Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 13. kapitola

19.02.2012 (12:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 104× • zobrazeno 12057×

Bella:

Keď Edward odišiel, Alice a Rose si niečo šomrali a tak som sa na ne krivo pozrela. Alice sa nevinne usmiala.

„Si určite hladná. Donesiem ti niečo dobré. Musíš sa skoro uzdraviť,“ povedala moja sestra s jemným úsmevom.

„Mrzí ma to, dievčatá.“ Cítila som sa hrozne. Nedokázala som to inak vyjadriť. Rose sa nahla nado mňa a pohladila ma po líci.

„Bella, prečo si, preboha, skočila?“ Vzlykla a ja som si ťažko vzdychla.

„Neviem. Zľakla som sa. Zoskratovala. Chcela som ujsť a zrazu som bola na útese. Zdalo sa mi to ako vhodné vyriešenie všetkých problémov. Ak by som bola mŕtva, tak by ste mali pokoj a moji rodičia by boli v poriadku,“ povedala som popravde.

„Bella! Mali pokoj? My ťa máme radi. Si už naša sestra a súčasť rodiny. Pokúsime sa to nejako vyriešiť s tvojimi rodičmi. Edward sa k tebe nepriblíži, to ti sľubujem. Ani sa ťa nedotkne, lebo mu tie jeho hnáty otrhám,“ prskla Rose.

Vyvalila som na ňu oči. Bola ako tornádo. Musím priznať, že predstava, ako otrháva Edwardovi ruky, sa mi celkom páčila. Keď som privrela oči a spomenula si na tu beznádej, keď sa jeho telo pritláčalo na moje a tú bolesť, bolo mi ťažko. Na silu som sa usmiala.

Alice mi doniesla jedlo a spolu s Rose ma kŕmili ako malé dieťa. Večer prišla aj Esme a zastavil sa aj Emmett. Jasper jediný neprišiel a Alice mi vysvetlila, že veľmi chcel, ale nemocnica je na neho predsa len dosť veľkým sústom. Večer boli pri mne vlastne všetci až na Jaspera a Edwarda. Správali sa úplne uvoľnene a milo, ale len pokiaľ nedorazil Edward.

Mal to tiež dosť ťažké, lebo ako náhle vošiel do miestnosti, všetci sa nervózne pozerali na neho a potom na mňa. Nastalo hrobové ticho. Teraz nie je určite rád, že číta myšlienky, ale môže byť šťastný, že nečíta tie moje. Pristúpil ku mne a vzal ma za ruku. Bolo mi to trocha nepríjemné. Telo na neho reagovalo samé miernym trhnutím. Inštinkty sú vrodené a ja to jednoducho neovplyvním.

„Našiel si ho?“ opýtala som sa ako prvé. Nevedela som, či ho vôbec hľadal, ale nevedela som, čo mu mám povedať.

„Hľadal som ho celý deň, ale nenašiel.“ Smutne som potiahla nosom. Bolo mi toho prsteňa ľúto. Bol to skvost a stál obrovské peniaze. Edward siahol do vrecka a vybral škatuľku.

„Bella, nie je to ten prsteň, ale je oveľa vzácnejší. Teda pre mňa. Patril mojej matke. Chcem, aby si ho mala. Teda, ak ho prijmeš.“ Roztržito otvoril škatuľku. Bol tam ten najúžasnejší a najdokonalejší prsteň, aký som v živote videla. Prekvapene som otvorila ústa. Nečakala som to. Nečakala som, že budem mať kedykoľvek niečo spoločné s jeho minulosťou a teraz mi dáva matkin prsteň.

„Ten je nádherný,“ šepla som a Edward si to vyložil ako súhlas. Rýchlo ho vybral a navliekol mi ho na prst. Esme sa rozcítene chytila Carlislovho ramena. Ja som si pozerala svoju ruku s tým dokonalým šperkom. Bola to precízna ručná práca.

„Ja si ho nemôžem nechať, keď patril tvojej mame. Možno by si si ho mal nechať pre...“ Zmĺkla som. Chcela som povedať, že by si ho mal nechať pre ženu, ktorú bude milovať a chcieť s ňou stráviť večnosť, ale teraz by bolo hlúpe to rozoberať. Akoby vedel, čo som chcela povedať. Skrivil tvár, ale nepovedal nič. Prisunul si stoličku k posteli a pozrel na zvyšok rodiny.

„Zostanem tu s ňou,“ šepol. Alice a Rose sa na neho prekvapene pozreli a Rose chcela niečo povedať, no Edward sa pred ňu prudko postavil. Moje telo sebou zas trhlo. Tie jeho prudké pohyby som proste nezvládala. Myslím, že som úplne nezvládala ani jeho prítomnosť.

„Nezjednávam!“ Dokonca zavrčal a to ma donútilo sa trocha nadvihnúť.

„Esme,“ šepla som a Edward sa na mňa prekvapene otočil. Ona ku mne podišla bližšie. Nahla sa nad posteľ. Jej tvár mi v tejto chvíli neskutočne pripomínala tvár mojej matky, keď sa v noci skláňala nad mojou posteľou a merala mi teplotu, keď som ochorela.

„Zostanem s tebou ja?“ opýtala sa a ja som prikývla. Schválne som sa vyhýbala Edwardovmu pohľadu. Nemohol tu so mnou zostať on. To by som nezvládla. Bola som hrozne zmätená. Nevedela som, čo chcem a čo nie. Mala som pocit, že si nedokážem utriediť myšlienky. On bol niekedy úžasný a v zapätí sa správal ako upír. Jedno ma však doslova mátalo. Ten večer v izbe... jeho ruky a pery. Bolestivo sa mi zovrel hrudník. Vedela som, že za to nemohol. Carlisle mi mnohokrát vysvetľoval to, ako fungujú ich inštinkty, ale aj tak som mala zvláštne obavy z jeho blízkosti.  Esme ma pohladila po vlasoch. Pozrela na Edwarda.

„Chce mňa,“ šepla. Edward sa na mňa skľúčene pozrel a potom bez slova odišiel. Zdal sa mi dokonca trocha urazený, že som ho odmietla. Keď všetci odišli, Esme zložila bočnicu postele a ľahla si ku mne. Objala ma a hladkala ma po vlasoch. Hmkala si pesničku a mne bolo zrazu tak dobre. Spala som až do rána, ako anjel.

Ako náhle mi bolo troška lepšie, chcela som ísť domov. Neznášam nemocnice, aj keď tu ku mne všetci boli hrozne dobrí. Obskakovali ma ako princeznú. Carlisle s tým súhlasil a po týždni v nemocnici si po mňa prišiel Edward. Sestra priviezla vozík, no on ma vzal do náruče a než som sa stihla spamätať, sedela som v čiernom Astone. Šiel naozaj pomaly a stále ma pohľadom kontroloval. Pôsobil, že mi chce niečo povedať. Pozrela som sa na neho.

„Aro vie, čo sa stalo?“ opýtala som sa bez okolkov. Edward zovrel volant pevnejšie.

„Áno. Volal a ja som mu to povedal. Povedal som mu, že som ťa takmer zabil.“ Posledné slová šepol takmer nepočuteľne.

„Čo na to povedal?“ Edward sa mi pozrel uprene do očí.

„Že sa nám kráti čas. Povedal som mu ale, že to už skúšať nebudem.“ Edward znel rozhodne. Mňa to skôr desilo. Ak to neskúsi, moji rodičia neprežijú. Ak to skúsi, asi neprežijem ja.

„Zabije mojich rodičov,“ povedala som smutne.

„Niečo vymyslíme,“ povedal a jemne sa usmial. Pred domom sa ku mne prirútil Jasper. Nevidela som ho týždeň. Otvoril dvere na aute a vzal ma do náručia. Nadšene sa so mnou zatočil a veselo si ma nadhodil.  Edward ho vo chvíli schmatol za ramená a cezo mňa zavrčal. Jasper krok ustúpil. Opatrne ma podal nahnevanému upírovi. Vrčanie som už nepočula, no hrudník sa mu chvel.

„Upokoj sa, braček. Chcel som ju len odniesť do izby,“ bránil sa Jasper. „Je to moja sestra a ty si ju teda nepekne privlastňuješ,“ zašomral a ustúpil Edwardovi z cesty.

„Moja manželka!“ povedal Edward rázne s náznakom vyhrážania, akoby som mu vážne celá patrila a Jasper mu siahol na niečo jeho. Nerozumela som tomu jeho správaniu. Bol dosť živočíšny, ak je to správne vyjadrenie toho, ako sa správal. Reagoval podráždene a neustále na všetkým, okrem mňa, vrčal.

Edward ma zaniesol do izby. Bola som z neho pekne mimo. Posledný týždeň sa odo mňa vlastne nepohol a bol neskutočne milý. Plnil mi každý rozmar. Napriek tomu som ho pri sebe veľmi nemusela a cez noc už vôbec nie. Najviac sa ho dotklo, keď som v nemocnici s Emmettom strávila celý deň a jeho som poslala domov. Mne nepovedal ani slovo, ale Emm neudrží tajomstvo. Všetko hneď vyzvoní a tak som detailne vedela, čo sa deje doma a že s Edwardom sa vraj nedá rozprávať a je ako na tŕni. Celkom som nechápala prečo. To sa vážne cíti tak previnilo? Som už skoro úplne v poriadku. Modriny sa hoja a už dávno by som mohla chodiť, ak by mi to oni dovolili. Večer som sa uložila v snehobielej posteli a spokojne zavrela oči. Bola som doma. Aspoň za posledného vyše pol roka sa toto miesto stalo mojim domovom. Žiaden monitor a žiadna sestra, ktorá ma každú chvíľočku kontroluje. Spala som takmer okamžite.

Otvorila som oči a trocha sa pomrvila. Bola tma a ja som ležala na niečom tvrdom a chladnom. Rukou som začala hmatať pod sebou. Najprv mi vôbec nedochádzalo, na čom to ležím. Rozsvietila sa lampička pri posteli a ja som zdesene zaklipkala očami. Ležala som na Edwardovej širokej hrudi a moja ruka už nebezpečne okupovala spodné partie jeho tela. Zalapala som po dychu a zodvihla sa na lakti. Bola som zamotaná v prikrývke a jednu nohu som mala prehodenú cez jeho nohy. Edward sa so mnou nadvihol do sedu, ale stále nepovedal ani slovo. Upravil vankúš a so mnou v objatí si ľahol späť, akoby sa nič nedialo. Odhrnul mi vlasy z tváre a zovrel moju dlaň vo svojej.

„Spi, sú len tri ráno,“ šepol. Ja som sa trocha zachvela. „Chladím ťa? Je ti zima?“ opýtal sa a bez toho, aby počkal na odpoveď, na mňa pritiahol ďalšiu deku a začal ma ňou podkladať na svojom tele. Mňa sa ale zmocnil záchvat istého druhu paniky. Začala som ho odtláčať a chcela som sa z jeho tela dostať preč. Edward sa na mňa zmučene pozrel a zodvihol moju tvár tak, aby som sa mu musela pozrieť do očí.

„Prosím, neodtláčaj ma. Nechaj ma pri sebe,“ šepol zvláštnym tónom, no ja som ho pri sebe nechcela. Mala som zvláštny pocit, keď bol tak blízko. Nešlo ten pocit ovládať.

„Nie,“ pípla som. Okamžite ma pustil a ja som sa z neho hneď zošmykla. Doslova som sa odtiahla na opačnú stranu postele. Bola to trocha prehnaná reakcia, ale ja som si nemohla pomôcť. Úplne bez výrazu sa postavil z postele a prešiel ku dverám. Doslova si podal kľučku s Alice. Tá bez slova prešla k posteli a sadla si ku mne. Pohladila ma po vlasoch a ja som sa k nej pritúlila.

Ešte chvíľu som rozmýšľala nad Edwardom. Čo to malo znamenať, dočerta? O čo mu ide? Nič mi nedávalo zmysel. Ešte nedávno ma vo svojej blízkosti nezniesol a teraz? Bolo mi ho aj ľúto. Všetci sa na neho hnevajú a pritom neurobil nič, čo by nebolo jeho prirodzenosťou. Je upír a mal sa milovať s človekom. Aspoň sme to skúsili. To na Ara by sa mali všetci hnevať a aj ja.

Edward:

„Vyhodila ťa, braček?“ Emm sa na mňa zazubil. Vo mne to vzkypelo. Bol som dosť na nervy a reagoval som podráždene. Zavrčal som a skočil po ňom. Emm pred seba ledva stihol dať ruky.

„Pokoj, len žartujem!“ bránil sa. Carlisle pribehol v sekunde k nám.

„Edward!“ zreval na mňa a ja som stiahol ruky z Emmettovho krku. Bezradne som sa postavil k sedačke a spustil ruky pozdĺž tela. Viem, že to preháňam, ale nedokážem to ovládať. Jednoducho sa mi zatemní pred očami a je to.

„Ja...“

„Ak sa nebudeš kontrolovať, tak bude lepšie ak na čas odídeš!“ povedal môj otec nahnevane. Zhlboka som sa nadýchol.

„Mrzí ma to. Už sa to nestane. Nechcel som. Ja...“ Radšej som zmĺkol. Vážne som netušil, čo je so mnou. Chcel som byť hore s ňou a ona ma pri sebe nechce a ešte ma Emm provokuje. Takto som ale nikdy nereagoval. Správam sa ako novorodený upír. Bolo mi zo seba zle. Vyšiel som pred dom. Vybehol za mnou Jasper a povzbudzujúco ma pobúchal po chrbte.

„Ona bude v poriadku a aj ty budeš v poriadku. Pustí ťa k sebe, len to chce čas. Netlač na ňu. Nechaj tomu voľný priebeh. Daj jej pocítiť, že si tu pre ňu.“ Vyvalil som na Jaspera oči. O čom to, dočerta, hovorí? Hrá sa na manželskú poradňu? Nie, preskočilo mu.

„Niečo berieš?“ opýtal som sa nechápavo. Jasper pretočil oči.

„Ty si fakt somár, braček. Zamiloval si sa do nej. Naivne som si myslel, že na to prídeš sám, ale tebe to treba povedať priamo, aby ti to došlo. Si v tom až po uši,“ povedal Jasper s patričnou dávkou sarkazmu a odkráčal do domu.

Stál som tam a díval sa za ním akoby spadol z višne. Zamilovaný určite nie som. To je totálna hlúposť. Nikdy som zamilovaný nebol a určite by som sa nezamiloval do tej nádhernej, nežnej, krehkej a voňavej bytosti tam hore v mojej posteli, ktorá by teraz mala sladko spať na mojej hrudi a ja by som ju hladil po chrbte a šepkal jej, ako ju... Bože môj! Milujem ju! Ako sa to mohlo stať? Ako sa mohlo stať, že som si to neuvedomil. Kedy sa to stalo? To je teda poriadny prúser.

12. kapitola - 14. kapitola

Keď som začala písať túto poviedku, ani vo sne ma nenapadlo, že sa Vám bude páčiť. Bála som sa, že už ma budete mať dosť. Aj preto sa Vám chcem poďakovať za tie úžasné komentáre, čo mi tu nechávate. Vďaka Vám mám chuť písať a naozaj ma to baví. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 13. kapitola: