Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 2. kapitola

10.01.2012 (21:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 68× • zobrazeno 10580×

Edward:

„Čo vlastne o nás vie a čo konkrétne očakávaš ty odo mňa?“ vyrukoval som na Ara bez okolkov.

„Bella je informovaná. Netvrdím, že vie úplne všetko, ale to jej už vysvetlíš ty. Trvalo dosť dlho, kým sme ju našli a presvedčili, aby prijala našu ponuku.“ Aro sa diabolsky zaškeril. Nepotreboval som poznať Arovu verziu toho, ako ju k tomu donútili. Na to som nemal žalúdok.

„Dobre. Ako si to predstavuješ? Mám s ňou ísť niekde na izbu a... Myslím, že to nepôjde. Nechcem jej ublížiť a poviem ti pravdu, nikdy som ani nepomyslel na možnosť obzrieť sa po človeku. Príde mi to trochu...“ Vždy mám toľko slov a odrazu je moja slovná zásoba neskutočne chabá. Aro sa na mne dnes len dobre bavil.

„Edward, je mi jasné, že potrebujete čas. Ak chcem, aby to prežila a aby prežila nasledujúce tehotenstvo a nebudem skromný, chcel by som, aby prežila aj pôrod. Ak nie ako človek, tak ako upír. Carlislea budem informovať. Nemám nič proti tomu, aby si ju odviedol k vám. Bude mať starostlivosť a ak budeš úspešný, tak aj lekársku starostlivosť.“ Pripadalo mi to akoby sme plánovali štart rakety. Bolo to celé absurdné, ale hral som Arovu hru. Jemu sa neoplatilo protirečiť.

„Kde mám istotu, že nebude robiť problémy a napríklad na letisku nezačne vyvádzať. Čo ak mi ujde alebo...“

„Edward, Bella nikam nepôjde a nebude robiť problémy. Ona je dosť rodinne založený človek. Miluje svojho otca a svoju matku a nebola by rada, ak by mali, napríklad, nejakú nepeknú nehodu.“ Aro sa zaškeril a ja som sa dozvedel odpoveď na to, prečo je taká pokorná.

„Tak si ju vezmem do Forks?“ opýtal som sa trocha prekvapene.

„Presne tak. Jane ju už pripravuje na cestu a dovolil som si vám zabezpečiť letenky. Všetko tvojej rodine vysvetlím.“ Na chvíľu sa odmlčal a pozrel z okna. Bol tam dosť hurhaj. Ja som vedel, že jeho zdrojom je moja malá sestra. Myslím, že sa práve dozvedela detaily nášho návratu. Započúval som sa do myslí naokolo a bolo to tak. Aro sa ku mne zas otočil. „Požiadal si ma o čas. Koľko času máš na mysli?“ opýtal sa akoby nič.

„Aro, som dosť staromódny a ty odo mňa chceš, aby som splodil dieťa s tou ženou. Ak sa to podarí, budem mať na dieťa právo, však?“ Pozeral som sa Arovi do tváre a snažil sa zistiť odpoveď rýchlejšie z jeho hlavy. Dlho však nad odpoveďou neváhal.

„Samozrejme ho vychováš,“ šepol a pobavene sa usmial.

„A ona?“ Celé to bolo ako šialený sen, akurát, že ja nespím nikdy.

„To budeme riešiť neskôr. Môj návrh je, aby si si ju vzal. Aspoň papierovo to tak urobíme. Oficiálne bude tvoja manželka a či budeš chcieť aj obrat je na tebe. Nechcem ti nič prikazovať.“ To bola nesmierne ironická veta. Na príkaz Volterry som tu a na príkaz Volterry mám na objednávku splodiť dieťa. Choré, zvrátené, nelogické.

Dlho sme ešte diskutovali a ja som sa snažil všemožne vyhnúť akémukoľvek ďalšiemu fyzickému kontaktu s Arom. Nechcel som mu ukázať nič z toho, čo sa dialo v mojej hlave. Po asi troch hodinách sa objavila Jane.

„Isabella je pripravená na cestu,“ šepla Arovi takmer do ucha.

„Tak, tvoja nastávajúca ťa čaká na recepcii s tvojou sestrou. Šťastný let, Edward, a daj mi na ňu pozor. Je to poklad. Dávam ti rok na to, aby si si ju vzal a splodil dieťa. Vyhovuje?“ Aro urobil nonšalantné gesto s roztiahnutými rukami.

„Daj mi dva roky,“ šepol som.

„Edward, nerád čakám. Normálne dva roky nič neznamenajú, ale toto je iný prípad.“ Zvrásnil čelo. „Rok, alebo to mám ešte skrátiť? Posledná ponuka.“ Natiahol ku mne ruku, no ja som sa uklonil a prešiel popri ňom.

„Čo ak sa to nepodarí?“ opýtal som sa ponad rameno.

„Vezmem si Bellu sem a sám ju zmením. Nemá myseľ, fascinujúce, čo povieš?“ Hrdelne sa zasmial a mávol na Jane, aby ma odprevadila. Kráčali sme po chodbe.

„Fakt som nečakala, že na to tak ľahko pristúpiš. Ara neoklameš. Budeme vás sledovať,“ šepla a zostala stáť. Ja som došiel na koniec chodby sám a otvoril dvere k recepcii. Recepčná sa opierala o pult a živo diskutovala s Alice. Alice bola zvyknutá baviť sa s ľuďmi. Nemala s tým problém.

To dievča sedelo na lavičke a s pootvorenými ústami sledovala tie dve. Očividne nevidela upíra takto sa baviť s človekom. Mala na sebe obyčajné rifle a tmavý svetrík. Vlasy mala vypnuté dohora, čo zvýraznilo jej dlhý krk. Na nohách mala obyčajné tenisky a pri jej nohách bol malý kufor. Pozrel som na Alice, ktorá rýchlo priskočila a v mysli spustila šialenú spŕšku otázok. Odpovedal som jej len jemným šomraním. Ľudia nemali šancu rozumieť nám. Vysvetlil som Alice to, čo som vedel ja.

„A čo urobíš?“ opýtala sa zrazu normálne. Pozrel som na tú malú a prešiel k nej. Mykla sebou a zostala nemo pozerať na špičky svojich topánok.

„Ideme,“ povedal som rázne a ona sa na môj povel postavila a vzala svoj kufor. Človek nečlovek, na toto som nebol zvyknutý. Chcel som jej ho vziať. Natiahol som sa po rúčke. To dievča zbledlo. Razom pustila kufor a ja som ho pohotovo chytil. Ustúpila krok dozadu.

„Chcem ti len vziať kufor,“ povedal som zmierlivo. Nesmie sa ma báť, lebo ak takto bude reagovať aj na letisku, tak vzbudíme pozornosť. Vyplašene mi pozrela do očí a potom pohľad sklopila.

„Nestresuj ju!“ prskla Alice a usmiala sa na Bellu. „Edward, choď napred,“ povedala moja sestra nahlas, ale v mysli mi povedala, aby som ju nechal s Bellou samú. Chcela sa k nej trocha viac priblížiť, aby jej dievča verilo. Šiel som teda k autu.

Alice:

Bolo to šialené, choré, zvrátené, šokujúce a povedala by som, že na infarkt. Najprv som si myslela, že je to zlý žart, ale behom chvíle som zistila, že nejde o žart, ale že sa Aro pomiatol. Čakala som na chodbe už dve hodiny a dokonca som sa pustila do rozhovoru aj s tou recepčnou.

Už som začínala byť dosť nervózna, keď na recepciu vplávala Jane.

„Ahoj, Jane,“ šepla som a ona sa pobavene zaškerila. Spoza jej chrbta sa vynorila malá hnedovláska. Obyčajné dievča v nemožných handrách. Neisto som sa pozrela na Jane.

„Toto je Bella,“ ukázala na dievča. Ostýchavo a aj dosť vyplašene zodvihla pohľad a potom sa zas pozrela do zeme.

„Takže je to pravda?“ vypískla som. Jane sa len pobavene presunula bližšie ku mne.

„Pôjde s vami domov. Aro dal Edwardovi inštrukcie. Mal dosť času, aby sa oženil. Upírky sa minuli, zostalo už len toto.“ Jane ukázala na dievča, ktoré si sadalo na lavičku. Trpko sa na nás pozrela.

„To je predsa somarina. Neverím, že s týmto Edward súhlasil,“ vyštekla som. Začala som byť už pekne nahnevaná. Čo to má celé znamenať! Predsa nemôžu čakať, že sa na povel Edward všetkého vzdá a pripúta sa k človeku. Nemám nič proti ľuďom, ale to, čo chcú od Edwarda a od mojej rodiny, je neprípustné.

„Súhlasil.“ Tá potvora nahodila anjelsky výraz. „Tvoj brat má asi nejakú skrytú úchylku. Vôbec sa nebránil. Súhlasil vlastne okamžite. Asi má rád ľudí. Netvrdím, že ja ich rada nemám, ale ja ich mám rada inak.“ Pozrela na dievča a sucho prehltla. „Ak nič iné, tak možno zmení stravovacie návyky,“ prehlásila a mňa tým dosť pobúrila. Sme vegetariáni z presvedčenia. Nechceme nikomu ubližovať, ale Jane by som teda rada ublížila.

„Niečo také môže vymyslieť len chorá myseľ,“ povedala som nahnevane. Jane doslova vypenila. V hlave sa mi zrazu rozliala tupá bolesť a vykríkla som. V tú chvíľu už stál pri Jane Alec a hrubo ju okríkol.

„Čo sa tu deje?“ Pozrel sa na mňa a potom na Jane. Ja som s bolestným úškrnom zodvihla plecia. Jane sa prudko otočila.

„Idem po tvojho brata. Budem rada, keď už budete preč,“ prskla.

Ja som prešla k dievčaťu. Sedela na lavičke ako prikovaná. Sadla som si k nej. Bola vydesená, aspoň som z nej mala ten pocit a vôbec sa nebolo čomu diviť.

„Ja som Alice. Som Edwardova sestra,“ šepla som. Pozrela sa na mňa.

„Sestra?“ šepla neveriacky. Zasmiala som sa.

„Áno. Naša rodina je dosť veľká. Veď uvidíš. Esme a Carlisle sú naši rodičia. Teda takto vystupujeme medzi ľuďmi. Momentálne bývame vo Forks v štáte Washington. Môj manžel sa volá Jasper. Máme ešte sestru Rosalie a brata Emmetta. Sú manželia. Akurát minulý rok sme dokončili strednú,“ šepla som a pozrela na recepčnú, ktorá sa trochu hlasnejšie zasmiala. Prešla som k nej a oprela sa o pult.

„Čo je tu vtipné, Gianna?“ Zaťukala som prstami o drevo.

„Ktorá to už bola stredná v poradí? Piata, šiesta, desiata?“ V hlave som to rýchlo spočítala.

„Štrnásta,“ povedala som uvoľnene. Bella zalapala po dychu a Gianna sa hlasno rozosmiala. Z chodby som už začula kroky svojho brata. Otvoril dvere a pozrel na mňa a potom na tú malú.

Okamžite som k nemu priskočila a povedala mu všetko, čo si myslím. Nemalo to ale zmysel, lebo tu majú aj steny uši a nerušene sa budeme môcť pozhovárať až vonku.

Edward sa pozrel na to dievča a prešiel k nej.

„Ideme,“ povedal rázne a ona sa bez akéhokoľvek odporu postavila a vzala svoj kufor. Edward sa natiahol po rúčke, no Bellu to dosť vystrašilo. Odskočila od kufra a môj brat ho ledva chytil.

„Chcem ti len vziať kufor,“ povedal zmierlivo. Ona zaklipkala očami a ešte trocha ustúpila.

„Nestresuj ju!“ prskla som a usmiala sa na svoju budúcu švagrinú. „Edward, choď napred,“ povedala som nahlas, no v mysli som Edwardovi prikázala vypadnúť a nechať nás samé, aby som ju mohla trocha upokojiť. Keď s ňou budem môcť byť trochu sama, dám jej šancu zistiť aká som skvelá. Privrela som oči a ona sa na mňa pozrela. Mala som rýchlu a dosť nejasnú víziu a to dievča prekvapene otvorilo ústa. Viem, ako pri tom vyzerám a tak som mykla ramenami.

„Mám vízie. Nevidím priamo budúcnosť, ale smer. Všetko sa môže zmeniť jednoduchým rozhodnutím,“ objasnila som jej. Prikývla, aj keď to nevyzeralo presvedčilo. Pobehla som dopredu. „Bella, videla som, že budeme dobré kamarátky,“ povedala som s úsmevom. V skutočnosti som videla, ako sa objímame a smejeme. Isabella šla za mnou. Nechala som jej priestor.

„Na letisku je Armani. Keď sme prileteli, kúpila som si takmer celú kolekciu. Mali by sme sa tam zastaviť a niečo ti kúpiť. Čo povieš?“ Myslela som, že sa chytí. Každá žena miluje nákupy a Armaniho. Bella sa zarazila.

„Kto je Armani?“ opýtala sa a ja som zalapala po vzduchu.

„Áááá...“ vypískla som vysokým hlasom. Bella nadskočila a Edward stál razom pri nás. Spýtavo sa na mňa pozrel. Bella si skľúčene objala hrudník.

„Bože, Edward, ona netuší, kto je Armani. Ona určite ani nevie kto je Versace alebo Prada.“ Pretočila som oči.

„Donatella Versace je taká škaredá blondína,“ šeplo zrazu to dievča. Edward sa na ňu pozrel a potom vybuchol v záchvate smiechu.

1. kapitola - 3. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 2. kapitola: