Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 12. kapitola

12.02.2012 (13:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 108× • zobrazeno 12501×

Edward:

Dobehol som do nášho domu. Keď ma zbadal Carlisle, preľakol sa. Okamžite pochopil, že sa niečo stalo s Bellou. Nemusel som povedať ani slovo a akýmkoľvek vysvetľovaním som nechcel vzbudzovať pozornosť. Väčšina hostí bola ešte za domom. Carlisle schmatol svoj kufrík a naskočil do auta. Cestou takmer vyvrátil Jaspera, ktorý keď sa na mňa pozrel, skamenel. Zvieralo mi hrudník a ten pocit som, samozrejme, preniesol na neho. Carlisle vyštartoval a ja som krížom cez les bežal späť k nášmu domu. Som rýchlejší a tak som bol späť pred Carlisleom. Bella však nikde nebola. Zostala po nej prázdna posteľ a otvorené dvere na terasu. Zhlboka som sa nadýchol a v panike utekal za jej vôňou. Cítil som aj krv. Nebolo jej veľa. Musela utekať bosá a poraniť si nohy. Ako veľmi sa musela báť, keď bežala nocou bosá a polonahá, aby ušla netvorovi? Zostal som stáť na kraji útesu a pozrel dole. Hrudník sa mi bolestne zomkol. Pochopil som veľmi rýchlo, čo sa stalo.

„Edward!“ ozvalo sa mi za chrbtom. Pozrel som na svojho otca, ktorý mal v tvári zdesenie. Otočil som sa a bez váhania skočil šípku do vody. Hladina sa za mnou zavrela a ja som sa napäto obzeral. Voda sa znova sčerila a Carlisle bol už pri mne pod vodou. Obaja sme v tmavej a víriacej sa tekutine hľadali jej telo. Prúd tu bol naozaj veľmi silný.  Niečo sa mi v hĺbke zalesklo a tak som sa ponoril hlbšie. Bola to ona. Schmatol som ju a najrýchlejšie, ako som dokázal, som sa s ňou vynoril. Trvalo to stotiny sekundy, no mne to prišlo ako večnosť. Položil som ju na breh a ustúpil Carlisleovi, ktorý začal hneď s masážou hrudníka. Bezradne som stál nad nimi a tlačil si ruky k prsiam. Myslel som, že sa zbláznim. Toto som nechcel. Nechcel som jej ublížiť. Prečo to urobila? Padol som na kolená. Nedokázal som sa sústrediť a ubíjala ma vina. Ťažilo ma to najčernejšie svedomie.

„Dýchaj, prosím,“ šepol som. „Dýchaj!“ zavrčal som a odsotil Carlislea, ktorý sa na mňa šokovane zadíval. Mal som pocit, že nerobí dosť a vlastne ani neviem, čo sa mi preháňalo hlavou. Zohol som sa k jej perám a vdýchol jej do pľúc obsah tých svojich a potom znova a znova.

„Dýchaj, dočerta!“ zreval som. Carlisle začal ďalej masírovať hrudník a ja som jej vdychoval do pľúc vzduch. Jej srdce sa roztĺklo a z jej úst mi chrstla do tváre spŕška slanej vody. Zvuk jej srdca a trhané nadýchnutie bolo to najúžasnejšie, čo som kedy počul. Carlisle Bellu okamžite zodvihol. Strhol som zo seba mokrú košeľu a zakryl jej polonahé, doráňané telo.

„Bež po auto. Musí do nemocnice,“ zreval môj otec a ja som utekal k domu po auto. Vybehol som na cestu, no to už Carlisleov Mercedes mieril ku mne. Vďakabohu za Alice. Mala víziu. Carlisle sa posadil s Bellou na zadné sedadlo a Alice stlačila plyn na podlahu. Moja sestra veľmi prezieravo vzala veľkú deku a Carlisle Bellu opatrne zabalil. Dýchala plytko a trhavo, ale tep bol zatiaľ pravidelný.

„Čo sa vlastne stalo?“ vzlykla Alice a pozrela uprene na mňa.

„Skočila. Skočila z útesu. Skočila kvôli mne,“ povedal som zúfalo. Nikdy som sa ešte necítil tak zle. Zavinil som to. Ako som jej musel ublížiť, keď radšej skočila? Som netvor. Som tá najväčšia kreatúra, aká kedy chodila po tomto svete.

„Pokoj, Edward,“ šepol Carlisle a pritisol Bellu bližšie k sebe.

Prišli sme pred nemocnicu. Carlisle vybehol z auta s Bellou v náručí a hneď na chodbe sa ich už ujali kolegovia lekári a sestričky. S Alice sme šli hneď za nimi. Priskočila k nám sestra.

„Zavolám vám lekára? Ste zranený?“ pýtala sa ma. Ja som sa na ňu nechápavo díval.

„Nie je zranený, ďakujeme,“ povedala jej Alice a pozrela sa na mňa. Schmatla ma za ramená a zatriasla mnou. „Dočerta, Edward! Vzchop sa! Vyzeráš, akoby si mal skolabovať. Bude v poriadku, jasné?“ Nechápal som, o čom hovorí a tak som sa sústredil a pozrel sa na seba jej očami. Vyzeral som vážne, že potrebujem lekára. Rýchlo som si teda sadol a snažil sa upokojiť. Bol som len v mokrom tielku a na bielej látke sa rozpíjala krv mojej manželky. Vôbec som necítil, že krváca. Bol som tak vydesený, že som ignoroval aj tú lahodnú vôňu.

„Nezvládol som to. Takmer som ju zabil, Alice. Až keď som jej zlomil ruku, som si uvedomil, že niečo nesedí. Zničil som celú izbu a vôbec som si neuvedomil kedy. Bola zo mňa vydesená. Myslel som, že sa nezvládne ani postaviť. Šiel som po Carlislea, aby sa na ňu prišiel pozrieť. Nemal som ju nechávať samú. Ani ma nenapadlo, že by niečo podobné urobila. Nečítam jej myšlienky. Nevedel som...“ Hlas sa mi lámal ako starému mužovi.

„Milovali ste sa?“ opýtala sa Alice pridusene. Pozrel som sa jej zarazene do očí.

„Zbláznila si sa? To by tu už nebola,“ šepol som strnulo. Nervózne som zvieral ruky v päsť a sedel na lavičke ako prikovaný. Sústredene som sledoval dvere, kde zmizol môj otec a moja manželka. Po dobrej pol hodine sa dvere otvorili a vyšiel Carlisle. Prešiel k nám a sadol si.

„Do záznamu som dal, že spadla z útesu. Kolega nebude volať políciu. Dobré bolo aj to, že mala jedno promile alkoholu a tak to kolega zaznamenal do chorobopisu ako nešťastnú nehodu,“ šepkal.

„To ma nezaujíma. Je v poriadku?!“ vyprskol som. Carlisle vyskočil na nohy a vtlačil ma do lavičky. Obzrel sa, či sme nevzbudili pozornosť.

„Má množstvo pomliaždenín a zlomené zápästie. Doudierala sa aj pri skoku a voda ju zomlela o dno, ale bude v poriadku. Na chvíľu sa aj prebrala,“ povedal s úľavou.

„Povedala niečo?“ opýtala sa Alice.

„Len aby sme jej prepáčili,“ šepol Carlisle a ja som tam takmer skolaboval.

„Môžem ísť za ňou?“

„Nie. Choď sa domov prezliecť. Vážne by nebolo dobré, aby si bol pri nej práve ty. Možno neskôr.“ To, čo Carlisle povedal ma zabolelo, ale mal pravdu. Alice ma nekompromisne naložila do auta a odviezla do domu na útese. Keď so mnou vošla do spálne, zhrozila sa a ja som sa nedivil. Sám som bol z toho mimo. Stiahla z postele všetko, čo tam bolo. Prikrývky a vankúše boli dotrhané. Našťastie, žiadna krv. Zvesila aj biele nebesia. Vzala to preč a ja som sa zložil na prázdny matrac. Ležal som tak až do rána. Nedokázal som sa pohnúť, nedokázal som myslieť. To dievča, to krehké, čisté stvorenie som takmer zabil.

Doma som sa radšej ani neukázal. Hanbil som sa. Prezliekol som sa a šiel rovno do nemocnice. Carlisle sa od Isabelly ani nepohol. Tvrdo spala a tak ma k nej otec vzal. Ruku mala v obväzoch. Na tvári sa jej ťahali dve veľké modriny - od spánku až po bradu. Pristúpil som k posteli a opatrne som jej stiahol prikrývku. Hrudník mala posiaty modrinami od mojich pier a rúk. Na stehnách mala doslova odtlačky mojich rúk. Bolo to horšie, než som si myslel.

„Prestaň s tým,“ šepol mi Carlisle. Nechcel, aby som sa nad tým trápil. Ja som ale nedokázal odtrhnúť pohľad od toho, čo som jej urobil. Pohladil som ju po modrej ruke a nahol sa nad jej telo. Potreboval som cítiť jej chuť. Môj otec ma šokovane pozoroval, ale ja som na to nebral ohľad. Musel som to urobiť, aby som sa nezbláznil. Nahol som sa k jej opuchnutým perám a jemne sa ich dotkol svojimi. Najradšej by som ju odtiaľto vzal, uložil ju do postele v mojom červenom drese a nepohol sa od nej. Sám som nerozumel tomu, čo sa so mnou deje. Nebolo to o vine, ako som si najprv myslel. Znova som sa nahol k jej uchu.

„Bella, odpusť mi,“ šepol som jej. Jej srdce zrýchlilo a ja som odstúpil od postele. Pod priesvitnými viečkami sa jej mihli oči a opatrne ich otvorila. To sa nad ňu už radšej zohol Carlisle a pohladil ju po čele.

„Ahoj, princezná. Ty si nás teda vystrašila, zlatko,“ šepol jej chlácholivo. Belle sa z očí rozkotúľali slzy.

„Prepáč mi to, Carlisle. Ja som... Nechcela som,“ šepla namáhavo.

„Viem, že nie. Budeš v poriadku. Neboj sa.“ Carlisle ju pohladil a pozrel na mňa. „Bella, je tu Edward.“ Keď vyslovil moje meno, pulz sa jej zrýchlil a trocha sebou trhla. Začal som cúvať k dverám. Ak povie, že ma už nikdy nechce vidieť, alebo prepukne v hysterický plač, bude lepšie, ak tu nebudem.

„Zavoláš ho?“ šepla a ja som skoro zamdlel. Toto som vážne nečakal. Snažil som sa ovládnuť výraz svojej tváre a pristúpil k posteli. Bella sa na mňa zadívala.

„Prepáč mi to,“ šepla a ja som sa roztriasol. Priskočil som k posteli a prudko sa nahol nad jej tvár. Nechcel som ju vyľakať, ale moje telo si robilo, čo chcelo. Rýchlo som ju pobozkal na čelo a ona prekvapene zaklipkala očami a trhlo jej celým telom.

„Nechcel som ti ublížiť. Mrzí ma to. Nedokážeš si predstaviť ako. Prisahám, že sa ťa už nedotknem,“ povedal som rýchlo. Chcel som ju ubezpečiť, že už sa nič podobné nezopakuje. Vyzerala neskutočne unavene a tak nebolo divu, že hneď privrela oči a spala. Spadol mi zo srdca balvan. Nedesila sa ma až tak veľmi, aj keď nechápem, ako je to možné. Prisunul som si k posteli stoličku. Oprel som sa o bočnicu postele a vzal do ruky tu jej. Carlisle s povzdychom odišiel.

Po obede prišla Alice a Rose. Keď Rose zbadala Belline zranenia, jej myšlienky mi to dali poriadne vyžrať. Bol som aj rád. Zaslúžil som si to.

„Poď von!“ zasyčala moja sestra a ja som s ňou šiel na prázdnu chodbu. Len čo sme za sebou zavreli dvere, spustila doslova spŕšku nadávok. „Ty idiot. Ignorant jeden nadržaný. Čo si jej to urobil? Keď si si nebol istý, mal si jej dať pokoj! Ona už dávno nie je obyčajný človek. Je to naša sestra. My ju na rozdiel od teba milujeme. Ešte raz sa jej dotkneš, prisahám, že ťa zabijem. Je ti to jasné!“ Rose na mňa vrčala ako besná a ja som bol už chrbtom nalepený na stenu za mnou. Mal som pocit, že som do nej vtlačil svoju siluetu. Nezmohol som sa na slovo, len som sa díval do očí soptiacej Rosalie. Bol som si istý, že všetko, čo povedala myslí smrteľne vážne a aj jej myseľ o tom svedčila.

„Alice,“ oznal sa bolestný vzdych Belly. Rose okamžite vbehla do izby. Šiel som chrbtom nalepený k stene za ňou.

„Bella, ako sa cítiš,“ opýtala sa Alice. Rose sa už naklonila nad posteľ a pobozkala Bellu na čelo.

„Ahoj, Rose. Je mi dobre. Vážne,“ šepla. Trocha sa v posteli pomrvila. „Edward tu nie je?“ opýtala sa a mne poskočilo srdce. Pristúpil som bližšie. Bella sa na mňa so slzami v očiach pozrela a potom ku mne natiahla ruku vo zvláštnom geste. Zrazu tých sĺz pribúdalo a všetci traja sme na ňu zmätene pozerali.

„Stratila som snubný prsteň,“ šepla zničene. Pozrel som sa jej na ruku a vážne tam nebol. Usmial som sa, aj keď mi to dalo nadupíriu snahu.

„Idem sa ti po ňom okamžite pozrieť, áno?“ Bella prikývla a ja som okamžite šiel.

Bella:

Otvorila som oči a skláňal sa nado mnou Carlisle. Všetko ma pálilo a bolelo. Bola som ale živá. Najprv som sa zľakla, a keď som si uvedomila, čo som vyviedla, prišlo mi zle. Zoskratovala som. Nemyslela som triezvo. Toto som nemala urobiť. Bola to chyba, a keď som sa pozrela do utrápenej Carlisleovej tváre, nenávidela som sa. Siahnuť si na život je nesprávne, aj keď sa situácia zdá akokoľvek neriešiteľná.

„Ahoj, princezná. Ty si nás teda vystrašila, zlatko,“ šepol mi Carlisle s toľkou láskou, že sa mi okamžite po lícach rozkotúľali slzy.

„Prepáč mi to, Carlisle. Ja som... Nechcela som.“ Bolo mi to tak ľúto, že som to nedokázala vypovedať. V hlave sa mi mihali obrazy z toho večera. Edwardove ruky a pery. Prestal sa ovládať, ale len čo precitol, nechal ma.

„Viem, že nie. Budeš v poriadku. Neboj sa.“ Carlisle ma nežne pohladil a potom pozrel niekam za seba. „Bella, je tu Edward.“ Preľakla som sa, no v zapätí mi došlo, že som ho musela tiež poriadne vydesiť. Vedela som, že keď sa mu nepostavím teraz, tak na to nenájdem odvahu.

„Zavoláš ho?“ šepla som. Sama som z toho bola trochu prekvapená, lebo som sa chvela pri zvuku jeho mena. Pomalým pohybom sa prisunul k posteli. Pozrela som mu do očí. Vyzeral rovnako ako Carlisle. Bol ubolený a povedala by som aj značne zúfalý. Vyzeral nejako staršie a utrápene.

„Prepáč mi to,“ šepla som. Mala som potrebu sa mu ospravedlniť a ani netuším prečo. Edward sa zvláštne zachvel, priskočil k posteli a prudko sa nahol nad moju tvár. Trhla som sebou, ako som sa zľakla. Rýchlo ma pobozkal na čelo a ja som šokovane zalapala po dychu. Nechcela som, aby sa ma dotýkal, ale nestihla som ani zaprotestovať.

„Nechcel som ti ublížiť. Mrzí ma to. Nedokážeš si predstaviť ako. Prisahám, že sa ťa už nedotknem,“ povedal rýchlo. Jeho to mrzelo. To som nečakala. Myslela som, že povie, že ak sa vyzdraviem, skúsi to znova, no on ma ubezpečil že nie. Zavrela som oči a s úľavou sa nechala pohltiť únavou.

Zdalo sa mi, že som zavrela oči len pred sekundou a prebudila ma bolesť v ruke. Otvorila som oči a pozrela na sestru v bielom.

„Zobudila som vás? Prepáčte,“ šepla milo. Usmiala som sa. Kontrolovala mi ihlu. Pozrela som sa na ruku a skamenela.

„Môj prsteň!“ pískla som. Sestra sa mi pozrela na ruku.

„Medzi vašimi vecami nie je,“ povedala, keď prezrela stolík.

„Musela som ho stratiť,“ šepla som zmučene. Sestrička ma pohladila po čele.

„Na tom predsa nezáleží. Hlavne, že budete v poriadku. Manžel len pred chvíľkou vybehol a ani sa od vás nepohol, to je dôležité.“ Usmiala sa a pritiahla mi prikrývku ku krku. Trocha som sa uspokojila a zavrela zas oči.

Po neviem ako dlhom čase som sa prebudila a skláňala sa nado mnou Alice. Všetko bolo také zvláštne. Nejako som sa nevedela orientovať v čase a vždy, keď som otvorila oči, musela som pouvažovať, kde som.

„Alice,“ vzdychla som si s úľavou.

„Bella, ako sa cítiš,“ opýtala sa. Zrazu sa nado mnou zjavila Rose a pobozkala ma na čelo.

„Ahoj, Rose. Je mi dobre. Vážne.“ Báli sa o mňa. Ako som im to mohla urobiť? Pomrvila som sa a spomenula si na prsteň. „Edward tu nie je?“ Hneď bol pri posteli a ja som k nemu natiahla ruku. Prišlo mi tak ľúto toho prsteňa. Stál také peniaze a bolo to to jediné, čo mi dal.

„Stratila som snubný prsteň.“ Edward sa pozrel na moju ruku a potom sa uvoľnene usmial. Bol to zvláštny úsmev.

„Idem sa ti po ňom okamžite pozrieť, áno?“ Vďačne som prikývla. Edward sa okamžite otočil a odišiel.

11. kapitola - 13. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 12. kapitola: