Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 3. kapitola

15.01.2012 (18:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 65× • zobrazeno 9789×

Alice:

Bella sa držala späť. Pôsobila dosť neisto. Ostražito sledovala každý môj pohyb.

„Odkiaľ si?“ opýtala som sa uvoľneným tónom.

„Phoenix,“ šepla.

„V Taliansku si už dlho?“ Snažila som sa nadviazať rozhovor, no zatiaľ to pôsobilo, ako výsluch.

„Mesiac.“ Nervózne si rukami objímala hrudník. Zima by jej nemala byť, tak sa možno len cíti nepríjemne.

„Mesiac? To si bola celý ten čas vo Volterre?“ opýtala som sa trocha prekvapene.

„Áno,“ šepla a jej tvár sa bolestne skrivila.

„Viem, že to pre teba nie je jednoduché. Žiješ si svoj život a zrazu ti do neho vpadnú upíri,“ povedala som, aby som prelomila tie ľady. Prekvapene sa na mňa pozrela a sklopila pohľad.

„Nie je to jednoduché.“ Jej hlas bol zvláštne prázdny. Musel to byť pre ňu šok.

„A ako sa to vlastne stalo?“ Videla som na nej, že to nie je jednoduché, ale chcela som to vedieť. Aro nie je najcitlivejší typ. Bella sa na mňa zadívala a silno prižmúrila oči. Keď ich otvorila, začali z nich tiecť slzy. Prišlo mi jej ľúto. Nahla som sa a pohladila ju po ramene. Prekvapene vyvalila tie svoje hnedé okále. Očividne bola zo strany upírov zvyknutá na tvrdšie zaobchádzanie, o čom svedčilo aj množstvo hojacich sa modrín a množstvo úplne čerstvých na jej zápästiach.

„Bella, nikto z mojej rodiny ti neublíži. Určite si si všimla, že je istý rozdiel medzi upírmi, s ktorými si sa stretla, a nami,“ povedala som pokojne. Vtedy sa k nám znova pridal Edward, lebo nás už od auta delilo pár metrov. Bella sa pozrela na mňa a potom kútikom oka na Edwarda.

„Máte zlaté oči.“ Jej hlas sa stále zvláštne chvel.

„Presne. Moja rodina, a samozrejme aj ja, sa neživíme ľudskou krvou. Sme vegetariáni, ako sa sami nazývame. Ľuďom neubližujeme, lebo nechceme a náš otec, Carlisle, je dokonca lekár.“ Povedala som to s toľkou hrdosťou, akoby som hovorila, že je astronaut, ale u nášho druhu to bolo tak zvláštne, ako keby som povedala, že nejaký človek vie lietať len za pomoci svojich rúk.

„Čo teda jete?“ opýtala sa. Edward sa na ňu uprene pozrel a ona pred jeho pohľadom chvejúc sa uhla.

„Zvieratá,“ povedal môj brat a otvoril auto. Naložil kufor a otvoril Belle dvere. Tá najprv zaváhala, no sadla si.

„Letí to o dve hodiny, čiže to stihneme len tak-tak.“ Edward sa kyslo zaškeril.

„Budeme ešte hodinu čakať.“ Zaklopkala som si po spánku. Bella sa na nás uprene dívala a zápasila pri tom s pásom na zadnom sedadle. Edward sa prudko pohol. Bella sa natisla do čalúnenia a zadržala dych. Môj brat ju obratne zapol a zabuchol dvere. Jej srdce začalo šialene šprintovať. Pohľadom som ju skontrolovala a potom som Edwarda silno udrela do hrude.

„Zas si ju vystrašil. Musíš robiť prirodzené ľudské pohyby a pokús sa jej nedotýkať.“ Dávala som mu inštrukcie, no Edward sa uškŕňal.

„Nemám sa jej dotknúť? Ako s ňou mám potom podľa teba mať dieťa? Nechceš mi to objasniť?“ Ten hlupák si zo mňa robil v tejto situácii ešte srandu.

„Tebe to príde vtipné? Dobre, že si z toho nerobíš ťažkú hlavu,“ prskla som. Edward nastúpil za volant a ja vedľa. Prudko vyrazil. Z pod kolies prskli kamienky a už sme uháňali úzkymi uličkami. Keď sme konečne zabočili na diaľnicu, šli sme, koľko to dalo. Edwad má rád rýchlosť, nakoniec, ako všetci upíri.

„Spomaľ!“ ozval sa rázny rozkaz zo zadného sedadla a Edward okamžite stiahol nohu z plynu. Pozrela som sa na nášho človeka a ona naberala odtiene zelenej. Buchla som Edwarda do ramena.

„Ešte pomalšie,“ zasyčala som. Edward to stiahol na niečo okolo stovky a v spätnom zrkadle kontroloval Bellu. Menila farbu ako chameleón. Zhlboka dýchala.

„Dúfam, že ti nie je zle?“ opýtal sa Edward presne vo chvíli, keď si Bella pritlačila ruky na ústa. Skočil na brzdu a vyletel z auta rýchlosťou blesku. Ten blázon nebral ohľad na to, že to mohol niekto vidieť.

Autá, čo nás míňali, trúbili a ukazovali môjmu bratovi nie veľmi slušné gestá. Bellu doslova vyrval z auta a než som sa stihla spamätať, stáli pri priekope na okraji vozovky a Bella dosť nevábne zvracala. Edward ju podopieral a držal jej vlasy na zátylku. Prekvapene som na nich dvoch hľadela. Edward vyzeral tak starostlivo. Vtedy sa to stalo. Doslova mi do hlavy vplávala vízia. Bolo to zvláštne. Edward sa díval do veľkých čokoládových očí toho človeka a prisahala by som, že v jeho pohľade bolo niečo zvláštne. Pretekali citom. Ona klopila zrak, no on ju chytil pevne do náručia a pritisol sa jej na pery. Zalapala som po dychu.

Edward sa na mňa prudko otočil. Zodvihol obočie a pozrel na Bellu, ktorá si práve otrela ústa od zvratkov. Znechutene pretočil oči a otriasol sa.

„Ani za nič. Asi sa ti pokazila hlavička, sestrička,“ šepol. Uistil sa, že sa Bella udrží na nohách a otvoril kufor auta. Vybral lekárničku a z nej zopár papierových obrúskov. Podal ich Belle a ona ich roztrasenou rukou vzala.

Pokračovali sme v ceste a bol to ten najpomalší presun v mojom živote. Šli sme maximálne okolo stovky a ja som pre istotu sedela pri Isabelle. Každých pár minút som sa ubezpečovala, že je v poriadku.

Keď sme dorazili na letisko, nemali sme veľa času, no Bella nevoňala najvábnejšie a tak som jej navrhla, že sa pôjdeme upraviť na toalety. Z kufra si vytiahla niečo podobné kabelke a nejaký sveter. Väčšiu handru som ešte nevidela. Prešli sme pasovou kontrolou bez najmenších ťažkostí, aj keď som musela colníkovi vysvetľovať, že mojej kamarátke sa urobilo nevoľno po bláznivej jazde šialeného taxikára.

V bezcolnej zóne sme šli na toaletu okolo množstva značkových obchodov. Vtiahla som ju do prvého, čo za niečo stál. Postavila som ju k pokladni.

„Tu stoj, jasné?“ šepla som a už som si na ruku hádzala nejaké veci zo stojanov. Behom dvoch minút to bolo aj zaplatené.

„To bolo rýchle,“ povedala Isabella obdivne.

Na toalete si z tej kabelky vytiahla kefku a pastu. Vyčistila si zuby a umyla sa. Položila som kôpku šiat k nej.

„Prezleč sa,“ prikázala som jej. Neprotestovala. Stiahla zo seba ten neforemný sveter páchnuci zvratkami a dlhé tričko. Až vtedy som sa zhrozila. Jej telo bolo pokryté modrinami. Boli to doslova odtlačky rúk. Najhoršie to bolo na jej ramenách a pažiach. Neuvedomujeme si svoju silu a za posledný mesiac ju určite všetci len vláčili zo strany na stranu.

V zrkadle som si prezrela aj jej chrbát. Nevyzeral lepšie. Všimla si, na čo sa dívam a začervenala sa. Podala som jej rýchlo tmavomodrú tuniku prestrihnutú pod prsiami. Navliekla sa do nej a stiahla si rifle. Natiahla na seba úzke nohavice, čo som vybrala a pozrela sa na seba do zrkadla. Hneď vyzerala lepšie. Zvýraznilo to jej štíhlu postavu a pekne tvarované prsia.

Nehanebne som siahla do tej jej taštičky a vybrala som kefu na vlasy. Bella sa zostala prekvapene opierať rukami o umývadlo a ja som jej rýchlymi pohybmi prečesala vlasy. Vytiahla som sponku zo svojich vlasov a vypla jej ofinu. Dala som jej ešte minútku osamote. Edward nás už čakal pred toaletami a opieral sa znudene o stenu.

„Nezabudla si niečo?“ opýtal sa a ja som sa pohoršene ohrnula peru.

„Potrebuje minútku. Je to milé dievča,“ šepla som. Môj brat urobil smiešnu grimasu.

„Milé dievča s riadnou smolou. Myslím, že by pre ňu bolo lepšie, ak by ju Aro rovno zabil. Celé je to absurdné a nemám ani najmenšiu chuť s tým dievčaťom čokoľvek mať. Nemyslím si, že je to vôbec možné. Vezmeme ju do štátov a potom sa uvidí, čo s ňou. Niečo vymyslíme.“ Vzdychol si, keď sa dvere na toalete otvorili a Bella rozpačito vyšla von.

Edward si ju premeral oh hlavy k pätám. Vyzeral prekvapene a ja sa mu nedivím. Mám pocit, že sa jej môj brat doposiaľ poriadne neprizrel. To, čo som jej vybrala, jej naozaj pristalo. Nevyzerala ako modelka z módnych časopisov, lebo bola krajšia. Bola prirodzená, nenútená. Nepotrebovala hrubú vrstvu make-upu, aby za niečo stála. Nič umelé a nútené. Jemné črty tváre a plné pery. Mala naozaj nádherné, čokoládové oči a najdlhšie riasy, čo som doposiaľ nevidela a ja som toho videla dosť. Postavu mala v podstate ideálnu. Bola len o niečo vyššia odo mňa. Ako upírka by bola prekrásna. Rose by mala vážnu konkurenciu. K tomu všetkému pôsobila nesmierne skromne a nevinne.

Bella:

Videla som upíra držať pod krkom človeka. Držal ho nad zemou a keď ho pustil, bolo po ňom. Ich sila bola ohromujúca. Boli krutí a neľudskí. Okamžite som pochopila, že toto je nočná mora, z ktorej sa nezobudím. Nerozumela som tomu upírovi, čo ma uniesol. Niečo mi hovoril, no ja som nedokázala spustiť oči z mŕtveho tela na zemi. Schmatol ma a prehodil na svoj široký chrbát. Než som sa stihla spamätať, boli sme vo výške a ohromnou rýchlosťou ma vliekol kto vie kam. Nezmohla som sa ani na krik.

Zamdlela som a keď som sa prebrala, ležala som na stole v nejakej motelovej izbe. Od toho dňa sa toho toľko zmenilo. Môj život sa skončil v ten deň, keď som musela rodičom zavolať, že odchádzam a nikdy sa nevrátim. Bolo to pre ich dobro. Zabili by ich. Otec mi plakal do telefónu a kričal po mne, že ma miluje a že mi s matkou nikdy neublížili, aby som sa k nim vrátila. Ja som mu na to povedala, že ma dusia a že ma už nikdy nezatvoria v tej diere. Povedala som mu, že chcem žiť a zložila som. Tak to chceli oni. Najprv som ich nedokázala ani pomenovať. Netušila som, čo sú zač. Robila som, čo odo mňa chceli.

Taliansko som vlastne vôbec nevidela. Doslova ma hodili v päťdňovom oblečení k nohám nejakých mužov. Sedeli na trónoch z masívneho dreva. Niekoľko dní som nespala, a tak ich slová doslova plávali okolo mňa a pripadalo mi to tak, že sa ma to ani netýka a pritom som bola stredobodom pozornosti celej sály.

Ten v strede pochopil, že nie som schopná myslieť a tak ma zavreli do miestnosti s obrovskou posteľou a ja som sa konečne vyspala. Bolo to ponuré miesto. Taliansko je predsa slnečná krajina, ale tu som nezahliadla ani lúč. Potom to prišlo. Trpké precitnutie. Hodiny a hodiny vysvetľovania a zasväcovania do šialenstiev, o ktorých sa mi nikdy ani nesnívalo. Ja som sa pýtať nemohla. Až neskôr. Potom som oľutovala, že som nejakú otázku položila.

Aro Volturi mi vysvetlil moju úlohu v tomto divadle a až teraz ma pohltila hrôza. Keď som v jeho sprievode prechádzala chodbami tej temnej kobky, tí upíri sa očividne premáhali, aby mi nešli po krku. Videla som ich šarvátky, bitky a odtrhnuté končatiny. Aro sa nad tým ani nepozastavoval. Všade s nami chodila tá Jane. Mali pred ňou značný rešpekt, vďaka čomu som pochopila, že nejde o veľkosť a pohlavie upíra, ale o jeho dar. Ten najmocnejší z nich môže mať vzhľad detskej bábiky. Jane bola krehkou bábikou, pred ktorou vyschlo v ústach aj mocnému Arovi. Ona mu však bola nepredstaviteľne oddaná. To bola ďalšia vec, ktorej som nerozumela. Ich hierarchii.

Neustále ma niekam strkali, niekam vliekli. Aro so mnou zaobchádzal ako s hračkou. Jeho gardisti si na mne skúšali svoje dary a ja som mu tlmočila svoje pocity. Ak som to správne chápala, bola som voči ním imúnna a to bol aj dôvod, prečo som bola tu. Ani jeden dar ma však nedokázal ovládnuť. Preto som mala cenu a to tú najvyššiu.

Keď som už na to podľa Arových slov bola pripravená, zoznámila som sa s poloupírmi. Bola to Nemerce, Berlea a Perhotas. Tie mená poznal vraj každý upír sveta a Aro tvrdil, že rovnako si budú pamätať to moje. Pripadalo mi to choré. Nekonečná nočná mora, z ktorej nebolo úniku. Počas dlhých nocí som rozmýšľala, že sa pokúsim zabiť, ale dá sa to, keď vás neustále strážia? Potom by ma strážili ešte viac. Telo som mala posiate modrinami z toho neustáleho postrkovania. Jedlo mi nosila Jane a všetko mi pripadalo také beznádejné a prázdne.

Jane mi jedného dňa oznámila, že si po mňa prišiel ten upír, pre ktorého som bola určená. Z predstavy, že by som sa mala milovať s jedným z tých monštier, čo vraždia ľudí, mi bolo zle. Vlastne aké milovanie. Najskôr by ma roztrhal na kúsky. Chvela som sa strachom.

Edward Cullen bol zvláštny a iný než ostatní. Krásny, kamenný, bezcitný kus skaly, ale predsa iný. Aro k nemu prechovával zvláštny druh úcty. Dovolil sa mu s ním rozprávať tým tónom, čo nezniesol u nikoho iného.

Jeho sestra Alice však bola znova niečo diametrálne odlišné. Bola ako svieži letný dážď. Skôr smršť letného dažďa s krúpami, ale celkom sa mi páčila. Spočiatku som sa jej bála, ako všetkých, ale niečo z nej vyžarovalo. Bolo to to najmilšie stvorenie, čo som za posledné dni stretla. Nepozerala na mňa ako na menejcennú bytosť a hlavne sa na mňa nedívala ako na večeru.

Nemohla som uveriť tomu, že sme opustili tie chladné múry paláca. Myslela som, že tam umriem. Keď sme prešli bránou, podskočilo mi srdce. Dýchla na mňa sloboda, ale bolo to len chvíľkové poblúznenie zmyslov, lebo ma strážili dva páry ostražitých zlatistých očí.

V lietadle som takmer okamžite zaspala. Prvou triedou som nikdy neletela a len čo som sa zložila do mäkkých kožených sedadiel, spala som ako zabitá. Netuším, ako dlho som spala, ale keď som otvorila oči, bolo prítmie a svietilo len jemne osvetlenie nad mojou hlavou. Bola som prikrytá ťažkou dekou. Zodvihla som hlavu a trocha prekvapene zaklipkala očami. Keď som zaspávala, bola pri mne tá Alice a teraz je tu on. Inštinktívne som sa odtiahla, koľko mi to toto veľké a pohodlné sedadlo dovoľovalo. On sa na mňa ani nepozrel. Uprene sledoval svoju sestru, ktorá sedela cez uličku. Pokúšala som sa vymotať z prikrývky a nahmatať páčku na narovnanie sedadla. Cítila som sa ako slon v porceláne.

Zrazu sa mojej ruky dotklo niečo ľadové a ja som strelila pohľadom do tváre jedného totálne znechuteného upíra. Ruku som odtiahla a on posunul páčku. Sedadlo sa vzpriamilo. Stiahol zo mňa deku a v sekunde bola úhľadne zložená a na svojom mieste pod sedadlom. Ten upír si povzdychol a zakýval hlavou, potom sa zas otočil na svoju sestru a pokračoval v nepočuteľnom dialógu.

Ten povzdych hovoril sám za seba. Otravovala som ho. Vlastne sa mu ani nedivím. Podľa jeho reakcie v sále mnou nebol nadšený. Upírky sú dokonalé ženy a jemu vyberú také nič ako som ja a k tomu ma môže zle odhadnutou silou v rukách rozdrviť ako chrústa.

Bolo mi jasné, že som prespala večeru a to mi bolo ľúto asi najviac. Bola som neskutočne hladná a smädná. Žalúdok sa mi doslova zvieral v bolestivom kŕči. Mala by som toto vedľa mňa požiadať, aby zavolal letušku, alebo by som si mohla letušku zavolať sama. Už som sa chcela ozvať, no strach mi zovrel hrdlo. Príšerne som sa bála ozvať.

Tu by mi predsa neublížil. Je tu toľko ľudí, ale čo ak predsa. Zabije potom všetkých, aby nemal svedkov a ja ich budem mať na svedomí. Zhlboka som sa nadýchla. Už som sa chcela ozvať, no v bruchu mi zaškvŕkalo tak hlasno, že to musel počuť aj pilot v kokpite. Upír sa na mňa otočil a Alice sa naklonila, aby na mňa videla. Hlasno sa zasmiala.

„Prepáčte,“ šepla som so skloneným pohľadom, lebo do očí by som sa mu aj tak nezvládla pozrieť.

„Kedy si naposledy jedla,“ zasmiala sa Alice. Edward sa prudko postavil a ja som podskočila. Alice sa obratne presunula ku mne a usmiala sa.

„Vyspala si sa?“ pípla a ja som prikývla. „O hodinu budeme pristávať. Bude sa ti u nás páčiť. Uvidíš,“ povedala milo. Pokúsila som sa o úsmev. „Ty toho veľa nenahovoríš, však?“ opýtala sa.

„Bojí sa,“ prskol jej brat a ja som si ani nevšimla, kedy sa vrátil. Sadol si na miesto, kde pred tým sedela Alice. Behom chvíle prišla letuška a doniesla mi porcelánový tanier s kuraťom, zemiakmi a zeleninou. Tak v prvej triede je dokonca porcelán? Sklopila som si priestranný stolík.

„Čo vám ponúknem na pitie?“ opýtala sa večne usmiata letuška.

„Len vodu," šepla som.

„A vám?“ Pozrela na Alice a potom hodila hollywoodsky úsmev na Edwarda. Ten sa zvláštne uškrnul a tá žena sa zaknísala na opätkoch. Ešte tu odpadne, napadlo mi. Ten úsmev bol však jednoducho odzbrojujúci. Sama som zostala nemo civieť.

„Jedz, lebo ti to vychladne,“ šepla Alice a ja som si okamžite začala strkať vidličku do úst. Tanier som vybielila behom pár sekúnd.

„Ty si teda bola riadne hladná,“ povedala obdivne. Prišla letuška a tanier okamžite vzala. Ponúkla mi ešte koláč. Hanblivo som prikývla.

„Aj ja som hladná,“ šepla Alice akoby nič a ja som sa napäla. Tá poznámka by znela od človeka normálne, ale takto mi to stiahlo hrdlo.

„Alice,“ napomenul ju Edward dosť rázne.

„Žartujem. Bella to pochopila, však?“ Pozrela na mňa, no vo mne by si sa krvi nedorezal. „Asi nepochopila. Už som ti hovorila, že sme vegetariáni. Jasné?“ Radšej som rýchlo prikývla. Nechcem rozčúliť upírku. Jej však prikývnutie nestačilo, poklepkávala si prstami a uprene na mňa hľadela.

„Iste. Ja viem,“ šepla som.

„Fajn. Keď prídeme domov, tak ťa vezmem na poriadne nákupy. Potrebuješ kopec vecí a musíme nakúpiť aj jedlo. Esme už síce určite nakúpila zásoby na dva roky. Ona hrozne rada varí, vieš? Nemá ale pre koho. Vidieť tak, ako reagovali, keď im zavolal Aro. To musela byť sila.“ Začala sa smiať a čo ma prekvapilo, tak aj ten večne zamračený upír sa zachichúňal.

„Predstav si Carlisleovu tvár. To muselo byť, čo?“ povedal Edward a Alice vybuchla do ešte väčšieho smiechu. Celkom som tomu nerozumela a tak som len nechápavo pozerala na jedného a potom na druhého.

„Carlisle je ten doktor?“ opýtala som sa a sama som bola prekvapená, že som našla odvahu.

„Carlisle je náš otec, Bella. A áno, je aj lekár,“ povedal Edward a to bolo prvýkrát, čo ma oslovil.

Zasvietil nápis, aby sme sa pripútali. Urobila to Alice a usmiala sa. Lietadlo zakrúžilo nad letiskom. Alice sa neprítomne zahľadela pred seba a potom pozrela na Edwarda. Ten pretočil oči a nahnevane sa udrel do stehna. Nahla som sa k Alice.

„Stalo sa niečo?“ šepla som. Chcela som vedieť, či nám niečo nehrozí a či sa nemám pripraviť napríklad na pád lietadla. Alice sa však zaškerila.

„Všetci nás prídu čakať na letisko. Nevedia sa dočkať a sú na teba neskutočne zvedaví,“ povedala so smiechom a pozrela na Edwarda, ktorý doslova vrčal.

„Na mňa?“ Takmer som omdlela. Alice mi však zovrela ruku do svojej dlane a usmiala sa tak široko, že som si mohla prezrieť jej ostré zuby.

„Budeš sa im páčiť.“

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 3. kapitola: