

„Možno by sme mohli vyskúšať ďalšiu operáciu, ale nie som si istý, či by sa niečo zmenilo. Alebo je tu ešte jedna možnosť.“ Vtedy sa pozrel Carlisle na mňa a ja som hneď vedela, čo tým myslí. Rýchlo som pokrútila hlavou, ale Edward si to všimol, keď sa otočil. 

„Aká možnosť?“ spýtal sa zmätene. Výhražne som pozrela na Carlislea, ale už pozeral na Edwarda. 

„Nie,“ vyslovila som nahlas. 

„Nie, Bella, chcem to počuť. Urobím všetko preto, aby som mohol chodiť,“ ozval sa Edward trochu naštvaným hlasom. 

„Premena.“ 

Bez ohľadu na ľudí som nahlas zavrčala. Edward sa na mňa trochu vystrašene pozrel. „Čo to do teba vošlo, Bella? Nechceš, aby som začal chodiť?!“ 

„Nie týmto spôsobom,“ povedal som pomedzi zuby. Otočil sa naspäť ku Carlisleovi.

„Ako to myslíš?“ 

S povzdychom som sa otočila, keď začal Carlisle rozprávať. „Náš jed má sčasti aj liečivé účinky. Rose, Emmett i Esme boli tak zachránené. Všetkých som ich premenil, keď boli na kraji smrti. Ak by sme ťa premenili, celé tvoje telo by sa uzdravilo a dalo do poriadku.“ 

„A stal by sa z teba otrok krvi, počas prvého roka by si mohol zabiť dokonca človeka, lebo novorodení upíri sa nevedia ovládať. Vieš si predstaviť, že by si sa nemohol stretávať s Izzie? Teda aspoň prvé roky a potom by si ju videl aj tak len na chvíľu. Nemôžeme ostávať na jednom mieste viac ako päť rokov, lebo by si ľudia všimli, že sa nemeníme.“
Edward na mňa prekvapene pozeral, zúrila som, ale mala som na to právo. 

„Neprekáža mi to, chcem len teba a to je najdôležitejšie,“ šepol úprimne a otočil sa na Carlislea. „Popremýšľam o tom a dám ti vedieť.“ 

Carlisle s úsmevom prikývol a postavil sa. „Dobre, ešte sa porozprávame a so všetkým ťa oboznámim.“ Ešte prehodili pár slov, keď vyšiel už Edward von, otočila som sa ku Carlisleovi.

„Ďakujem veľmi pekne!“

„Neskôr by sa to aj tak dozvedel nejako, Bella. A je lepšie, že má nádej, keby sa ostatné možnosti nepodarili.“ 

Bezoslova som sa otočila a bez pozdravu za sebou treskla dverami. Chytila som vozík a tlačila ho preč. Celú cestu domov som ani raz neprehovorila, musela som premýšľať a bola som mu vďačná, že sa mi nesnaží nič povedať na tú tému. Domov sme prišli približne na obed. Cítila som sa tak unavene, posadila som sa v obývačke na sedačku zatiaľ, čo si Edward ešte odskočil do svojej izby.

Keď sa za mnou vrátil a podišiel s vozíkom ku mne, nevedela som, čo mu povedať. 

„Hneváš sa na mňa?“

Pousmiala som sa a pozrela naňho. „Nie, zlato, na teba sa nedá hnevať. Som naštvaná len na seba.“ 

Zamračil sa a starostlivo mi chytil ruku do dlaní. „Prečo na seba?“ 

„Lebo si sa kvôli mne dostal do tejto situácie,“ šepla som zúfalo  a sklonila hlavu. 

„Bella, nerozprávaj  hlúposti. Práveže kvôli tebe mám stopercentnú nádej, že budem chodiť. Už mi jedno, či sa podarí operácia a všetko ostatné.“ Zdvihol mi hlavu a so slzami v očiach sa pozrel do tých mojich. „Dostal som teraz príležitosť na lepší život. Môžem byť nesmrteľný, budem chodiť, behať, mať toľko sily, budem ťa môcť ochraňovať a budem len s tebou. Stojí mi to za všetko, čo si hovorila, že je spojené s premenou a ostatným. Takto by som len behal do päťdesiatky po lekároch a aj tak by mi nepomohli, lebo si moje telo robí, čo len chce.“ 

Pousmiala som sa a pohladila ho po líci. „Ja viem, zlatko. Ja ti rozumiem, ale je to tak zložité. Je toho na mňa priveľa naraz.“ 

„Ja viem, ja viem... Pozri, popremýšľaj nad tým, ale chcem, aby si vedela, že som rozhodnutý a nič ma nezastaví. Nehovorím, že poď ma hneď teraz premeniť, ale počkáme, než bude Izzie zdravá, dobre?“

S povzdychom som prikývla a oprela si svoje čelo o to jeho. „Vieš, nechcem to ani hovoriť, ale ak by si sa stal nesmrteľným, stala by som sa najšťastnejším upírom na svete. Som až príliš sebecká a chcem ťa mať u seba navždy, ale musíš mi dať čas na premýšľanie, dobre?“ 

„Dobre, miláčik. A ďakujem, že si mi to povedala.“ Chytil ma za bradu a nežne ma pobozkal na pery...
  

Alice:

„Alice, ako to vyzerá s jeho budúcnosťou? Povedal som mu dnes o tom, že by ho mohla uzdraviť premena. Bella bola rozzúrená a očividne len tak ľahko nedovolí urobiť niečo také Edwardovi...“

Povzbudivo som sa pozrela na svojho drahého ocka. „Nemusíš sa báť, Carlisle. O pár týždňov máme nového človeka.“

Prekvapene na mňa pozrel presne, ako som čakala. „O pár týždňov?“

„Carlisle, tí dvaja majú nádhernú budúcnosť už pred očami, len o tom nevedia. Síce ich toho čaká ešte dosť, ale zvládnu to...“

Ospravedlňujem sa za čakanie, ale mám toho veľa a nemám čas na písanie. Táto kapitola bola písaná asi na dvadsaťkrát, takže tak aj vyzerá... 

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 15. kapitola: