Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My adventure - Prológ

21.02.2012 (16:45) • GabiBlack • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1802×

Bella:

„To sa môže stať iba mne!“ vykríkla som a zabuchla dvere svojej izbičky. Matka ich rýchlo otvorila, až jej skoro kľučka zostala v ruke.

„Nehnevaj sa už, prosím ťa. Nebude to až také hrozné, uvidíš.“ Nadýchla sa: „Proste to bolo nevyhnutné riešenie našej zúfalej situácie a ty vieš, že chcem, aby sme sa mali lepšie. Zaslúžime si to!“ Potom už jemnejším hlasom dodala: „Ja viem, že to je ťažké, ale nie len ty sa musíš prispôsobiť...“

Takáto nahnevaná som na ňu ešte nebola. Ako mi to mohla urobiť?

„Ale prečo práve teraz? Vieš, že doteraz sa mi v ničom nedarilo (okrem školy), nemala som kamarátov ani priateľa. A teraz, keď mám, tak musím odísť?“ Slzy sa mi liali do očí a hlas sa mi zlomil.

„Už som z toho všetkého zúfalá...“

„Bell, vieš, že potrebujeme peniaze a musíme vyžiť... a chcem to aj pre tvoje dobro. Uvidíš, budeme sa mať lepšie, len to chce čas.“

„Neviem čo je lepšie na tom, že sa musíme sťahovať! Počkaj! To už neuvidím Mattyho, to sa mi snáď sníva, ja končím!“ Ona mi to robí schválne! pomyslela som si. Nechce, aby som s ním bola, veď pravda je taká, že vždy proti nemu niečo mala. Síce, keď tak nad tým uvažujem, aspoň by som si oddýchla. Bella, prestaň, nad čím to zase uvažuješ, nie si normálna. Myšlienky sa mi búrili v hlave. Musím ale povedať, že Matty mi vždy pomohol a mám ho rada, neviem čo by som bez neho robila a teraz mám od neho odísť?

Ľahla som si do postele a snažila som zabudnúť na všetko, čo sa dnes stalo. Bola som už neskutočne unavená a vyčerpaná. Síce som mala odísť už pozajtra, ešte som to nikomu nepovedala. Viem, mala by som. Ale takto je to asi lepšie...

Pomaly som sa vkrádala do ríše snov. Ráno som bola ako obyčajne nevyspatá a skutočnosť, že dnes by som sa mala baliť a povedať každému koho poznám, že odchádzam, tak to bolo ešte horšie. No, Bell, toto bude najhorší deň tvojho života. Takýmto heslom som vstávala z postele. V kúpeľni som nestrávila príliš veľa času, radšej som to nesilila a šla som sa obliecť. Vošla som do našej maličkej kuchynky a dala si ešte šálku čaju na upokojenie. Nepomohlo to, nevadí.

Nastúpila som do auta a ani som si nevšimla ako som prešla celú cestu do školy. Už som videla iba budovu, v ktorej by nás mali niečo naučiť, ale na tejto škole to aj tak nikto neberie vážne a to ani učitelia. Mattyho som v škole nevidela, tak som sa mu snažila dovolať, ale ani telefón nebral. Snažila som sa zistiť čo s ním je, ale nikto o ňom nepočul a ani ho nikto nevidel. To bolo zaujímavé. On je spoločenský človek, takže takéto veci nie sú u neho zvyčajné.

„No čo, ako bolo poslednýkrát v škole?“ opýtala sa ma mama s toľkým nadšením aké som už dávno nevidela.

„No, kamarátky to brali dosť zle, veď vieš ako to chodí, ale Matta som nevidela a ani mi nebral mobil, tak neviem.“

„Možno je to takto lepšie moja.“ Vyžívala sa v tom.

„Čo zase máš? Ja to nechápem. Ty nechceš, aby som bola šťastná? Hm?“

„Pozri, ja len chcem pre teba to najlepšie a myslím si, že Matt nie je chalan pre teba.“

„Ako to myslíš, veď ja som s ním šťastná!“

„To, moja milá, sa dozvieš až po čase. Zistíš, čo je zač. A podľa mňa sa ti to nebude páčiť.“

„Tak to som teda zvedavá!“ S nechuťou v hlase som ju opustila a vošla som do izby.

Tam už na mňa čakal môj maxi kufor, ktorý by sa postupom času mal naplniť. Ale aj tak pochybujem, že to bude ešte dnes. Nenechám to na zajtra? Ale to sa mi už vôbec nebude chcieť... Radšej to spravím teraz, nech to mám z krku.

Na druhý deň som už stála na stanici, vlak meškal, tak som sa rozhodla rozjímať. Naraz som začula hluk bŕzd a videla som ako sa ľudia cez seba tlačia v dave do toho úzkeho otvoru vo vlaku. Normálne som skoro chytila klaustrofóbiu. Keďže sme išli ráno, tak som si ešte mohla pospať aj vo vlaku, síce to nebolo až také pohodlné. Ale až taký komfort som nemala ani doma, takže som sa nemala na čo sťažovať. Keď som sa zobudila, išla som na toaletu a keď som sa vrátila, tak v našom kupé sa mama rozprávala s jedným chlapcom. Mohol mať toľko rokov čo ja, možno bol aj starší. Bol aj pekný. Keď ma mama zbadala, tak mi pohľadom naznačila, aby som sa s ním začala rozprávať aj ja.

Keď som bola bližšie, tak mi ten chlapec podal ruku a predstavil sa mi: „Ahoj, ja som Jacob.“ Hlas mal veľmi priateľský a prívetivý.

„Ahoj, ja som Bella.“ Potriasla som mu rukou a cítila som, že sa trocha chvejem.

Celú cestu sme prerozprávali, tak mi to aspoň rýchlejšie ubehlo. Už sme konečne boli v New Yorku. Vlak zastal a my sme mohli vystúpiť. Zistila som, že s Jakeom budeme susedia, takže asi budeme spolu tráviť viac času.

Dúfam, že sa Vám moja prvá poviedka páčila a ohodnotíte to v komentároch. V budúcej kapitole sa môžete tešiť na trailer.

Autor: GabiBlack (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My adventure - Prológ: